RUMBELLE
Prebúdzanie
máp
nadviazanie na ff
ZRKADLENIE
5. kapitola
Srdce na dlani...
Dal si záležať a dal si aj
patrične načas, kým ju čo najpozornejšie dozamotával do kašmírového šálu,
pozakladajúc všetky rožky za kožušinou olemovaný límec a už po niekoľkýkrát
skontroloval každý obrí gombík kabáta zvlášť, či je so svojou dierkou v patričnej
symbióze...
Začala cítiť pot popri vnútornej nervozite,
tak mu radšej zachytila obe rozpohybované pozorné ruky, odtiahla, čo najďalej od seba a vrhla sa
naoplátku na jeho chabý kabátový límec, s ktorým sa aj tak nedalo nič robiť, len ho
dvihnúť, aby ho počasie, čo ich čaká vonku, neprefackalo hneď pri východe z nemocnice.
Nadvihol bradu, ako šteňa, čo očakáva, že ho
budú škrabkať a prižmúril spokojne oči, tváriac sa s potmehúdskym úsmevom náročky rozmaznane, ba priam
labužnícky, aby aspoň na chvíľu odľahčil a trochu eliminoval naliehavosť a vážnosť momentálnej
situácie.
Na okamih zastala, prsty sa jej roztriasli a kdesi
zvnútra sa ozval prudký kašeľ, čo ju zlomil na dve polovice a vykrútil od
neho, ledva ju zoslabnutú, klátiacu sa už takmer k zemi, zachytil.
- Belle, zlatko... – pomáhal jej s vreckovkou, v ktorej sa márne snažila ukryť krvavé fliačiky.
Zhrozil sa.
- Srdiečko, aj v tomto svete, plnom
technických vynálezov a medikamentov je stále zápal pľúc smrteľnou
chorobou! Nemôžem sa už dívať, ako trpíš a strácaš sa mi pred očami. –
vyčítal nahlas, naozaj sa hnevajúc aj na ňu, aj na seba a hoci ju liečil tajne, bez jej vedomia, bez súhlasu a odobrenia,
nejako sa mu na tomto poli nedarilo a vyliečenie sa mu úplne vymklo z rúk.
Práve naopak. Uvedomil si spätne. Stav krásky sa zhoršoval nie zo dňa na deň, dokonca sa mu zdalo, že z hodiny, na
hodinu! A to sa považoval za pomerne skúseného, veci znalého a ostrieľaného „felčiara“.
Zarezonovalo v nej jeho
oslovenie...akoby jej čosi dôležité náhle pripomenulo.
- Viem, že by si rád...ale...asi je čas
povedať ti pravdu, Rumple. – začala sama, keď pozorne zabalila krvou zafarbenú
vreckovku do čo najmenšej skladačky a skryla ju vo vrecku.
Až potom sa na neho pozrela priamo. Oči mala
ešte zaslzené a vysušené, popraskané pery rozochvené.
- Akú pravdu?! – zavyl podozrievavo,
sklamaný, že na niečo zas sám neprišiel, prípadne mu to uniklo.
Bol tak zaslepený láskou a bezhlavou dôverou vo svoje vlastné sily a schopnosť ochrániť si ju od všetkého zlého, že ju nebodaj sám nevedomky vystavil tejto samodeštrukcii?!
Zhrozil sa postavený tvárou tvár akejsi pravde, o ktorej ani netušil.
- Odpusť, nechala som ťa v domnení, že
môj stav je... skrátka, že som iba ochorela. – sklopila zrak, aby kdesi v tieňoch
na podlahe našla niť ďalšieho prehovoru.
Nemusela hľadať. Našiel a dvihol ju z temnej
zeme sám. Černejšiu než kúty chabo osvetlenej izby. Zahabkal zhrozený.
- Kliatba! - vyšlo mu z pier, ako zaklínadlo. - Ona si dovolila uvaliť na teba
kliatbu?! – skrivil tvár a zaťal zuby.
Belle krútila záporne hlavou.
- Ja...som...dovolila. – zdvihla opäť zrak k nemu.
– Tak veľmi som túžila vrátiť maličkej život, že som...nemohla konať inak! – snažila
sa vysvetľovať, ale on už blúdil v myšlienkach po synopsiách všetkých
možných algoritmov, ako stav zvrátiť, vyriešiť, zachrániť ju...ich...všetko!
- Ako...?! – vyjachtal stále nenájduc koniec
do prúdu zrýchlených myšlienok pretaveného zúfalstva.
- Rumple, verila som, že láska je všemocná a nemôže
sa stať to, čoho sme boli na konci uplynulej zimy svedkom...ale stalo sa... maličká si
vybrala ju, nie mňa, nie nás...- položila mu spotené ruky na hruď a vložila
medzi ne hlavu, ktorú opäť začalo otriasať novou vlnou nastupujúceho záchvatu, čo jej neničil pľúca, ale trhal srdce na kúštičky a vyvrhoval ho z tela
von.
Koľko ešte?!... koľko ho ešte ticho bije v hrudi, kým posledný kúsok
neopustí jej hniezdo a nepremení sa na ďalší krvavočervený rubín – studený
a bez života.
Už vedel, čo skrýva hore na pôjde, blízko k nebu,
kam počul stúpať jej tiché kroky a potom modlitby, kým si myslela, že už tvrdo spí dolu, teplom spolupatričnosti naplnenej spálni...
Aký len bol naivný, keď sa rozhodol nerušiť
jej malé tajomstvo skryté v truhličke na niekoľko západov, hoci ku kľúčiku
sa mohol dostať tak ľahko. Aký len bol hlúpy, keď dúfal, že jej tým preukáže
svoju silnú vôľu a pritom možno túžila po tom, aby jej pomohol...
Nie, netúžila. To vedel pridobre. Obetovala
sa za maličkú a darovala jej rok svojho vlastného života...
- Belle! Je tu zimný slnovrat a po ňom
už len pár dní, kým... vyprší rok a naplní sa kliatba! – schytil jej
poblednutú tvár do oboch dlaní.
Kútiky pier ešte ukrývali posledné kvapôčky
krvi zo sotva utíšeného záchvatu. Takmer sa mu zviezla k nohám.
Nadvihol ju do náručia, ľahučkú ako dych a položil
opäť na lôžko, odčarujúc všetky, dôkladne pre ňu vybrané teplé zvršky, aby sa
jej pohodlne odpočívalo.
Z kútikov očí sa jej spustili slzy.
- Chcem ísť s tebou... musím ísť s tebou...
zachránime ju... spolu... – skúsila zodvihnúť ruku, ale zviezla sa jej do
prikrývky skôr, ako jej viečka oťaželi pod jeho kúzlom, ktorým ju uviedol do
pokojného spánku, aby sa zbytočne nevysilovala.
Ak sa mu nepodarí nad Ňou zvíťaziť a zvrátiť
kliatbu, má jeho kráska pred sebou už len pár dní života...
Zaťal päste.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára