Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 7. diel MOMENT

Rumpelstiltskin

Temný závoj

7. diel

     Unavene vystupoval hore po rebríku. Pridŕžal sa len jednou rukou, v druhej si niesol malú olejovú lampu. Šteblíky, aj podlaha povale vŕzgali mu pod čižmami, hoci sa snažil našľapovať opatrne a čo najtichšie. Nechcel rušiť spánok syna ...a ani ten  jej. Rozhodol sa, že bude pracovávať tu hore. Dokonca sa dnes nešiel ani presvedčiť, či už obaja pospali. Zas by sa zdržal aj hodinu, len nemo stojac a kochajúc sa ich spokojným spánkom spravodlivých...

  Prešlo pár dní, ostrie sa trochu obrúsilo. Pokladala za povinnosť ho neprovokovať svojou prítomnosťou, snažila sa nezavadzať, byť užitočná, ale nebyť veľmi na očiach. Zvlášť tých jeho nie, všimnúc si, aký je roztržitý a prchký. Tak iba všade cítil aspoň jej ruky. Ich dom sa začínal podobať na domov.

  Aj tak, keď to netušila, rád ju pozoroval, ako si radí s domácimi prácami, o ktorých nemala tušenia, že vôbec existujú, ale považovala svoju nešikovnosť a bezradnosť len za dôsledky amnézie.

  Bae jej bol ochotným radcom, lebo ho nebrala ako krpaté dieťa. Konečne niekto. Pýtala sa ho otvorene na radu aj spôsob riešenia banálnych problémov a jemu nepripadalo, že je hlúpa a nemožná, skôr naopak, ako budúci muž začal cítiť, načo ich Pán Boh vôbec tvoril ako oných pánov tvorstva. Musí byť tejto žene ochrancom, aby sa na ňu zas nezosypali zle uložené pokrievky, strážcom, nech jej opäť nechytí predná zástera od zle naložených polien do pece, a aj tým radcom, keď si za ten svet nevedela spomenúť, čo všetko môže a čo zas nemôže ísť do slepačieho vývaru.

  Bola mu vďačná aj za to, že tú chuderu sliepku osobne pripravil o krk, hoci si dosť poplakali pri jej šklbaní, ani nie od súcitu, ale z množstva cibule, ktorú predtým našúpala, lebo sa jej náramne páčila zlatožltá šupa, čo tak krásne praskala v dlani a melnila sa na zlaté trblietky, čo jej paradoxne svojím leskom čosi aj matne pripomínali, ale výsledok záblesku jasnej mysle zostal stále v hmle...

  Odložil sliepňajúce svetielko do stredu stola, sadol si na stolček pri ňom a zo záhrenia vytiahol malý, v látke zabalený balíček. Takmer dokončenú škatuľku na prstienok. Chvíľu sa ešte hral s patentom na zatváranie, potom pošmátral po zásuvke v stole a vytiahol odtiaľ chumáč načesanej vlny. Skúsil z neho utľapkať niečo podobné malému vankúšiku a pozorne do jeho stredu uložil maličký prstienok s bielym očkom. Tvár mu skrášlil úsmev.

  - Je nádherný....Tá musí byť šťastná, čo jej ho navlečiete na prst...- ozvalo sa mu za chrbtom, keď to už nevydržala a doteraz pritajená vzadu, prestala sa len ošívať, kadiaľ rýchlo zmiznúť, aby si ju nevšimol.

  Škatuľka sa mu zachvela v dlaniach a malé očko sa vo svetle nádherne zaligotalo.

  Pootočil sa k nej.

  Sklopila zrak k svojim rukám, v ktorých držala bylinky, ako ospravedlnenie, prečo je tu...a ruší ho pri práci.

  Odložil škatuľku, vstal a po trsoch jej ich opatrne vyťahoval z hrste.

  - Ak si mala v úmysle navariť nám čaju, toto nie je najlepší výber, milá moja. Ver mi. – naklonil sa bližšie k jej uchu. - Z vývaru tejto...- prešiel jej zoschnutými lístkami po okraji tváre. - ... by nás krásne prehnalo a vypiť ju v kombinácii s touto, - urobil ten istý pohyb, ale spakom vlastnej ruky, cítiac, ako jej naskakuje husia koža. - ...by sme o tom ani nevedeli, pretože by sme riadne tvrdo spali...- medzi dva prsty ju chytil za štíhle zápästie a oprášil jej z dlane zvyšky úbohých rastliniek.

  - Nechcela som...nevyznám sa...som hlupaňa. – zaťala pery a slzy mala na krajíčku.

  Teraz ho zamrzelo, že si z nej strúhal žarty. Mala v rukách obyčajnú neškodnú medovku lekársku, hoci silne pochyboval, že by ho jej upokojujúce účinky dnes naozaj upokojili.

  - Vaša vyvolená sa iste lepšie vyzná v...vo všetkom. – zhrnula úprimne svoju doterajšiu snahu.

  Díval sa na ňu vážne. Veľmi vážne, kým odpovedal, márne hľadajúc predchádzajúcu uvoľnenosť a bezprostrednosť.

  - Naučím ju všetko...čokoľvek...ak bude chcieť. – odpovedal napokon a dych sa mu skracoval, radšej sa rýchlo otočil od nej a vzal do rúk škatuľku, dokončiac svoje vyznania, čo sa mu práve tlačili na jazyk, radšej mlčky pohľadom iba jej.

  - Ste dobrý učiteľ. Váš Bae už teraz vie o domácnosti a varení stokrát viac, ako ja a je to ešte len chlapec. Začínam pochybovať, že mám nejakú rodinu. Ako môžem byť taká nezručná a ľavá na všetko?! Nikto ma nikdy ničomu neučil?! – zazúfala si.

  Akoby ju už nevnímal a pritom sa ho dotýkalo každé jedno jej slovo. A zraňovalo ho, lebo bol príčinou jej nešťastia. To nechcel. Nikdy nechcel. Bolestne si uvedomil, ako veľmi jej ublížil tým, že ju pripravil o celý minulý život...Nemal na to nijaké právo! Sebeckosť a vášeň ho dohnali až sem a teraz ho bolí, dívať sa do jej úprimných očí a počúvať jej sebaobvinenia a pritom...

  Smutne pozrela do škatuľky, nakloniac sa takmer nad ňu.

  - Ja asi v živote nedostanem prstienok...a...prosím, neurazte sa...ale...nemohla by som si ho aspoň ...vyskúšať?! – skúsila detinsky a oči jej jemne zažiarili nádejou, ako očko na ňom.

  Akoby sa bol preľakol. Rýchlo zaklapol vrchnáčik a skryl škatuľku za chrbát.

  Zahryzla si do pery.

  - Prepáčte...nechcela som vás...uraziť...ani vašu nastávajúcu...ja už...radšej pôjdem...- vychytila sa  a takmer sa zrútila dolu do izby, čo pre slzy nevidela na šteblíky pod sebou.

  Mrzelo ho, že sa ich rozhovor takto skončil, ale vedel, čo by sa stalo, keby jej prianiu vyhovel...

  „Nie, ešte nie...ešte nie je čas...Prosím, Kráska, odpusť mi to.“ smutne sa usmial, privrel viečka a započúval sa do zvukov prichádzajúcich zdola, aby aspoň vnímal jej prítomnosť vo svojom dome. Zatiaľ nič viac...

domiceli