Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 9. kapitola KLOP - KLOP - KLOP...

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

9. kapitola

Klop-klop-klop...

   Už zdiaľky videli jeho siluetu. Stál za oknom výkladu a zízal na ulicu. To mohlo znamenať len dve varianty. Buď má a spokojne sa pozerá smerom do budúcnosti, alebo nemá nič a nezostáva mu iné, iba sa dívať tým istým smerom a čakať, že mu niečo nádejné prinesie.

  Kráčala k nemu celá jeho rodina. Maličká sa hojdala s jednou rukou vytiahnutou k Bae s druhou k Henrymu, zámerne, čo najvyššie vyskakujúc, aby ju prenášali ponad mláky, veselo kopajúc vo vzduchu nohami, či naopak, spojac ich tesne k sebe členkami a vtiahnuc pod sukňu, odovzdala sa dobrovoľne do rúk svojich nosičov. Nesklamú ju. To vedela.

  Tvárou mu preletel záblesk nápadu a potom jeho zamietnutie.

  Na okamih sa stratil v útrobách svojej záložne a kým tí traja, vyzliekajúc sa z jarných kabátov, povešali ich za putká na stojan pri vchode, bol späť so starou, neveľkou škatuľou.

  - Riešenie? – namieril na ňu Bae ukazovák a potom ním pohrozil Peu, aby prestala otravovať znonkohru nad dverami a neustálym otváraním a zatváraním nerušila ju zo stareckého spánku.

  Ku podivu poslúchla, lebo aj ju zaujala škatuľa v otcových rukách.

  Opatrne ju položil na pult. Počkal, kým tam vyložia aj Peu a kým sa usalaší, potom opatrne nadvihol poškodené veko, odhrnul niekoľko vrstiev tenkého hodvábneho papiera a obozretne vytiahol...

  - Sklenené črievičky?! – znechutene pozrel Bae na Popoluškinu výbavu a nechápal, čo má nedávna, už uzavretá fašiangová  plesová sezóna spoločné s ich plánom dostať sa do Zeme-nezeme, prípadne rovno do Zimného kráľovstva. – Prepáč, otec, chápem, že sa Ashley zbavila tých topánok, trendy na ďalšiu sezónu určí Paríž, prípadne Londýn či Miláno inak, ale, my sme ti neprišli pomôcť s inventúrou v tvojom obchodíku. Myslel som si, že máme dôležitejšiu prácu...- mraštil tvárou a od nervozity krkval papiere, navyhadzované teraz na pulte.

  Henry len prekrútil očami. Otca poznal iba chvíľu. Po prvé ho prekvapilo, že jeho vzťah k rozprávkam nebol taký vlažný, ako ten mamin, ale bodrel, aký v nich mal, bol niekedy do zúfania.

   - Tieto predsa nepatria Popoluške! – opravil ho, dodávajúc dôraz každému jednému slovu, dopovaný navyše Peu, ktorá mu vážne pritakávala a dávala za pravdu. – Ty nespoznávaš črievičky Čarodejníka z krajiny OZ?...ozaj, dedko,  fungujú?! Aj tu? V Storybrooku? – chcel si ich okamžite bližšie obzrieť, ale Gold ich nespúšťal z rúk a pohľadu.

  Mračil sa.

   - Jasné, že hej. Ak trikrát klopneš o seba členkami, takto...- názorne predviedla, hoci mala pohodlné balerínky, - ...v týchto topánočkách, prenesú ťa tam, kam chceš.- zatvorila oči, akoby už letela a natiahla svoje rúčky za pokladom, ktorý sa jej nielen páčil, ale ktorý chcela aj osobne vyskúšať. Hneď a zaraz.

  Bae záporne zakýval hlavou, predstavujúc si svoje laby natlačené v dámskych lodičkách. Henry sa rozrehotal na plné hrdlo, vybaviac si v nich ktoréhokoľvek z prítomných chlapov. Smiech ich však skoro prešiel, lebo si uvedomili, že jediná, ktorá môže...nemôže, lebo má...lebo ešte nemá vek a možnosť získať vodičský preukaz, nieto právo „šoférovať“ medziportálové črievice!

  - Peu bude letieť! – automaticky zvolala nadšením, nestarajúc sa o zúfalé tváre svojich zákonných zástupcov.

  Zatlačil topánky hlboko do škatule, ledabolo na ne pohádzal papiere a zaklopil vrchnák.

  - To je...priveľké riziko! Zabudni!...zabudnime...všetci! Bol to hlúpy nápad! – zamietol argumenty, ktoré ani nemuseli prísť Gold a doslova strhol škatuľu z pultu, odhodlaný zatlačiť ju späť na samé dno skrine, kde pokojne ležala celé tie roky.

  Sklamane ho sledovala a kútiky úst sa jej vykrivovali do plaču.

  

 - Ja neviem, Peu...- skúsil naposledy Henry, stojac pred poklopom na pôjd, kde sa skrývala dedkova pracovňa a laserová minibaterka, osvetľujúca strop, sa mu triasla v ruke. – On na to iste príde a bude sa na nás hnevať. -

  - Bude sa hnevať len na Henryho, Peu bude fuč! Ja som mohla chudáka Furbyho nechať v tej čiernej skrini samého, aby som v kočíku mohla priniesť topánky a ty sa bojíš ísť iba hore na povalu?! – opravila ho a natrčila kľúč, čo tajne zobrala otcovi zo skrýše. – Si strachopud a nikdy sa nestaneš rytierom ani požiarnikom! – provokovala nehnevaná sama na seba, že bez jeho pomoci to nezvládne. - ...si už skoro ako dospelák! – dupla a nebola to od nej lichôtka, skôr čosi horšie, ako nadávka.

  - Kvôli tebe som dnes nešiel do školy! Obe moje mamy mi to spočítajú... – obhajoval sa nedôstojne.

  - Aj Bae. Poviem na teba, čo si mu zamiešal do piva...ten sa zobudí asi až zajtra, ako strašne chrápe. – zakryla si potmehúdsky ústa rukou a nemohla zadržať smiech.

  To ho vyštengrovalo. Celý čas netúži po inom, len po dobrodružstve a teraz, keď sa mu vďaka tejto malej akčnej žabe ponúka, by mal cuknúť?! To určite!

   Natiahol sa za posuvnými schodmi a pokúsil sa ich ticho stiahnuť.

  Jeho biologický otec, s funkciou strážiť dnes sestričku, kým Gold nevymyslí záložný plán v záložni, spal hore bruchom na gauči a s ústami dokorán chrápal na všetko a na všetkých.

  Musel jej pomôcť, schodíky boli ďaleko od seba, navyše teperila v bábikovskej perinke pozorne obalené vzácne topánky, ale nevzdávala to. Nijaká prekážka ju už nemohla zastaviť.

  Stojac vedľa seba, obzerali sa v šere a skúšali odhadnúť, kde môže byť skrinka s úlomkami srdca Belle.

  Priložila si prst na pery a stiahla Henryho k sebe.

  - Ak budeme ako myšky, budeme ho možno počuť. S tetou Quí sme vždy vedeli, že k nám niekto ide, až z diaľky...ale potom sme nepočuli nič. Nikdy nikto neprišiel. – zhodnotila pobyt v kráľovstve ľadu, nedomýšľajúc si osudy zúfalcov, čo podcenili krutú zimu.

   A naozaj. Spomedzi dvoch hrád strechy sa ozval slabý tlkot jedenástich kúsočkov rozbitého srdca Belle.

  Žmurkli na seba úsmevom a nestrácali už čas...

domiceli