RUMBELLE - MOIRY 7. kapitola Dohoda

RUMBELLE

Moiry

7. kapitola

Dohoda...

      Dívala sa priamo na neho, z druhého konca dlhého stola, hoci sa snažil všemožne vyšmyknúť jej podozrievavým očiam. A veľmi chcela vedieť čítať jeho myšlienky, aj keď by to pekné čítanie iste nebolo.

   Bol celý nesvoj. Nedokázal to zakryť. Šúchal suchou rukou po ozdobnej guli na konci kresla, s pohľadom zabodnutým mimo dcéry, kdesi dostratena. Vedel, že čaká odpoveď. Vysvetlenie. Čokoľvek, od čoho sa zrejme odrazí a ich životy pôjdu od toho momentu novými smermi. Teraz, alebo nikdy...Musí to urobiť...Musia. Obaja.

  Zostávala naoko pokojná.

  Dievčatko sediace v  lone, otočené svojmu starému otcovi, ktorého ani poriadne nepoznalo chrbtom,  hralo sa so šnúrkami jej cestovného plášťa, nezaujímajúc sa o politiku dospelákov. Rúčky ešte polepené jablkovou šťavou zachytávali sa o ozdobné šnúrky, čo zázračne držali prilepené o dlaň, akoby  bola iba bábkou na špagátikoch.V rukách osudu a predsa v tých  reálnych.

  Ani netušila, že je. ...že sa rozhoduje práve o nej. O dievčatku, ktoré zatiaľ nezapadlo do nijakej rodiny, len do srdca svojej matky a možno toho chlapca, čo ako ona vedel chodiť po štyroch a smiať sa.

  - Slúžky vyhodím! Vypráskam bičom a vyšmarím!...- povedal po chvíli pán domu, tušiac, že to ako ospravedlnenie nebude asi stačiť. Ale, čo ak možno.

  Nemýlil sa. Nestačilo.

  Pritiahla si hlávku Belle k perám, pobozkala ju a pritúlila bližšie k sebe.

  - Môžeš s ňou tráviť trochu viac času... trochu. Si šľachtičná, máš iné povinnosti! Najmeme dojku. Sám ju nájdem...a tentokrát preverím jej skúsenosti, oddanosť i spoľahlivosť. – súkal zo seba rozhodnutia, každé  vopred niekoľkokrát oľutujúc.

  Čudovala sa, prečo jej uhýba pohľadom. Prečo sa roztržito díva po izbe, do kútov, k oknám. A aj tomu, aký je zrazu netypicky ústretový. Akoby to ani nebol jej otec. Ten sebavedomý, nekompromisný, ten, ktorý držal uzdu všetkým na svojom dvore, ju nevynímajúc, ten, čo sa nerozpakoval...radšej si zahryzla do jazyka.

  Mlčala a to stále ešte fyzicky mocnému vládcovi tejto krajiny na pokoji nepridávalo, práve naopak. Triasol sa ako zbabelec, čo ho pristihli nepripraveného a len v spodnej košeli vyhodili do prvých šíkov na bojisko.

  S hrmotom vstal, zakvačil dlane do seba, až bolo počuť ich praskanie, potom ich zas rozhodil a sadol si späť, zamestnajúc nervózne ruky radšej ozdobami na opierkach.

  - Môj zámok, ako vidíš, už nie je bezpečný. Dostane sa sem hocikto, hocikedy a ja...som už starý a príliš unavený  na to, aby som bol stále v pohotovosti a vedel vás ochrániť...a zabezpečil svojej rodine...skrátka a dobre, je čas, aby si sa vydala! A toto žezlo zodpovednosti prebral tvoj manžel! – uzavrel okľukou to, čo mal na srdci a čakal na reakciu.

  Mlčala. Iba sa usmiala na dcérku, tváriac sa, že nič z jeho slov nepočula.

  - Netvár sa, že nevieš, o čom hovorím! – prekukol ju a nahol sa nad stôl. – To chlapčisko nepodarené, čo sa ju pokúsilo dnes zabiť, by ti mala byť dostatočná výstraha! – doložil tvrdo.

  Až v ten moment sa obe na neho otočili.

  Dve takmer identické tváre. Veľká a jej presná kópia, v malom vydaní. Štvoro rovnako dúhových očí, dvoje pootvorené ústa. Ani nežmurkli, akoby čakali rozuzlenie príbehu.

  Cestou, vracajúc sa práve z mestečka, začula už kadečo.

  Komorník nervózne mrmlal a snažil sa vyhnúť sa odpovedi, len hromžil na nezodpovedný personál, čo nevie, kde je jeho miesto, fláka sa, povinnosti si neplní...

   Záhradníci sa bezmocne vyhovárali, že proti hadím hniezdam sú bezmocní, kým hrad budú obkolesovať nikdy nečistené priekopy, kde sa môžu skrývať ešte aj horšie nebezpečenstvá...

  Slúžky omdlievali, spomínajúc mátohu parohatú, čiernu a hrôzostrašnú, čo odniesla v náručí nejaké dieťa...

  Zhrozená počúvala, ale uvidiac jednu z kuchárok, ako uteká po chodbe, jej oproti, so zúfalo nariekajúcou dcérkou v náručí, reči o mátohe prehodnotila, hoci stará kuchárka nikdy nebola pohľadná a vľúdna a opis na ňu, by aj sedel.

  Až otec jej na neodbytné naliehanie vyrozprával všetko poporiadku.Po svojom "poriadku".

  Svoju vlastnú verziu, ako sa do záhrady vkradlo chlapča s košíkom...z košíka sa vytiahol had, smrteľne jedovatý, obrovský, akiste cudzokrajný, a ten skoro uštipol maličkú. Ale, ako sa hovorí, kto druhému jamu kope, sám do nej padá aj onoho chlapca stihol trest. Uchytil ho slovutný sám pán temnoty, Temný pán, démon, diabol, čert, všetko dohromady osobne, odvlečúc ho iste do samotného horúceho pekla, za čin, ktorý chcel páchať...afektoval, nadsádzal, pridával na účinnosti i patričnej dôležitosti.

  Bum! Takto a nijak inak musela znieť oficiálna verzia z každých úst a nech sa nikto neopováži protirečiť sa jej ani jedným jediným slovkom.

  Iba jej pochybnosti nedovolili uveriť mu a navyše jeho roztržitosť a náhla neopodstatnená ústretovosť prikladali na tú misku váh ďalšie a ďalšie závažia, až verzia o úkladnej pripravovanej vražde maličkej Belle dajakým malým chlapcom zostala vysoko hore, takmer nevidená a tým pádom nebraná ani do úvahy.

   - Tu zostať nemôžeš. Nesmieš! A ani nezostaneš! ...Rozhodol som sa tak a basta! – dvihol pyšne  ukazovák do výšky, aby si dodal guráže. - Oslávime narýchlo zásnuby a s nastávajúcim opustíte všetci môj hrad. On už bude vedieť, ako vás ochrániť a ak nie...ste v rukách božích. Sama vieš, že so svojou poškvrnou ešte môžeš byť šťastná, že sa vydáš a svojej dcére zabezpečíš to, čo ako slobodná nedokážeš. So sirom Mauriceom som dohodu už spísal. Jeho syn ťa pojme za manželku, to...to ...- nedokázal nájsť vľúdne slová, len drsne namieril na maličkú ukazovák a akoby ho striaslo hnusom, hoci tá sa práve v tú chvíľu nevinne usmiala a natiahla k nemu svoju ruku. - ...prijme ju skrátka za svoju. Dá jej meno, titul...zapchá všetkým klebetám papule. Nič lepšie vás postretnúť ani nemohlo....- pohodlne sa konečne oprel a vydýchol zvyšný vzduch, čo mu ešte zostal po rýchlom prejave.

  Neodporovala.

  Pochopila, kto má vo všetkom tom prsty...že  ON to iste zariadil takto, či sa jej to páči alebo nie.

  - Dobre...- vyriekla pokorne, potichu, vstala a pomaly opúšťala miestnosť.

  Nemyslela už na seba. Už nie. Akákoľvek nádej, v ktorú tajne dúfala ešte pred narodením maličkej sa zosypala a ona  nemala síl bojovať sama za seba a za svoje vlastné šťastie.

  Odteraz je tu iba pre Belle...Bude jej slnkom, jej tieňom. Pre ňu urobí všetko, aj keď zaplatí cenou najvyššou...Svojím vlastným zlomeným srdcom.

domiceli