Rumbelle - ZRKADLENIE 5. kapitola STOJ...

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

5. kapitola

Stoj......

     Zrazu si uvedomil, aké ťažké je zachovať si chladnú hlavu, pokoj a rozvahu. Počas tých rokov, čo je tu, si zvykol, že mu nič nehrozí, lebo je naoko nenápadným, rovnako kliatbou postihnutým, a predsa, nepísaným vládcom mesta. Nikto ho neohrozuje, lebo jediný má záložné plány vopred premyslené a každého tu v podstate, v hrsti, nielen pod palcom... Nikto ho nemôže ohroziť...nikto z tých, ktorí prišli spolu s kliatbou. Spolu s ním...

  "Nemá tu čo byť! Kde sa tu náhle vzala?! Ako? Prečo? S akým úmyslom?!" ...Iste kvôli nemu...kvôli starým hriechom z minulosti... kvôli nevyrovnaným účtom...

  Tam je pes zakopaný!

  Bŕŕ...neznášal psov! Ich šťastný prihlúply výraz, oddanosť, poddajnosť a závislosť na pánovi. Nie, nie, nie... nemieni byť na nikom závislý! To nie! Na ženskej, na tamtej ženskej, tobôž nie!...

   Nerátal s komplikáciami. Rozčarovávali ho, znervózňovali.... Nikdy. Už nikdy. Vysporiadal sa s ňou i celou jej rodinou dávno. Svojsky...Raz a navždy. Dohoda je dohoda! Zmluva zmluvou! ...Nemohla mu byť prospešná vtedy a nemôže, nebude ani dnes... Vynechal ju, ale...

  Čas na zmenu plánu?! Teraz?! Prečo?!...Ešte nenastal ten správny čas.

  „Neznášam kríženie plánov!“ – mrmlal si v duchu, zúrivo otvárajúc zásuvky komody  v spálni, s úmyslom nájsť kdesi sviečku, kahanec, zápalky, čokoľvek, čo by mu vrátilo späť svetlo do príbytku.

  Našiel baterku. Svetielko nestálo za veľa, ale lepší vrabec v hrsti, ako holub...

  Bŕŕ...neznášal vtáky! Boli slobodné! On nie...a aj teraz mal pocit, že mu idú zakladať reťaze na zápästia, spútavať ho do okov, vrhnúť do kobky a tým mariť, zatemňovať, pochovávať jeho plány, oberať ho o to jediné, čo ho tu ešte držalo pri živote. Nádej, že raz, keď sa konečne zruší kliatba, pôjde hľadať svoje stratené deti...

  Spätil sa, otočil a namieril baterku na dvere kúpeľne. Podišiel i pár krokov. Tu niečo nesedelo. Dotkol sa rukou steny kdesi pri vypínači. Bola zas drsná, suchá, potiahnutá len niekoľkými nánosmi omietky. Nijaký ľad...Zamieril svetlo na zem. Nikde ani stopy po snehu...

  Vyfúkol nozdrami v pľúcach nahromadený vzduch a rázne vykročil.

  Mdlé svetielko zvedavo oblizovalo pásy tapiet, míňalo kusy drahého nábytku a trieštilo sa na strmom schodisku. Zúrivo mykol vchodovými dverami a pokúsil sa dobyť do plechovej skrinky s poistkami , zabudovanej po ľavej strane priedomia.

  - Všetko hrdzavé, spráchnivelé, nanič súce! Neznášam to tu! ...- vrazil päsť do plechu skorodovaných dvierok a nechajúc dvere dokorán, aby aspoň pouličná lampa osvetlila mu cestu späť do útrob vily, vnoril sa aj sám do tmy, hľadať nejaké to páčidlo, nôž, sekeru, čokoľvek, čo mu fyzicky pomôže vyrovnať sa s vnútornou nervozitou.

  Na chodníku k domu sa zjavil predĺžený tieň. Postava sa snažila našľapovať opatrne, pomaly. Tesne pred dvoma schodíkmi zastala, zodvihla hlavu dohora, premeriavajúc si veľkosť tohto obydlia. Započúvala sa i do hrmotu, čo sa ozýval z domu, akoby niekto vysýpal všetky zásuvky, trieskal dvierkami i dverami, a keď všetko stíchlo, stiahla sa za popínavý krík na boku zábradlia.

  Vrátil sa a veľkým nožom, zasunutým hlboko do ryhy v dolnej časti, snažil sa vypáčiť úbohé dvierka. Poddali. Baterkou v hrsti druhej ruky zasvietil na guču spínadiel a tlačítok a bezmyšlienkovito začal nimi hýbať. Raz dolu, raz hore, aj niekoľkokrát po sebe. Všetky dolu, všetky hore... Konečne...

  Generátor sa zas rozbzučal a po malej chvíli akoby sa rozlepili viečka očiam celého domu.

  Sťažka vydýchol, spokojný s „opravou“, hoci dvierka na skrinke s elektroinštaláciou bezmocne viseli na jednom pánte.

  Treskol nimi, aby samé zaklapli, ale neuposlúchli jeho žiadosť, otvorili sa zas.

  Zazrel však čosi nečakané. 
 V tom milióntinu sekundy trvajúcom okamihu, kedy sa dvierka vzopreli a znovu otvorili po prudkom zabuchnutí, pouličná lampa spoza chrbta osvetlila mu priestor, ktorý dovtedy dvierka tajili. A v tom priestore, ako v ráme z popínavých konárikov zjavila sa mu známa tvár... prekrásna tvár. Nežná, bledá...Tvár krásky.

  - Belle...-vyšlo mu z pier s výdychom.

  Zadrapil sa do zas otvorených dvierok, prerežúc si neopatrnosťou na stenčenom, hrdzou potiahnutom plechu pár článkov prstov, a znovu nimi mykol.

  V šuchotajúcom lístí, v spleti konárikov, však už bolo ticho a prázdno.

 Potriasol hlavou.

  - Som prepracovaný...- zamračil sa, stlačil prstami miesto pri koreni nosa a silno prižmúril. Potom spomalene, napájaný detinskou nádejou a vierou v zázrak, zas poodchýlil dvierka na skrinke...

  ...a zasmial sa vlastnej naivnosti.

  S úsmevom na perách, s hlavou sklonenou, s prstami stále zabodnutými na hranici očných oblúkov, vošiel do domu a zavrel zvnútra dvere.

  Dívala sa tým smerom ešte hodnú chvíľu a kútiky úst sa je bolestne zdvihli.

 - Rumpel...-

domiceli