Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 10. kapitola STRATY A NÁLEZY...

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

10. kapitola

Straty a nálezy...

     Monotónne ukazovákom premŕvala kopu s mysľou kdesi ďaleko, na konkrétnom mieste, ale všetko ostatné sa tu i tam rozmazávalo, rozpité slzami zo štípajúcich očí od chladu, čo ich v blesku sekundy menil na biele čiastočky inovate rozkvitnuté na každej jednej mihalnici. Strácalo sa v opare, ktorý jej nedovoľoval vidieť ostré kontúry a rozoznávať tvary.

  Chlad už takmer ani necítila, hoci mala chvíľami pocit, že už nikdy nič nepocíti a čakajú ju len posledné okamihy života, strácajúce sa v plytkom dychu. Nevnímala už ani krik a hnev kráľovnej, ktorá si vŕšila svoju bezmocnosť na všetkom naokolo, neuvedomujúc si, že tým ničí aj to málo, čo je Belle ešte schopná v tejto ukrutnej zime učiniť, aby prežila.

  Iba nádej, že doma je všetko v poriadku ju držala zatiaľ pri živote a viera, že ich, svojich tam doma, ešte niekedy uvidí.

  Ako fatamorgána prichádzali k nej, držiac sa svorne za ruky, rozosmiati, veselí, kývali hlavami na všetky strany, tešiac sa zo slnka, tepla a vzájomnej lásky. Hladili ju po ramenách, po líci a každú čiastočku tela prehrieval jej záblesk očí, ktoré sa smiali snáď viac, ako ústa.

  A potom to krásne slovo...mama...mama...mama...znelo odvšadiaľ, zosilnievalo, šepkalo, strácalo sa a zas nástojčivo vracalo...

   - Je mi to tak ľúto, maličká... ale spí. Tak veľmi tvrdo spí, že sa sama nedokáže prebudiť, že ju nikto z nás nedokáže prebudiť. Až keď padne temná noc, zmizne a vráti sa ráno, na smrť ukonaná...a opäť...bude spať.... – zhlboka sa nadýchla Snehová kráľovná, hladiac dievčatko so smutným výrazom v tvári po vláskoch, čo márne hladkalo ženu, skrútenú do klbka, stratenú vo veľkom kresle, márne ju volalo, márne jej hľadelo do tváre, ktorá zostávala spiaca, akoby ponorená do čohosi zlovestného, čo jej nedovolí už nikdy zodvihnúť viečka a prezrieť.

  - Priniesla som jej darček... Iba ja sama. Nikto iný nevedel.... Iba ja...- smutne sa zdola dívala na svoju niekdajšiu opatrovkyňu a očakávala, že jej pomôže. – Tatko sa bude hnevať aj  na Peu...– skonštatovala sklamaná, že jej cesta bola asi zbytočná a márna.

  V malej dlani úporne stískala balíček, občas ním nevedomky zahrkotajúc.

  - To sú rubíny jej srdca, srdiečko? – zohla sa, aby mala balíček presne oproti očiam a aj cez látku cítila, že z neho ide teplo, ba priam horúčosť a dokonca aj jasné, červenkasté svetlo. Akoby tých niekoľko kameňov žilo ozajstným životom ľudského orgánu a pýtalo sa späť do hrude, kam v skutočnosti patria.

  - Jeden mi ale chýba, teta Quí...- povedala vážne a zrak sklopila.

  Nečakala, že sa Snehová kráľovná usmeje a záporne pokýva hlavou.

  - Nič nechýba, Peu, ver mi, ja to viem. – žmurkla na dievčatko, podala mu ruku a odviedla ju k pohovke.

  Ťahala sa za ňou trochu ťarbavo, sklenené črievice jej boli priveľké, bála sa celú cestu sem, aby ich nestratila. A teraz tiež. Ešte ich bude potrebovať na cestu domov.

  Cesta domov!

  Zrazu sa zhrozene zadívala na svoje nohy.

   - A ako pôjdeme domov? Topánočky sú len dve a nohy štyri! – priložila si obe dlane k lícam a vyzerala ako práve sa nadychujúci malý kaprík s vakom pri žiabroch z jednej strany.

  Snehová kráľovná sa usmiala a natiahla k nej dlane.

   - Neboj sa, Peu. Teta Quí už niečo vymyslí. Ale teraz, kým nadíde čas, mi musíš všetko porozprávať. Všetko, čo si tam dolu robila, ako si sa mala a tak... – nabádala ju, ale dievčatku veľmi do reči nebolo.

   Iba smutne pozerala na kreslo, kde schúlená spala jeho matka, strhávajúc sa, trasúc, mračiac občas tvár, akoby ju premáhali zlé sny a nočné mory.

   - Ako si jej to mohol dovoliť?! – opakoval už po stýkrát Bae, dedko mu to vyčítal asi dvestokrát a on sám sebe ešte o dobrú stovku viac.

  Znechutený a otrávený ich neustálym domŕzaním a bezbrehým trádovaním od jednej steny k druhej, škrabkal sa s čelom podopretým vpredu v ofine a tajne prekrúcal očami. Po chvíli vyvrátil hlavu dozadu, otvoril ústa a s hlasným „óóó“ vstal, kopol do nohy stola a zberal sa na odchod.

  Radšej bude doma počúvať Reginine výlevy a kázne, že by sa mal viac učiť chémiu a fyziku a iné desné predmety do školy.

  - Kam sa zberáš mladý muž? – stopol ho rázne Gold a spodnú peru mal vtiahnutú do úst.

    Čochvíľa sa vyprostí zo zajatia zubov a vylezie von celá dohryzená. A, že dospelák!

  Naoko znudene sa pomaly otočil, švacnúc vak zas pod nohy a po chvíli krúženia pohľadom po izbe, našiel v sebe odvahu pozrieť sa mu do očí.

  - Veď preto, ty hrdina! Si  spolupáchateľ! – natrčil na neho ostrý prst a určil mu miesto späť pri stole. – Iba krysy opúšťajú loď, keď sa blíži búrka, drahý. A ty dúfam, nie si zbabelá krysa?! Či...?!– nešetril ho a Bae radšej cúvol, aby si nezobral na paškál aj jeho, za to, že si trošku, fakt trošilinku po dobrom obede a pivečku...ozaj iba okamih, skrátka, trošku prispal.

  Nemal šancu sa nenápadne vytratiť.

  - Myslel som si, že sme rodina. Rodina, čo bude držať pri sebe! Ja nemôžem byť sám družina! – natočený už k Bae, ďobol si nahnevane všetkých desať prstov do hrude, kde ho na viditeľne pochudnutom hrudníku čosi zabolelo rovno za hrudnou kosťou, až si musel pritlačiť na to miesto celú dlaň a pritlačiť ju aj druhou, zatajac dych od bolesti.

 Mal pravdu.

   - Ty ovládaš mágiu. Neznášal som, keď si ju používal, ale... – začal Bae ofenzívny protiútok, len čo si došmátral vzadu vo vlasoch a nenašiel tam nijaké riešenie tejto zapeklitej situácie, kedy pešiakov strácajú rýchlejšie, než rýchlo, dokonca ešte pred vojnou...

   - ...ale teraz ju môžem, s tvojím láskavým dovolením, použiť! Však?! – dokončil za neho rozladene.

  Nielenže neuchránil Belle, opäť neustrážil ani maličkú. Je zodpovedný za obe, za nich všetkých a nevie si dať rady...a predsa práve od neho všetci očakávajú, že bude konať ...že vie, čo treba urobiť, že má plán...a má záložný plán a má prinajlepšom ďalšie dva, keby tie prvé nevyšli, ako náhradný a ponáhradný a...v zálohe minimálne poistku!

   ...nemal nič. Bol len unavený, vyčerpaný, utrápený aj ustráchaný a plný pochybností o samom sebe a zmysle svojej existencie. Dokonca maj neodvratný pocit, že všetko, čo činí je kontraproduktívne a že ho vôbec nepotrebujú...

  A bez neho by to zvládli lepšie... 

  A sami... 

  A to bolelo...

  Opäť si priložil dlaň k miestu, kde sa ozývala zlovestná melódia unaveného srdca a radšej ju prikryl druhou dlaňou, aby jej nebodaj neuveril.

   - Peu sľúbila, že nám hneď po príchode napíše. – pretrhol jeho letargiu Henry. – Už som dal knižku do mrazáku. Hádam už bude... – so sklonenou hlavou sa pokorne odšuchtal do kuchyne.

domiceli