RUMBELLE - Reč trávy... 2. kapitola

Rumbelle

2. kapitola

  Reč trávy...

     Dvere zadrnčali, ale zámok sa aj tak vzoprel. Za nimi bolo počuť šomranie, padlo zopár drsnejších slov, ktoré zrejme zapôsobili, lebo v zhrdzavenom príslušenstve čosi šťuklo a medzierka sa konečne zväčšila.

  Dnu sa prestrčila kučeravá hlava mladého muža a nad ňou sa objavili oči ďalšej návštevy. Hoci si stala na špičky topánok na najvyššom opätku, aké zohnala, nad neho, aj keď zohnutého, vôbec nemala šancu dovidieť.

  - Ako som predpokladal... - vyťahoval kľúč z dvier, nervózne trhajúc ním aj nimi, lebo nechceli poslúchnuť, - ...buď nie je vôbec doma, alebo chrápe tak, že ho nezobudí ani lodný zvon. – kopol do nepoddajných dvier, tie chňapli o vešiak pri stene a takmer vrátili úder nervóznemu mužovi s plátenou taškou, prevesenou krížom cez hruď, hompáľajúcou sa mu pod zadkom.

  - Ak nie je doma, tak by sme nemali...- skúsila mladá žena v jeho závese ospravedlniť správanie svojho sprievodcu k starobylému nábytku a okúňala sa prekročiť vôbec prah.

  - ...ten smrad si nevšímaj a bordel ber s rezervou. Žije tu jak pustovník. Či skôr vydedenec...Dlabe na všetko a na všetkých. Buďme radi, že tu môžeme byť sami. Aj tak nemám chuť na jeho trápne otázky...len zo slušnosti. – odhodil mladík kapsu na gauč, zhrnúc predtým z neho do obrej kopy veci, nestarajúc sa o ich zaradenie a vzájomnú nekompatibilnosť. – Posaď sa, ak sa ti to tu nehnusí, ja zatiaľ aspoň vyvetrám...ak ovšem... za týmito škatuľami, ...sprepadenými, ...dočerta... nájdem vôbec okno...- mrmlal si popod nos a s nechuťou míňal artefakty v interiéri  nízkej, temnej kutice, zapratanej stohmi kníh, škatuľami a kusmi kade čoho, čo ani netušil načo slúži, či dakedy slúžilo. Ak vôbec...Tu to len zavadzalo a basta.

 Pritlačila si popruh elegantnej kabelky k boku a opatrne vošla. Nestabilné nohy mali čo robiť, aby sa opätkami vyhli priveľkým špáram medzi latami vŕzgajúcej podlahy, ale pach stariny ju okamžite priam fascinoval.

  - Vyzerá to tu ako v nejakom historickom stredovekom sídle. – prešla dlaňou po múre z kameňa, i po drsnej, ohňom ošľahanej krbovej lište a všetko ju nadchýnalo.

  Zadíval sa jej smerom nechápavo a bol by si aj poťukal po čele, keby sa v ňom neprebudil manažér s jasným cieľom na najbližších pár hodín.

  - Mňa z teba vykotí! Toto tu je predsa výsmech architektúry aj interiérového dizajnu a dávno to malo byť zrovnané so zemou! Navyše sem navláčil harampádia, že to skôr pripomína depozit múzea než byt...foter je nepraktický. Fakt... ako som povedal...ale, čo budem opakovať. Tento víkend mu musím robiť spoločnosť, sekať dobrotu, aby som bol hodný nejakých tých bubáčikov navyše. – rozpažil mladík škodoradostne, ale videl, že kadejaké vázičky a staré hrnce na krbovej rímse sú pre ňu teraz zaujímavejšie, ako jeho vyšportovaná hruď, ktorú jej ješitne ponúkol.

  Našťastie sa práve dosť nerozmyslene ohla a jej minisukňa prestala plniť svoju povinnosť. Úplne zlyhala.

  Nahol hlavu doboku, potom do druhého  a s uznaním prikývol.

  „Tieto Francúzky majú niečo do seba. To dnešné doučovanie z jej rodného jazyka bude možno zaujímavejšie, než som predpokladal. Hlavne ak nebude robiť drahoty a prejdeme rýchlo od teórie aj k praxi...jazykovej, jazýčkovej...“

-          Dobrá riťka! – zachrčalo mu uznanlivo za uchom.

    Strhol sa, rovnako ako dievča, čo sa práve ohlo, aby zo zeme zdvihlo skrkvaný kus papiera, čo asi vypadol z krbu a mal slúžiť na podpálenie triesok a zahanbiac sa, že si dovoľuje v cudzom byte dotýkať sa vecí, nenápadne rýchlo radšej strčila papier do vrecka na krátkom kabátiku.

   - Do..bon...jour...Dobrý ...deň, prepáčte, že sme sem...že som si dovolila...- začala habkať, obe ruky zatláčať nadoraz do vreciek a očami prosila mladíka pred sebou, aby ju rýchlo nejako vyslobodil z trápnej situácie.

  Ten sa však nemal veľmi k podobným rytierskym skutkom.

  Za to, na prvý pohľad rozospatý,  muž vedľa neho, sa neostýchal rázne zaútočiť na votrelcov.

  - Podľa vášho prízvuku usudzujem, že ten môj idiot tentokrát prepadá z francúzštiny. – letmo chňapol mladíkovi jednu vzduchom chladenú tatranku po tyle a s nevôľou sa zahľadel na zhrnutú kopu vecí čiastočne už pod gaučom, kam mu cestou padli oči. – Medzi tými košeľami sa mi zohrievala čína! – precedil cez zuby, dvihol výhražne pst a namieril na škaredý kopec na okraji pohovky aj pod ňou.

  - Hups – vypleštil Neal oči tým smerom a dievča si muselo zahryznúť do spodnej pery, aby sa nerozosmiala.

  - Toto nie je syn, to je organizovaná zločinnosť! – zmraštil tvár do prapodivného úškľabku.    - Vykydne mi obed do čerstvo vypratej bielizne, nanominuje sa mi tu vždy na konci mesiaca a ešte si dovlečie ďalší hladný, drzo mi tu snoriaci krk! Nech sa páči, povyberajte si sójové rezance rovno z mojich trenírok! A čím skôr obaja vypadnite! – vychrstol a ako prievan vykľučkoval von, tresnúc vlastnými dverami na vlastnom dome, ako práve vyhodený, nezvaný hosť.

  - Dovoľte, aby som sa vám  predstavila. Volám sa... - natrčila mu slušne ruku, mierne sklonila hlavu a nahodila úsmev číslo päť, kým on okolo nej  bez záujmu preplachtil rýchlosťou číslo jeden s výzorom rozdráždeného dikobraza. - ...teší ma... - sklapla sklamane.

  - Dlab na to, hulvát je odjakživa a rokmi sa v tomto jedinom zlepšuje ...a ešte v slopaní ...sa nečudujem, že sa na neho moja mati vykašľala. S ním by nevydržal pod jednou strechou ani rotvajler. – mávol rukou nad otcovým galantným správaním Neal, zohol sa k svojej taške a ukázal na strop. – Hore je moja izba. Budeme sa učiť radšej  tam...a musíme kopnúť do vrtule, o siedmej mám byť v Králičej nore. Dnešný turnaj v šípkach vyhrám, to si píš... – žmurkol na ňu.

  Dívala sa zhrozená na vchodové dvere a škrelo ju, že sa niekto takto nevhodne, nedistingvovane, neslušne a vôbec...môže správať k dáme.

-          Ti mám poslať kolkovanú žiadosť? -  ozvalo sa nervózne zhora.

  Povzdychla. Keby nebola Emme sľúbila, že Nealovi pomôže s franinou, v živote by toto neabsolvovala. Ale to jej ešte vykŕka.

   „Ako vôbec môže chodiť s takým...takým...a ešte aj otca má...takého...takého...takého...“ Nie, nebude nadávať. Je predsa dáma!  

  Hrdo sa vypla a rázne vykročila k úzkym schodíkom, čo viedli asi na povalu.

domiceli