RUMBELLE - Reč trávy... 10. kapitola

Rumbelle

10. kapitola

  Reč trávy...

      Hrabala sa v miske so solenými arašidmi paranoidným spôsobom, zámerne dolujúc najskôr tie celé, nerozpolené. A podľa veľkosti i farby. Po odtieňoch. Veľké, menšie, najmenšie. Bledé, tmavšie, najtmavšie, trénujúc si pevnú vôľu, že nesiahne po tej krásnej vybielenej polovičke na kraji misky, napriek tomu, že pochádza z najväčšieho exempláru a iste je aj najchrumkavejšia. Nie, nesiahne. Najprv všetky celé...

  Poznáte ten pocit, keď ste sám v cudzom byte, so šancou na odhalenie stiahnutou na minimum a nutká vás to lašovať? Nenápadne poodhaľovať skryté detaily a byť v obraze, síce len vlastných konšpiračných teórií, no predsa...

  Aha, tento má ešte šupku. Pod ňou bude neslaný... nezaraditeľný do vopred stanovených požieračských kategórií, ale: schovatý-neschovatý... idem!

  Samota bola relatívna, no zvuky, čo sem prenikali z vrchného podlažia jasne dokazovali, že odtiaľ nebezpečenstvo nehrozí. Vchodové dvere zamknuté zvnútra, okenice ani neotvárali. Do tmy noci dom svietil iba ak tenkými pruhmi zle doliehajúcich okien. Aj zle doliehajúcej podlahy, pozrela v rozpakoch smerom hore a potriasla hlavou, odfiltrujúc radšej predstavy a vizualizácie.

  Pred krbom bolo čisto. Nijaká skrkvaná guľa s tajomstvom. V krbe tiež nič. Prestal písať?...Neal spomínal, že šiel k vydavateľovi nie s novou zbierkou, lež s dlhým nosom a plánom na najbližšiu päťročnicu vo forme ilúzií a snov.

  Celé sa práve minuli. Čas na ďalšiu úchylku. Popretierala presolené prsty jeden o druhý a zvyšných osem, potom do sukne a vstala. Cieľ: jeho písací stôl, ponorený v pološere niekoľkých, po izbe  ledabolo porozkladaných kahančekov.

  Zbežné hodnotenie: inšpirujúci neporiadok, ktorému kraľoval obrovský, zložito vyzerajúci starý písací stroj, bez vrchného krytu. Jeho „starý kvér“. Vo vejári zakončení kovových nožičiek, všetka múdrosť tohto sveta, zatiaľ nezašifrovaná do slov. Papier, nevinne nastajlovaný ako nevesta, obmotával valec, a naopak, čierna páska napustená farbou napnutá, pripravená zachytiť najnovší poryv.

  Ruka jej skĺzla...

  Tak predsa. Prvé slová novej poviedky. Prvé tri veľavravné slová, čo v nej spustili nezastaviteľnú reakciu, márne sa jej bránila. Dolašované...Nie, nie...zhľadávanie a ňúranie práve začína.

  Ukazovák sa dotkol preliačenej okrúhlej klávesy, kde bolo písmenko sotva už badateľné. Po ňom prostredník, občas palec, prstenník, malíček...ani nevedela ako, sedela na pol zadku na jeho stoličke, s vydratým tapacírom, prekrížené nohy stiahnuté dozadu a nevnímala už nič z okolitých podnetov, len monotónne antirytmické, ale harmonické kovovo cinkavé klopotanie klávesov.

  Neal sa spokojne, slastne doškrabal pod holým bruchom, s rytierkami prekliato nízko a počnúc naraz zrýchlene žmurkať, tlačil polonahú Emmu späť na úzke schody, nie preto, že videl Belle zanietene ťukať do stroja a gavaliersky nechcel rušiť, ale v skle vchodových dvier sa náhle zjavilo podozrivé, prudké svetlo.

  Pred domom práve čosi parkovalo.

  Prekvapená zdvihla oči od stroja, až keď sa dolu schodmi opäť zrútila dvojica, tesne po vopred hodených knižkách a niekoľkých ešte nenavlečených zvrškoch, ktoré Neal roztržito zbieral a triedil, kým Emma vyštartovala pre zmätenú Belle, aby ju odtiahla od jeho posvätného miesta a vrazila späť na gauč, medzi namrvené arašidy.

  V ten moment zašťukal zámok, zalomozila kľučka a spoza dvier sa ozvala dosť nesúrodá plejáda slov, pravdepodobne v rôznych jazykoch a jednoducho nepublikovateľných, ale úplne jasných aj tomu, čo nebol zrovna polyglotom.

  Neal po dievčatách šmaril knižky a vytrielil odomknúť.

  Belle sa pokúsila postaviť sa a zo stroja vytiahnuť husto popísanú stránku, ale priateľku ju drsne stiahla a vrazila jej knižku do lona, nahnúc sa nad ňu, aby si za spustenými vlasmi stíhala pozotierať porozmazávaný make-up.

  - Ten sku...dobrý večer dámy...vieš koľko si ten taxikár vypýtal za cestu z mesta sem?! – rozkladal fistulou pán domu synovi rád, že sa má komu vyžalovať a vôbec ho nenapadlo riešiť vynovený živý inventár svojej usadlosti.

  - No, sú to zdierači. Mohol si mi brnknúť...rád by som ťa odviezol...- habkal, škrabkajúc sa za krkom Neal, ako vždy, keď nevedel, kam z konopí.

  - Ja teba zderiem, ty lagan! – chňapil ho za krk a ťahal do vnútra miestnosti. - Volal som ti najmenej tisíckrát, deväťstodeväťdesiatosemkrát mi to zdvihol ten chuj a posledné dva razy tvoja  ctená matka živiteľka, aby mi oznámili, že sa učíš! – ukázal ironicky na dvojicu žien, so spôsobne zomknutými kolenami, na ktorých trónili rozložené knižky.

  Svorne simultánne prikývli, obrátiac každá nejakú tú stránku, ale oči nespustiac z dvojice.

  - Srdiečko, vy ma prekvapujete každým dňom. Vy viete čítať aj hore nohami? – zadrel do Belle, ktorej knižka nezodpovedala smeru jej pohľadu, hoci ju stískala v oboch rukách a tvárila sa pomerne vierohodne.

  - Aj hore nohami, aj dolu nohami aj...s nohami od seba, pán Gold! – vystrelila ako uštipnutá, šmarila mu prevrátenú knižku do náručia a tresla vchodovými dverami, pokračujúc vonku v monológu v pomerne slangovo naladenej francúzštine.

domiceli