Rumbelle - ŠUM HVIEZD... 7. kapitola OSUD

RUMBELLE

Hviezdny šum

nadviazanie na ff Rozhojdané

7. kapitola

Osud

  - Ale nemôžeš povedať, že som ti neučinil po vôli! - ozvalo sa mu za chrbtom.

  Bezmocne privrel viečka.

  Peter Pan spokojný s výsledkom experimentu pokračoval.

   - Dúfam, že si konečne pochopil, že osudu sa nedá vzoprieť! ...že nie si najmocnejším na celom svete! ...a že tá tvoja všemocná, zázračná „láska“ ťa aj tak zaviedla na rovnakú cestu, po ktorej si už šiel! Dokonca si si mohol odoprieť to extempóre s jej patetickým výstupom...A ušetriť aj ju, keď ti už na nej tak veľmi záleží, ako sa ma tu snažíš presvedčiť. To muselo bolieť, však?! - rečnil mladík ďalej, s rukami prekríženými na hrudi, vedomý si svojej drsnej pravdy i prevahy v tejto situácii.

   Počúval a tisol k sebe telíčko dievčatka, pokojne spiaceho mu v náručí.

  Peter Pan mal pravdu...Iba on sa márne úfal, že Belle dá prednosť vlastnému životu a budúcnosti, ktorá by ešte mohla byť svetlá a naplnená, keď primäl svojho otca, aby mu dal protijed, vrátil späť kúsok z toku času a on mohol skúsiť svoju lásku priviesť k životu...a nemusel jej - otrávenej jedom, ktorý rýchlo postupoval k srdcu, vytrhnúť ho prv, ako ho zasiahol a zachrániť ním aspoň svoju dcérku.

  - Za mágiu sa platí. Každá niečo stojí. Toto...- ukázal na bezvládnu Belle, - ...je tvoja cena. Ale, aby si nepovedal, že som nebol dobrým otcom, za to, čo si pre mňa vlastne spravil, dovolím vám vrátiť sa domov. Späť. Tu by si bol pre mňa iba hrozbou...- prekvapil nečakanou ponukou.

  Pomaly natočil k nemu hlavu, ale očakával zas ďalšiu krutú, škodoradostnú ranu.

  - Hlboko v horách, v Začarovanom lese je pre vás pripravený palác. Má prekrásnu hrobku, kde si môžeš chodiť spytovať svedomie, ak nejaké nájdeš...Už ťa tam čaká aj tvoj syn...Nie, v hrobke, tá je určená pre ňu. ...čo si to len o mne myslíš?! ...- prekrútil afektovane očami. - V kuchyni ťa bude čakať tvoj syn. Poslal si mu, akože lístok, nech tak urobí... -  zatiahol sarkasticky, vidiac zhrozenie na Rumplovej tvári, po vyslovení slova „hrobka“. - rozrehotal sa nadôvažok a namieril maličké zrkadlo na prsteň na ruke Belle a žiara, ktorá z neho vytryskla a prerazila strop jaskyne až kdesi ku hviezdam, preniesla trojicu späť...domov.

  Do nového pochmúrneho domova plného smútku a ťaživých spomienok na minulosť...Domova, kde iba detské oči budú svetielkami nádeje v oceáne nedoziernej temnoty.

  Stál v tme na kamienkami vysypanom chodníku, ktorý viedol k vskutku obrovskej usadlosti, čo sa matne črtala pod temným obzorom nočného neba. S čelom skrčeným do vejára vrások, díval sa do obrovských tabiel okien, zalesknúcich sa kde-tu v mdlom svetle mesiaca, čo občas vykukol spoza mrakov. Telíčko v náručí dávalo pažiam najavo, že už má svoju váhu, tak sklonil hlavu z výšky končitých striech veží budovy dolu, k jedinému zvnútra vysvietenému obloku.

  Zrejme kuchyňa. Teplo. Domov...

  Povzdychol, pozrel s láskou na maličkú a vykročil.

  Ešte sa predsa len obzrel. Nie, nezačuje nijaké kroky, nijaký hlas...

  - Tatko! Tatko, konečne si doma...- vysúkaval sa spoza veľkého stola chlapec, ktorého vrznutie dvier na kuchyni prebralo a pretrhlo mu spánok.

  Tu pri teplej peci prispal, nemôžuc sa dočkať svojho otca, ktorý ho sem poslal chvíľu vopred, odkazom na lístku, čo sa z ničoho nič zjavil v ich starej chalupe na stole.

  - Vybavil si si tu prácu, tatko?... Preto si bol toľko dní preč?...A čo tu budeme robiť? ...Budeš  pracovať a ja môžem byť s tebou? Pomáhať ti? ...Nebudeš čarovať, ale normálne pracovať,  ako kedysi?...Majú tu pre nás izby?... Keď som prichádzal, zdalo sa mi to tu také obrovitánske! – zveličoval, šťastný, že otca opäť vidí, len sa nemôže k nemu pritúliť, ako mával vo zvyku, lebo...

  Pristúpil k veľkému stolu v strede kuchyne a opatrne naň položil náklad, čo doteraz zvieral v náručí. Odtiahol látku kabáta a rozbalil dieťa. Už nespala. Pocítiac teplo, iba sa pomrvila, pomykala hlavičkou a hľadela zvedavo na tváre , čo sa skláňali k nej.

  Bae prekvapený, čo za darček to otec priniesol, natrčil na ňu svoj ukazovák a ona ho zovrela piatimi miniatúrnymi prštekmi.

domiceli