Rumbelle - ŠUM HVIEZD... 3. kapitola RODINA

RUMBELLE

Hviezdny šum

nadviazanie na ff Rozhojdané

3. kapitola

Rodina

   - Prečo nie moje?! – zavyl z posledných síl, keď už zúfalstvo z bezmocnosti prelialo sa mu cez okraj svedomia a zaplavilo aj posledné záchvevy sebeckosti a zbabelosti, ktorých sa aj v takýchto chvíľach zbavujeme vždy najťažšie. Dokázal to...

  Odpoveďou mu bol hurónsky smiech. Jeho majiteľ sa s uspokojením svojej povahe vlastným, vo veľkom oblúku prechádzal ako predátor okolo obete v agónii a vyžíval sa v jej utrpení.

  - Ale, hej, hej...Pôvodne ma to napadlo. Lenže, uznaj,  myslel som si, že si dávno mŕtvy...tie stovky rokov, čo sme sa nevideli, všakže... Aké bolo moje prekvapenie,  keď som sa o tebe, synu, počas pátrania, kde a či vôbec pokračuje náš rod, dozvedel a zistil, že stále žiješ, čo si a kde si. Apropó, som na teba hrdý...Je vidno, že sme jedna krv. ...že si môj potomok! - proklamoval pateticky, ale úprimnosť nedokázal ani len zahrať.

  Zhrozene na neho pozrel a v ten moment mu na rozum prišiel Bae.

  Akoby mu čítal myšlienky, pokračoval plynule nadväzujúc vo svojom morbídnom prejave.

  - ...si síce nesmrteľný, ale to, čo ja potrebujem, zostarlo skôr, ako si sa ním stal. Je za zenitom. Ako aj ty, ostatne. Ani nesmrteľnosť ťa neochráni od tej hrôzy, ako v skutočnosti vyzeráš, ale zas na druhej strane, tvojim obetiam, a nie je ich málo, mám informácie, to v posledných záchvevoch ich biedneho života prinesie iste aspoň zadosťučinenie, že nepodľahli kdekomu, ale hrôzu naháňajúcej ohave! Monštru! Oblude, ktorá už nemá ani ľudskú kožu! – nekládol si servítku pred ústa a pri posledných slovách otočil sa bokom ku Kráske, rovnako vystrašene dívajúcej sa a počúvajúcej rozhovor oboch mužov pred sebou. Muža a skoro muža.

  Bol jej vďačný za lesk v očiach, aj keď obaja tušili, že tu ťahajú za kratší koniec. A pohľad na jej utrpenie trhal mu srdce.

  Peter Pan si zastal pred ňou, schúlenou v klbku na podlahe pod jeho nohami v zvláštne osvietenom kúte   jaskyne a nechápavo kýval hlavou.

  - Tvoj syn bol ešte počatý človekom, - obzeral si ju, ale slová patrili Rumplovi. - Mohol som si sem dať privliecť aj jeho, ale ty sám si mi doprial potešenie z oveľa mladšieho exempláru, tak prečo túto príležitosť nevyužiť...Ostatne, Milah nikdy nebola excelentná ani v kráse ani v inteligencii, niet sa čo diviť, že podľahla, a vaše dieťa tiež nebude iste žiaden lumen, ale tento kúsok...- prižmúril oči a sklonil sa k Belle, - ... priznaj sa, že sú v tom čary?! – zvrtol sa na päte a donútil Rumpla vystrieť sa pod návalom fyzickej bolesti, ktorú mu škodoradostne, úmyselne spôsobil a ktorú už nepocítil tak dlho.

  - Najmocnejšie na celom svete! – precedil sťažka, ale odhodlane a rázne.

  Bolesť povolila, Peter Pan na chvíľu zmätený skúšal uhádnuť, na čo myslí.

  - Láska... – odpovedala dojatá žena za jeho chrbtom a z posledných síl vyčarila letmý úsmev, pre jediného muža v tejto miestnosti.

  Jej telo sa v toku zrýchleného času, ktorému bola vystavená, zmietalo v bolesti a menilo svoj tvar neprirodzene, prirýchlo, neberúc ohľad na nič. Starla im pred očami, naberala na váhe, bezmocne sa dívajúc na praskajúcu kožu, neschopnú prispôsobiť sa zmenám a plod v jej tele sa už čochvíľa začínal pýtať von...

  Peter Pan sa už nedokázal rehotať, skúšal to, ale pridobre vedel, že síce sa ani jeden z jeho imaginárnych okov, ktorými ich držal teraz vo svojej moci, nemôžu dostať, ale nad láskou, nad touto mocou, s touto mocou a proti tejto moci nemôže bojovať...

  - Zastav to, prosím...- skúsil ešte raz.

  - Nemôžem a ani nechcem! Snáď by si si neprial, aby tvoj milý otecko zomrel...- vybľafol nevrelo. – Chcel, chcel, však? Ale tú radosť ti neurobím! Ani tebe, ani jej, ani tomu zázraku, vďaka ktorému ja budem žiť, narozdiel od neho, ďalej! S novým srdcom! S jeho srdcom! So srdcom, z mojej krvi, z môjho rodu! Jediným vhodným pre veľkého, všemocného Petra Pana, vládcu Zeme-nezeme! – kričal na plné hrdlo, až sa v jeho kriku stratil aj krik práve rodiacej Krásky...

  Našiel ho pred oknom v jeho izbe. Díval sa von, ale vlastne nikam.

  Bolelo ho, že bol na neho prísny a rázny, ale...

  Zaregistrujúc otca, Bae vstal a chcel opustiť miestnosť.

  - Hnevá sa na teba. Vraj si ju...oklamal. – skúsil ho zastaviť, lebo tušil, kam má namierené.

  Striasol jeho ruku, ktorú sa mu pokúsil položiť na plece. Ale zastal a díval sa dolu, kdesi na špičky topánok. Odhadol ho. Ako vždy...

  Vzťah týchto dvoch, už od prvého momentu, keď ju maličkú a uzimenú priniesol v náručí zamotanú len do svojho kabáta a rozbalil na kuchynskom stole po tom, čo v krbe sa konečne rozpukotal hojivý plameň tepla, ho dojímal.

  Bae okamžite pochopil, že to malé, úbohé telíčko bude potrebovať hlavne veľa tepla, pochopenia a opory a zahorel k nej okamžitou, ničím nevykoreniteľnou láskou, ktorú spečatila v prvom momente, keď prekvapený, čo za darček to otec priniesol, natrčil na ňu svoj ukazovák a ona ho zovrela piatimi miniatúrnymi prštekmi.

domiceli