RUMBELLE - MOIRY 8. kapitola Pravda

RUMBELLE

Moiry

8. kapitola

Pravda...

      Keby vedela kráčať a žiť  so zatvorenými očami, robí to od tejto chvíle. Nechcela viac zazrieť už nič z tých krikľavých obťažujúcich svetiel, spotených červených tvárí, farebných pokrmov i odevov. Spleť zvedavých ľudkov, ktorí beztak za maskou zábavy skrývali faloš a nikto z nich jej naozaj úprimne neprial to, čo vychádzalo z ich úst, keď za každou tanečnou figúrou ohýnali chrbty pred stolom, kde vystretý, vedľa nej,  sedel jej dôležito sa tváriaci nastávajúci.  V kŕčovitej póze, aj tak zle odpozeranej od svojho otca, čo obďaleč, riadne potrúžený alkoholom, spolu so svatkom hlučne rozoberali niečo zo starých dobrých vojen...

 S kútikom úst umelo dvihnutým trochu vyššie, s hlavou len mierne naklonenou bokom, s veľkou čiapkou, spod ktorej tiekli nechutné cícerky potu, snúbenec spokojne prijímal oslavné frázy a blahoželania, nedajúc najavo, patrične ani nespozorujúc sarkastické úškľabky laškujúce za ich maskami oddanosti.

  Nikto by sa neodvážil priamo naznačiť, že ide iba o výnosný obchod, pri ktorom sa nejaké to malé, teraz už síce niekoľkomesačné, zlyhanie budúcej nevesty stratí kdesi hlboko, hlboko v jej  vene.

  Iná verzia vravela o akejsi nanútenej  dohode. Zmluve. Pakte...

  Toho sa obávala viac...

  Oplieskaná už únavou hraničiacou so zamdlením stlačila kľučku na svojej izbe.

  Ticho, opatrne, aby neprebudila malú a jej novú pestúnku. Ako predpokladala, obe už dávno spali. Stará komótna matróna s balvanmi prsníkov stlačenými medzi kyprou bradou a veľkými, v lone uloženými rukami, zhlboka odfukovala, zakaždým vyplašiac plamienok sviečky, ktorý sa pri jej dychu ledva držal knôtu. Čepiec až kdesi pod čelom, zvyšok tváre prikrytý spodnou perou. Pôsobila tak mäkko, že by si aj sama položila hlavu na jej hruď aby konečne pocítila trochu toho ľudského tepla...

  Natočila sa k postieľke a ticho odhrnula baldachýn, čo ju zboku chránil.

  Hlavičku dieťatka pokrýval tieň. Starý, dobre známy tieň.

  Nerozpakoval sa zostať vo svojej polohe. Nesnažil sa privítať ju, či aspoň pozdraviť. Nevenoval jej ani mierny úklon  či aký-taký pohyb, ktorým by dal najavo, že vie o jej prítomnosti, vidí ju a rešpektuje.

  Nezaujímala ho. Ona už nie.

  - Tušila som, že v tom budeš mať prsty TY! – vyslovila potichu a trochu smutne.

  Stále ju ignoroval.

  Jediná živá bytosť, ktorá ho teraz fascinovala, bola tá maličká kôpka v krajkovej košieľke, schúlená do klbka, s pästičkou zaslintanou večne rozpohybovanými, večne hladnými perami. Spod čepčeka sa jej vykrúcali vlásky, spokojne sa dvíhajúce a padajúce na vlne okrúhleho líčka.

 - ...ale ďakujem, že si potrestal toho opovážlivca, čo sa ju pokúsil...- ani to nemohla dopovedať.

  Tieň sa až teraz pohol a s ním sa pohol i jeho plášť. Jeden z rukávov zakrúžil bokom a pred ženou sa otvoril priezor, ukazujúci výrez zo záhrady.

  - Naozaj si chcela, aby som zabil tvojho vlastného otca?! – spýtal sa tieň pobavene, ale drsne.

  S hrôzou hľadela do tváre svojmu otcovi, aj jeho komorníkovi, ktorý mu vždy pochleboval a prikyvoval každému slovu, akoby bolo sväté. Nestačila otvárať oči, vidiac v ďalšom obraze, ako ten o chvíľu nesie košík pred sebou, akoby ho pálil, akoby sa ho bál.

  ...dvere na kuchyni vrzli, košík bol zrazu bez veka a z jeho útrob sa vlnivo vysúkavalo obrovské hadisko.

  Takmer vykríkla, vidiac v novom obraze obďaleč svoju maličkú, spokojne sa smejúcu s chlapčekom, ktorého spoznala u sestier, čo ju v ťažkej hodinke prichýlili.

  ...v tráve sa ich smerom mihol už len chvost plaza.

  Chlapča vyskočilo. Vzalo Belle do náručia, vysoko ju dvíhajúc a o chvíľu sa zrútilo ako podťaté späť do trávy...

  Potom už len slúžky s rukami nad hlavou, komorník so zamračenou tvárou a znova tvár otca. Meravá, mĺkva, bez emócií, bledá a vážna. Dnes to nevyšlo. Pleskol oboma rukami po zábradlí ochodze, z ktorej, tak ako ona teraz, dianie dolu v záhrade pozoroval a očividne nespokojný s vyvrcholením, dlhými krokmi odchádzal preč...

  - ...ešte stále môžem...stačí len povedať. – ozval sa zas tieň s ponukou, zrušiac mávnutím divadlo.

  - Ten chlapček ju opäť zachránil...- vyriekla, s láskou pohľadom pohladiac svoje dieťatko, akoby to bolo to druhé.

  - ...a ja som si dovolil zachrániť jeho. To uštipnutie prežije...s malými následkami síce, ale zvládne to...– odpovedal jej, bez toho, aby sa spýtala, čo s ním je, lebo jej záujem o to nedochôdča, čo sa stále hrá na ochrancu jeho dcérky,  predpokladal.

  Otvorila od hrôzy ústa.

  - To... ale... znamená, že je vo veľkom nebezpečenstve! Otec ho obvinil z plánovania  úkladnej vraždy, myslí si, že ho uniesol ...diabol...ale, ak sa dozvie, že žije...Zabije ho. On...on sa nerozpakuje siahnuť ani na vlastnú krv, nieto na úbohé bezbranné chlapča, čo ani rodičov nemá...- zazúfala si.

  - To nie je tvoja, ani moja starosť! - odvrkol je drsne. - Vrátil som mu dlh za život mojej dcéry a jeho ďalší osud ma už netrápi. Kiež by ho zabil! Nemám ho rád!...Záleží mi iba na nej!  Zabezpečil som iba ju! Jej sa nesmie nič stať! Preto odchádzate z tohto dvora. So sirom Mauriceom som uzavrel dohodu. Kým sa Belle bude dariť, bude sa dariť aj jeho rodine, inak...- zaškeril sa, ale smiech stopol.

  Vrhol pohľad späť do kolísky a opäť zmĺkol.

  Nesnažila sa ho prehovárať. Ani žiadať, či prosiť o niečo. Pridobre vedela, že by to bolo márne. Dosiahla, čo chcela. Belle bude chránená...bude šťastná...bude milovaná...Je milovaná.

  - Odchádzame hneď! Teraz!...- vystrela sa odhodlane. – Idem prebudiť svoju novú rodinu! Je čas nakladať vozy a zmiznúť z tohto odporného, nevraživého miesta... niekam poriadne ďaleko...- zaznelo rázne, až sa stará pestúnka splašila a zahabkala vo vzduchu tučnými rukami.

  Tieňa už v izbe nebolo...

  Zvrtla sa a vtedy ju trochu zabolelo pri srdci.

  - Ďakujem ti, chlapče. Kiež by bol k tebe osud milostivý a doprial ti šťastný koniec. – vyslovila tichúčko, utrela slzu v oku, odhodlajúc sa, že bude v jej živote posledná a vykročila späť do dvorany, odkiaľ sa ešte ozýval smiech a hudba zo zásnubnej hostiny.

domiceli