RUMBELLE - Reč trávy... 9. kapitola

Rumbelle

9. kapitola

  Reč trávy...

       Zatlačiť sa hlbšie do zadného sedadla už nešlo. Ani splynúť s poťahom. Čím viac Neal vonku nervózne kmital pažami a zvyškom tela napodobňoval zaseknutý ventilátor, pričom  Emma mu gestá s gráciou sebe vlastnou pacifikovala neodolateľným úsmevom, akoby iba vkladala celofánové prúžky do smeru slovného vetra, tým jej bolo horšie. 

   Druhú „domácnosť“, z ktorej ju dnes „nenápadne“ vyhodia, by už asi ťažko znášala.

  Ľutovala, že sa vôbec dala nahovoriť, aby šla osobne vypýtať Neala, kvôli doučovaniu. Fingovanému doučovaniu. Emma mala, žiaľ, embargo na ich byt. Zrejme doživotné.

  Dovŕšiť plnoletosť v týchto končinách ešte stále neznamenalo byť sám sebe pánom. Tento revolučný krok zrejme potrvá ďalších niekoľko miliónov rokov a počet rozvedených manželstiev, s nevysporiadanými medzipartnerskými vzťahmi, na hrane:  aj zákona, aj noža, tento proces ešte definitívne spomalí. 

  Na propagačnej tabuli veľkometrážneho filmu pod menovkou na bytových dverách stálo jasne vytesané do kameňa: „Kým bývaš pod mojou strechou, budeš poslúchať mňa!“  Značka: Hotel MAMA.

  A jeho matka očividne nemala pochopenie pre nijaké pôvabné slobodné žienky, tváriace sa ako Sväté Lucie, teda bez záujmu vydať sa za jej pohanského maznáčika, hoci najradšej by po ich vzore, vylúpla oči svojmu druhovi. Ani by s tým nemala veľký problém, stačilo by ich  zoškrabať z hrudníkov návštev v sukniach, najmä z Emminho, kde vždy končili pricapené, len čo sa zjavila vo verajách, márne krytá Nealom. A hoci na tejto, novej „Lucinke“, ešte len hľadal, vhodnú pristávaciu plochu, vidiac ju prvýkrát, radary hlásili celú spleť vhodných letísk už pri zbežnom prvom prelete spoza opierky gauča v obývačke.

  Zachovať si odstup a autoritu bolo pre milujúcu matku Milah v tomto prípade nad jej sily. Svojho invalidného flákača, ktorého vymenila za podľa nej duševného bezdomovca, s ktorým zdieľala cez papiere syna, zbožňovala a on zbožňoval Nealove spolužiačky. Všetky, podľa naštepeného, nevyliečiteľného životného kréda: hlavná vec, že dýcha a má...

 Že sa gény dajú dediť aj mimo genetických daností DNA biologických rodičov a poslušne prechádzajú aj z nevlastného otčima na syna si uvedomila, keď jej Killian podal ruku a ukazovákom pošimoril dlaň zvnútra, očakávajúc, že mu na toto šifrované postpubertálne vyzvanie odpovie rovnako...Detaily, ak by bol pokus predsa len, nevieš, kedy motyka vystrelí...úspešný, doladia. 

  V tomto momente však už bola imaginárne poprebodávaná všetkými príborovými nožíkmi, niekoľkými vidličkami a na jednu z polievkových lyžíc si práve Nealova matka navíjala jej vnútornosti! Viac z pohľadu nevyčítala a radšej sa zdvorilo ospravedlnila, že počká dolu, kým sa rozhodnú. Respektíve – rozhodne.

  Pustila. 

  Riskovať, že medzi jeho izbou a obývačkou je fakt len pár metrov a riziko nenápadnej infiltrácie jej Killiana do učebných osnov akéhokoľvek práve doučovaného predmetu, nestálo za ďalšiu vrásku v štruktúre vačkov pod očami. 

  Veľkodušne prehliadla aj to, že skôr môže ich domáca knižnica byť obohatená o materskú knižku jeho „učiteľky“ než o zalaminovaný diplom jej večného študenta.

  Dvere na aute sa rozcapili a pribuchli. Emma si pomädlila ruky a jeden zo svojich očarujúcich úsmevov venovala aj jej.

   - Dlabme na neho. Sľúbila som ti, že tentokrát pôjdeš s nami, tak pôjdeš, aj keby som si dnes nevrzla! – uzavrela svoje rozhodnutie.

   Necítila sa lepšie. Zúfalo pozrela na priateľku a ešte zúfalejšie na Neala, bezradne sa pokúšajúceho zapáliť si vonku cigaretu. Aj by sa bola porúčala, v tomto momente s okamžitou platnosťou, ale Emme sa jej plán páčil a rýchlovky v aute a ožieračky na mieste činu, ju už dávnejšie nenapĺňali. Teraz nech sa mladý vytiahne s programom, keď majú  narušiteľa jeho otrepaného primitívneho plánu, o ktorom si myslel, že je vskutku dokonalý. Za málo peňazí veľa muziky?!  Hovno, hovno, zlatá rybka, akvárium nebude!

  Takto jej to vysvetlila už u seba doma, keď sa síce patrične zhrozená, ale priateľsky naladená, dozvedela o najnovšej Bellinej úchylke. Jej archeologické maniere, čo sa týka výberu objektov svojej priazne, poznala už z čias strednej školy.

  - Okamžite si, konečne, nastúp, lebo zmením žrebčín! ...u vás doma sa tuším ešte stále svieti... V obývačke!... doložila naoko namosúrená, vediac, že po matke zdedil jej frajer žiarlivosť v plnom rozsahu nesenej informácie deoxyribonukleovej výbavy.

  Naozaj zabralo.

  Liezlo mu na nervy ich prisprostasté štebotanie, čo sa miesilo s ešte horšou verziou spoza dlaňového smiechu a zo zadných sedadiel vrážalo mu o čelné sklo, rušiac aj rádiové vlny, ale nevyužiť príležitosť, keď sa fotrík odtrepal do hlavného mesta k vydavateľovi, by bol hriech pre jeho slabiny.

  Ale kam s Bellou?! Pousmial sa. Len si nevedel narýchlo spomenúť, či sa to volá ruská či švédska trojka.

  To doučovanie naozaj potrebuje! V tejto oblasti definitívne.

domiceli