Rumbelle - PREBÚDZANIE MÁP... 7. kapitola ĽADOVÁ SMRŠŤ

RUMBELLE

Prebúdzanie máp

nadviazanie na ff ZRKADLENIE

7. kapitola

Ľadová  smršť...

        Zafúkané. Všetko, všade. Sypký snehový poprašok začínal byť z minúty na minútu mocnejším a lepšie vyzbrojeným nepriateľom. Jej vojsko sa množilo raketovou rýchlosťou a nenápadne obsadzovalo všetky dostupné strategické miesta.

  Kopol do najbližšieho záveja, namiesto, aby ho obozretne prekročil. Zbytočne si tým bielym trblietavým svinstvom, ako ho v duchu následne nazval, vyzdobil nohavice. Ešteže, čím bližšie je, podľa mapy a zrýchleného pohybu jeho malých sesterských sprievodkýň,  k cieľu, začína primŕzať, a tie malé rožkaté ohavy nebudú mať šancu zmeniť sa na vodu, vsiaknuť a otravovať ho rovno. Na  koži.

  Pod kožu sa nedostanú. Ani jej armáda a ani ONA! Na tom si dal za ten rok nanúteného čakania a tápania v tme bezmocnosti sakramenstsky záležať a v duchu si už len opakoval jednotlivé možné stratégie.

  Stisol plecia zimomravo k sebe a zas ich roztiahol, ako dajaký bohatier. Len prísny, namrzený výraz z tváre, odhaľujúci záblesk márne silno potláčeného strachu,  mu nezmizol. Odhodlanie akosi prestávalo stačiť. Ale nepoľavil. nepoľaví...

  Pár cieľ stopujúcich vločiek sa zrazu stratilo v spleti iných, rozfúkavaných akýmsi čudným gejzírom tak, že vpredu nebolo už nič vidno.

  - Som namieste.“ – vydýchol a nozdrami nasal späť ľadový vzduch, čo sa očividne, vo forme prievanu plížil k jeho telu odniekiaľ spredu. – Ja zvoniť nebudem, drahá... Jediný zvonec, čo ešte kedy chcem počuť, bude umieračik za teba! – zahnal nahlas šmahom nepríjemný zvuk blížiacich sa saní, čo svoj príchod ohlasovali charakteristickými rolničkami.

  Cúvol za strom a kúzlom zahladil stopy po sebe, zamračiac sa však na ne. V poslednom záblesku, kým zmizli pod novou, umelo pričarovanou vrstvou si všimol, že nezakrýva iba svoje stopy, ale aj čiesi cudzie.

  Nemal už čas venovať sa pátraniu po ďalšom z návštevníkov. Pred ním práve zastali nádherné, klasické starodávne vyrezávané sane ťahané priesvitným šesť záprahom lesklých, priesvitných  ľadových koní, čo sa vlnili ako stápajúci sa ľad pod slnečnými paprskami a ich hrivy sa v prievane, čo spôsobili, vznášali okolo ich mocných, ušľachtilých hláv mäkko a ľahko dopadali a akoby znovu primŕzali k spoteným telám. Pôsobivé divadielko. Pre malé deti.

  Bočné dvierka sa samé otvorili a ľahko, ako sneh zosýpaný z príliš prudkej strechy, skĺzla von z nich silueta jej šiat spolu s Ňou. Švihla vlečkou dozadu a otočila sa opäť k dvierkam.

  Nič sa nedialo.

  Zlostne dupla nohou, až sa jemné, sťa z vločiek navlečených na inovate nití, hrivy koňom zase rozleteli všetkými smermi.

  Dvierka sa zvnútra zlostne zabuchli.

  - Mám toho dosť, ty nevďačné dievčisko! Nie, že si mi dnes pokazila celý deň, ešte ani pokojnú noc mi neráčiš dopriať?!- zvrieskla žena, čo jej pred nosom ostentatívne privrel ktosi dvere a konáre okolitých stromov zapraskali a zásoby nakopeného snehu popadali z nich dolu, ledva  stíhala včas odkláňať ich trajektóriu od svojho zložitého účesu, ako divé, splašené nálety vtákov. Bielych vrán.

  Z koča sa ozval roztopašný smiech, potom sa otvorili dvierka na druhej strane a čosi vyhuplo do snehu.

  Kone zas znervózneli. Ozývali sa tupé zvuky, akoby niekto kopal do stolových nôh. Obrovské paripy po chvíli zmeraveli,  zmenené na obyčajné kusy ľadu a zrútili sa ako z brala strhnutá lavína nabok do závejov, akoby im neviditeľný meč podťal nohy. Vinník bol vskutku skôr počuteľný ako viditeľný...Torzá hnátov na vyvalených ľadových mrcinách boli nemilosrdne dopraskané roztrúsenými žilami ako puknuté čelné sklá, kým kopytá s predkoleniami stáli  rovno na miestach, kde predtým. Navyše sa stále hýbali, napájené snehom, ako životodarnou silou, kým zvyšok tiel úbohých ľadových stvorení už ležal bez známok života, zasýpaný novými nánosmi čerstvého snehu. Morbídne zimné divadlo.

  Snehová kráľovná si zúfalo siahla na hlavu oboma rukami nad tou skazou, ale nestarajúc sa viac o svoj zničený majetok, ponáhľala sa za malým „zločincom“, čo sa jej práve stratil v chumelici, aby nenapáchal ešte väčšie škody.

  Len čo prešla rozvíreným snehom, ten ustal a otvoril priechod do veľkej jaskynnej siene, ktorú doteraz skrýval.

  Presne odtiaľ sa ďalej ozývali zvuky rozbíjaných vecí a roztopašný detský smiech. Nepríjemný, ostrý, škodoradostný...

  Opatrne vyšiel z úkrytu. Stále nechápavo a neveriacky krútil hlavou nad obrázkom, ktorý práve uvidel.

  Pod nohami mu zapraskal sneh a vtom si spomenul na „nezvaného hosťa“...

  Kto je tu ešte s ním?

  Kto má ešte záujem „navštíviť“ Snehovú kráľovnú?!...

domiceli