RUMBELLE
Prebúdzanie
máp
nadviazanie na ff
ZRKADLENIE
3. kapitola
Déja vu...
Dvere ešte takmer rozkopol, kým konečne
ustrnul a jeho cholerická nervozita sa preliala do opačného pólu. Hoci
šľapy zostali prilepené k podlahe, telo sa mu ohlo dozadu, až Archie musel
ustúpiť o krok vbok a zhrozene sa snažil skrz presklenú časť dvier zistiť,
čo pána Golda tak šokovalo. Či sestry niečo zbabrali, či prístroje zlyhali, či
čosi horšie, keď náhle tak zbledol, očividne sa rozochvel, akoby ho dostihol
srdcový kolaps, čo by ostatne pri jeho povahe bolo aj predvídateľné a predpokladateľné
a vôbec nie čudné.
Ale odvahu miešať sa mu do pocitov nemal. Sú
v nemocnici, prípadný zásah zvládnu... kalkuloval dobrák doktor vopred
a radšej si zatláčal okuliare hlbšie na nos, ako momentálne
najdôležitejšiu činnosť, kým predsa len bude musieť otvoriť ústa a povedať
pravdu...
Cítil, ako mu do hrdla vystupuje zas polovica
vnútra. Sakramentsky to bolelo. Darebák mozog svojou neviditeľnou rukou
zakvačil sa mu do vnútorností a ťahal ich kdesi hore, vytrhávajúc ich z koreňov, obnažoval ich neúprosne, bez šance vrátiť to všetko niekedy ešte na pôvodné
miesto...
Jej krehká telesná schránka bola takmer
stratená v sterilnej bielej posteli. Radšej prižmúril oči, ale v tom
momente sa mu jednotlivé svetielka na prístrojoch monitorujúcich jej telesné
funkcie rozpili len na záblesky a došľaktrafenia zintenzívnili jeho
prvotnú víziu.
Opäť ju videl mŕtvu v kobke svojho
paláca v Začarovanom lese. Opäť tam ležala pre neho stratená, mĺkva, bez
pohnutia, len paprsky sviečok občas jej pohladili bielu, ako ony, voskovú tvár.
Opäť tam stál bezmocný, zúfalý a pokorený osudom, s rukami prázdnymi,
neschopnými akéhokoľvek pohybu. Bez nádeje.
- Museli sme ju uviesť do umelého spánku,
lebo jej orgány vypovedávali a telo
sa už bez podporných látok podávaných intravenózne nedokázalo...
samoregenerovať...- začal opatrne Hopper vidiac, ako Whale s chorobopisom,
nad ktorým už zhrozene sa nahýnala blonďatá hlava šerifky na oboch dosť škaredo
zazerá.
Počúval ho len na pol ucha. Hneval sa sám na
seba aj na tú hlúpu dohodu s ňou, uzavretú v slabej chvíli, kedy mu
zrejme dostatočne nedokrvoval mozog, že nikto nezistí ich spoločné tajomstvo
ohľadom mágie... aby mali výhodu pred Ňou.
- Chcem s ňou zostať sám...- precedil
cez zuby a prekročil prah izby odhodlaný použiť tentokrát všetky čary
sveta, len aby ju opäť priviedol k plnohodnotnému životu, aj keď mu
pohrozila, že ak ich použije na iné, než záchranu dcérky, vyhlási mu doživotné
embargo na...vtedy ju nenechal dohovoriť, ani nikdy potom a vyberal si
úroky z dodržania dohody hneď a zaraz...Aj teraz zatúžil priložiť si
pery k tým jej a nasať energiu, alebo naopak, tentokrát dať jej svoju
a nemusieť sa dívať, ako sa mu stráca pred očami a ON jej pomôcť vie,
ale nesmie...
Vie,
ako vie... nezaujímalo ju jej vlastné ochabujúce telo...a dušu vyliečiť
nedokázal, ani keď poobnovoval postupne všetky spoje s mágiou a dnes
bol ešte silnejší ako kedykoľvek v Začarovanom lese.
Ale to nesmie nikto zatiaľ ani len tušiť...
Nikto.
Nečakal, že k nemu prikročí Emma
a rukou zákona položenou mu primárne i sekundárne na rameno, skríži
mu odhodlané plány.
- Ste zatknutý, pán Gold. Máte právo
nevypovedať ...ale inak už nemáte právo na nič! O to sa už postarám! –
vyslovila nenávistne, zámerne skrátiac zatýkaciu formulku a prispôsobiac
si ju tomu, čo sa práve dozvedela z lekárskej správy, nerozpakujúc sa
uchopiť mu druhú ruku a obratne na obe založiť putá.
Nebránil sa.
- V podstate som mal práve v úmysle
pozhovárať sa s vami osobne, slečna Swanová. – venoval jej úškľabok len
jedným kútikom úst a hrdo vykročil, nevenujúc už nikomu ani pohľad.
Len jeden nenápadný, ale rázny štuchanec lakťom
doktorovi Whalemu pod rebrá, až ho odhodilo k stene a chorobopis Belle
sa rozletel po chodbe. Nepoužil silu, nemal by jej v putách dosť. Bola to
mágia. Našťastie si to nikto nevšimol a odporného sebeckého doktoríčka aj
tak neľutoval.
Dokonca i Archie nad ním pokýval
nesúhlasne hlavou, hoci tiež vedel, čo Emmu rozčúlilo, vyčítané z papierov,
ktoré mali zostať lekárskym tajomstvom.
Vypočúvacia cela bola malá. Putá úzke. Stôl
lesklý. Aj zrkadlo oproti, čo vlastne ani zrkadlom nebolo.Tušil, že sa na neho díva, možno dívajú viacerí, ale tváril sa,
že je pokojný. Nešlo mu to presvedčivo. Ešte šťastie, že v miestnosti
nebolo okno, ktoré by ho pohľadom na Storybrooke, zavaľovaný nánosmi stále
pribúdajúceho snehu, ešte viac rozrušovalo.
Vošla sebavedomo, položila na roh stola šálku
s nápojom, z ktorého si predtým chlupla, aj keď nebola smädná, aby mu
bolo jasné, že ON nemá na podobné služby nárok.
Prevrátila si stoličku naopak a sadla
rozkročmo, čo hneď aj oľutovala, lebo jeho posmievačný, pobavený úsmev dešifrovala na sto
percent správne.
„Dievčatko sa hrá na veľkú policajtku
a napodobňuje gestá seriálových hrdinov...“
- Tak hovorte. ...chceli ste predsa so mnou
hovoriť. – začala monotónne, ale mala tiež čo robiť, aby to šlo.
Zadíval sa do zrkadla
a skúmal, kto všetko tam pravdepodobne stojí a načúva. Nebol za ním však nik
a to ho primälo hovoriť.
- Chcem, aby ste boli na mojej strane, slečna
Swanová. Na mojej a Belle, samozrejme. – doplnil sa, keď videl, ako sa jej
čelo začína vlniť a šiel ešte ďalej. – Na mojej, Belle, aj našej
dcérky...- až teraz zmĺkol, s ľútosťou hľadiac na šálku práve zvrhnutú
z okraja stola z informácie, ktorú z neho nemusela páčiť, ale naservíroval
jej ju, ako tú najobyčajnejšiu vec pod slnkom. Respektíve pod snehom. Podľa
ročného obdobia.
- Takže...ona, je to dievčatko, ako ste...
ako som pochopila...takže ona žije! – vyjachtala zmätená Emma.
Usmial sa a skúsil prekrížiť ruky na
prsiach. Zabudol, že má putá. Tak ich iba spokojne opätovne položil na stôl. Prepletené prsty symbolizovali prvé vyhraté kolo.
- Viem, túžili ste ma obviniť zo zneužívania
krásky, dokonca ste vo svojich konšpiračných teóriách zašli ešte ďalej
a podľa lekárskej správy, ktorá hovorí čosi v zmysle, že Belle bola
tehotná a ...porodila, o čom tu nikto nič netuší, domysleli ste si, že som
netvor, ktorý ju utýral a to nebohé dieťa využil, prinajlepšom, povedzme na nejaké tie pokútne
čary a čiernu mágiu? ...Však by ste mi najradšej poslali na záhradu tlupu trpaslíkov, aby
hľadali zakopanú mŕtvolku? Našťastie je celá zakydaná tým nechutným snehom... –
oprel sa rovnako znechutene a zabodol oči do ženy, čo neskrývala úžas
a takmer zabudla zatvoriť ústa.
- Takže, to úbohé dievčatko je niekde
u vás v dome...samé...a ...- zahabkala, lebo sa v nej náhle
ozval horúci materinský cit, lenže Gold ju schladil.
Hoci nechcel, neovládol sa, pretrhol putá
a zaprel sa, vstanúc o rohy stola, naklonil sa k šerifke.
- To úbohé dievčatko je niekde
vonku...samé...- zmenil jej výpoveď.
S údivom hľadela na popretŕhané očká
ocele, ale rýchlo sa spamätala a vyskočila tiež na rovné nohy.
- Vonku je smršť. Treba ju ísť urýchlene
hľadať... pochopila som... Belle ju iste hľadala...vy ste tiež...prepáčte, pán
Gold, pôjde o nedorozumenie...- otvorila dvere.
Dal jej prednosť.
Zostal stáť.
- Nepochopila si nič, drahá...- zamrmlal si
sám pre seba, keď osamel a zamračil sa na oba nechcené náramky na
zápästiach.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára