RUMBELLE
Hviezdny
šum
nadviazanie na ff
Rozhojdané
9. kapitola
...a
klam
Nasledoval ho s rešpektom a nepochopením.
Vidiac pred chvíľkou lásku, s akou sa nečakane, len malý okamih, venoval
dievčatku prv, než ho uspal kúzlom, mu nešla dohromady s ním, známym, ako
postrach celého okolia.
Pred temnými, veľkými dverami na konci chodby
zastal, poobzeral sa a potom sa rozhodol použiť predsa len kľúč, nie čary,
aby „hosťa“ premiestnil do útrob podzemia svojho paláca a zbytočne ho
nevystrašil.
- To, čo vám chcem ukázať, bude možno
...bolieť...Ale verím, že ...verím...- nedokázal dokončiť, lebo starec
osvetľovaný žltkavým svetlom sviečky sa mračil a úporne premýšľal, kde sú,
čo tu robia a prečo vôbec...
Dvere bez kľučky sa s vŕzganím otvorili,
svetlo zvnútra sa spojilo s tým v Rumplových rukách. Starec párkrát
zažmurkal a čakal, stále nechápavo hľadiac raz do svetla, raz na Rumplovu
vážnu, sústredenú tvár.
Pokynul mu, aby vošiel a nechal ho, kým
prejde až do stredu miestnosti s jediným artefaktom uprostred – monumentálnym
piedestálom, na ktorom stála presklená truhla.
Starec zbledol, roztriasol sa a prilepil
obe ruky o sklo. Nevydal však od hrôzy a prekvapenia ani hlások.
- Nežije...ale nie je ani mŕtva... –
odpovedal mu na nemú otázku, prečo je jeho dcéra tu, vystretá, stále nezmenená,
krásna a svieža, len bledá a nehybná.
Starec vrhol na neho prosebný pohľad a On
musel zahanbene a pokorený sklopiť zrak.
-...nie, nedokážem ju oživiť.... Keby som...keby
je to v mojej moci, - sťažka preglgol. - ...neleží tu takto. – bruškami prstov
prešiel po skle, akoby kopíroval po obvode jej tvár. – Ale vy by ste mohli... –
pozrel smutne na starca, odhadujúc, či s tým vôbec bude súhlasiť, keď mu
prezradí, čo ho to bude stáť.
- Ako?! Ako...!...no vrav, urobím všetko
možné, aj nemožné, aby sa moja dcérenka zas navrátila...späť! Ku mne...-
zdrapil ho za ramená a zabodol do nich svoje prsty.
Nebránil sa, vnímal vlastnú bolesť ako súčasť
toho, čo možno bude nasledovať ďalej.
-
Najskôr musíte vedieť pravdu ...a musíte ju prijať takú, aká je! – povedal rázne.
– Belle a ja...my dvaja... Milujem ju a...ona milovala mňa...naozaj ma milovala. Maličká je
plodom našej lásky. Je to aj vaša vnučka a ja...aj Belle iste, verím tomu,
že by si to priala... aby ste ju ľúbili tak veľmi, ako ju ľúbila od prvého
okamihu ona sama...- opäť sa zahľadel do nehybnej tváre krásky, snáď
očakávajúc, že mu pritaká úsmevom, ako to robievala často...
- Čo?!...čo mám urobiť, aby som ju opäť mohol
objať! Moju jedinú dcérku... – zavzlykal starec, neriešiac to, o čom mu
Rumpel rozpráva.
- Belle...sa obetovala, aby zachránila život našej dcérke. Darovala jej svoje vlastné srdce. – pozrel na muža, či už začína
chápať. – Bez srdca v hrudi, nie je ani živá ani mŕtva. A nemôže...ja
nemôžem zabiť svoju dcérku, ... našu dcérku, ...aby som jej vrátil ...jej vlastné
srdce...- zamračil sa sám nad sebou, ale vyšiel s celou pravdou radšej rýchlo von. - Pokúsil som sa o to. Áno, som monštrum...Urobil som to, vrátil som jej tým život, ale...ale prosila ma tak zúfalo,
zaprisahávala, preklínala, že som...Urobil som to ...čo chcela...- márne sa obhajoval. - Zabil som ju! ...znova...a maličká ...žije. – snažil sa
vysvetliť mužovi, ale nemusel.
Mlčky pritakával. Chápal ho. Veril mu.
- To je celá ona. Moja Belle. Moja jediná...
Belle. Viem...si ju predstaviť...viem, ako dokázala bojovať za život každého
zašliapnutého mravca v záhrade...- utrel si trasúcimi sa, vráskavými hánkami suché oči starec, na chvíľu sa
zas navrátivší do minulosti, ktorá mu len boľavo pripomenula jeho...jedinú
dcéru.
Zrazu ustrnul, akoby mu došlo.
- Tak načo čakáš?! ... ja...ak jej ja môžem
vrátiť život...ak to môže urobiť moje staré, ubolené otcovské srdce...tak...urob to!
Vytrhni mi ho! Ako tu môžeš takto stáť a nechať moju dcéru mŕtvu?! Už viem, len ja...len ja jediný...jej vlastný otec... to môžem... ďakujem ti, ďakujem, že si na to prišiel!...– schytil
sa muž za hruď a pokúšal sa zbaviť sa vrstiev odevu.
Ruka, pripravená na akt sa mu triasla a nehýbala sa, zastanúc pred hruďou spoteného muža.
- Nikdy sa vám už nebudem vedieť poďakovať za
to...a je možné, že mi to ani ona sama nikdy neodpustí. – zadíval sa na ňu tušiac,
aká bude jej reakcia, keď tu uvidí ležať telo svojho otca bez známok života.
- Chápem, chápem...- začal sa aj starec
obzerať dookola, kam skryť...aké smiešne, svoje vlastné telo. – Ty, ty budeš
vedieť ako...ty ma jednoducho prenes ku mne späť do paláca, ulož do
postele...budú si myslieť, že som umrel v spánku... zo žiaľu. Dobre? Dobre!
...takto, takto to bude najlepšie...Len rýchlo... – habkal, neuvedomujúc si, že
s Belle sa už nikdy nestretne. Hlavné bude, že...Ona bude žiť! Ona bude
šťastná.
Držal v ruke starcovo tlčúce srdce.
Opatrne odokryl veko truhly...
... a zavyl od zúfalstva.
Klesol na kolená s červenou žiarou
úbohého orgánu v dlani, s hlavou sklonenou na hrudi a srdcervúco plakal nad svojím nešťastným osudom.
Nevšimol si ani, že spoza dvier vykúka
zhrozená hlava malého chlapca, čo bol svedkom toho, ako jeho otec starcovi
vyrval srdce z tela, čo zrazu kdesi zmizlo v dyme a videl na
vlastné oči aj telo Belle, ležiacej v rakve uprostred kobky...o ktorej
otec zaryto mlčal...lebo...lebo...bola mŕtva! Mŕtva...
Jeho otec...je netvor! Vrah!...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára