RUMBELLE - MOIRY 2. kapitola Klbo

RUMBELLE

Moiry

2. kapitola

Klbo...

    Dýchal trhano. Kútiky úst mu začali ovísať bezmocným detským smútkom, oči sa leskli, polodlhé vlasy lepili sa raz na jednu, raz na druhú stranu tváre, ako hlavou záporne mykal.  Mal toľko otázok v malej nechápavej dušičke a ani na jednu nepoznal odpoveď.

  Cítil už aj slzy na lícach, ale odtrhnúť pohľad z dievčatka, čo vyzeralo, akoby len spalo, stále  nemohol...

  Matné svetlo olejovej lampy sa náhle roztriaslo, plamienok sa zmenšil a opäť vzrástol, aby po chvíli zhasol úplne. V izbici zostala len tma.

  Až tá ho vyľakala. Strhol sa a prvé, čo ho napadlo, boli dvere. Je noc. Tma, ale...

  Vonku je mesiac. Mesiac je svetlo. Tmy tu dnu sa bojí. Je oveľa, oveľa strašidelnejšia.

  Ledva však trhol dverami smerom k sebe a chcel vybehnúť do inej tmy, narazil na tretiu. Nečakanú.

  Iba krok od verají stála akási mohutná postava, zatarasujúca celé dvere. Podľa robustnosti a výšky iste muž, zahalený od hlavy po päty v plášti,  s kapucňou stiahnutou  cez hlavu. Jej okraje i lemy plášťa ešte spomalene viali, vlnili sa, nadúvali, nie z prievanu prudko otvorených dvier ani nočného vetra. Zdalo sa, že sa tu zjavila presne v momente, kedy otvoril dvere. Akoby čakala na pozvanie.

  Vletel by mu rovno do brucha, keby sa nebol spätil a trhnutím cúvol, prekopŕcnuc sa späť do izby. Nemusel sa ani zviechať, akási studená sila dvíhala ho z podlahy. Chcel zakričať na Klóthó, už necítil ani udupanú hlinu pod podrážkami topánok, ruky mu viali vzadu za chrbtom ako handernej bábke a on stále stúpal smerom hore, kdesi k tvári muža.

  Ale neuvidel ju. Pod kapucňou bola tma. Akoby to ani nebol človek, len tá odporná, chladivá tma v tmavom plášti.

  - Kde je...kde je...kde je ?- ozvala sa ozvena namiesto hlasu.

  Otvoril ústa dokorán. Tušil, na koho sa pýta, hoci to nepovedal... Nebolo dosť, že to dievčatko  je...ešte ju hľadá nejaký netvor?! Preblesklo mu hlavou a začal sa vrtieť vo vzduchu, aby sa spod područia sily vymanil. Nešlo to. Čím viac sa mätal, o to viac,  ho zväzovala.

  - Prišiel si si po ňu? Ty si smrť?! – vyjachtal, hoci mu sila drsne stískala hrdlo. – Neber nám ju. Je taká maličká...Je studená, ale skúsime ju ohriať....- prosil tajomnú postavu v naivnej dôvere, že jeho slová poslúchne.

  Dopadol na tvrdú dlážku a plášť sa posunul presne k miestu, kde stál košík s telíčkom dieťatka.

  V izbe sa strhol zúrivý víchor. Okná vyleteli z pántov, police sa triasli. Rozmetával všetky predmety, zhadzoval, rozbíjal, ničil a do toho chrčal hlas, dopovaný ozvenou. Kvílil zničený, porazený, nešťastný.

  - Prestaň! Hovorím ti, prestaň! Ublížiš jej!...nesmieš jej ublížiť! – ani sám nevedel, kde sa v ňom nabralo toľko sily, ale pozbieral ju z nádeje a túžby zachrániť dievčatko a vyletel proti mužovi, čo ničil všetko navôkol, obávajúc sa, že si jeho zlosť odnesie aj maličká.

  Aké však bolo jeho prekvapenie, keď cez plášť prepadol, akoby sa v ňom naozaj neskrývala postava, ale iba nočný vzduch.

  Preletiac plášťom, v tme nešťastne zavadil o košík, prevrhol ho, vyvrátil a zosypal sa rovno na chladné tielko vykotúľané z plachty, v ktorej bolo zabalené. Pocítil pod hruďou jeho krehkú schránku. Zhrozil sa a rýchlo ho pritlačil k sebe, nadvihnúc sa trochu na kolenách, akoby bolo živé a on mal strach, aby ho nepridlávil a neudusil, aby neležalo nahé na dlážke, aj aby ho ochránil pred besnením, čo stále neutíchalo, hoci už v izbe hádam nebolo čo zničiť, rozbiť, rozdriapať.

  Vietor započal dvíhať aj jeho zas nad zem, ale svoj poklad už pevne držal v náručí a pritískal k sebe.

  - Nedám ti ju! Nedám ju nikomu! ... – triasol sa odhodlaním.

  Z kúta sa z ničoho-nič ozval starý známy klopot.

  Kolovrátok.

  Odšmarený pri skazonosnej víchrici, našťastie jeho koleso zostalo celé a začalo sa pomaly, pomaličky otáčať. Bol to nepatrný pohyb, nepatrný zvuk, ale prehlušil aj nárazy vetra a chrapčanie netvora pod plášťom.

  Ten, spozorujúc, kam sa chlapča díva, otočil kapucňou smerom ku kútu. Plášť sa prestal vlniť. Zmeravel. Ešte raz sa obzrel, vydýchol čosi, ale nebolo mu rozumieť a zmizol.

  - Klóthó! – vykríkol konečne do tmy, ale rozbehnúť sa hľadať ju, sa bál. Nohy akoby mu prirástli do zeme. - Klóthó, Lachesis!... Atropos!...– kričal a čudoval sa, že sa neozývajú, že neratovali svoju izbu bez besnením nečakanej návštevy.

  „Kde len môžu byť? Čo sa s nimi stalo...“ prebleskovalo mu mysľou.

  Spoza paravánu, akoby priťahovaná klopotaním kolovrátku vystúpila konečne žena.

  - Prečo si sfúkol svetlo, Rumpel? – spýtala sa mdlým hlasom, očividne ešte ospalá, neprebudená celkom do reality.

  To už Lachesis niesla zozadu sviečku, zívajúc pri tom a nervózne žmurkajúc, tiež rozospatá a nahnevaná, prečo sestra zas krúti kolovrátkom a nedopraje jej trochu oddychu.

  Podopieraná treťou zo sestier vyšla aj strápená, unavená žena s očami ešte plnými bolesti.

  Uvidiac ju v matnom svetle pocítil zvláštne šimorenie na hrudi, hoci to pre neho bola úplne neznáma žena. Žena, ktorú našiel v jaskyni, hlboko v lese, kam sa chodieval hrávať a upozornil na ňu svoje opatrovníčky.

  Až po chvíli si uvedomil, až vtedy, keď sa žena odlepila od Atropos a pomaly vykročila k nemu, že ho nešimorí pocit, ale telíčko, čo stále silno zviera na hrudi.

  V poslednej chvíli ho matka zachytila, lebo potom, čo vykríkla Klóthó : „Mám ju...!“ vydral sa zo skrúteného uzlíka žalostný plač a stuhnuté rúčky sa začali nekoordinovane chvieť a naťahovať akoby v kŕči a dievčatko kričalo, kričalo, kým si jeho matka, neodhrnula kúsok košele a neprivinula malú k svojim prsiam, hmkajúc akúsi tichú nežnú melódiu, kývajúc sa jemne a unavenú tvár jej okrášlil letmý úsmev.

  Díval sa na zázrak. Díval sa, ako Klóthó podala kúsok nite sestre a tá ho spokojne začala skrúcať v rukách do malého, maličkého klbka, veriac, že sa bude len zväčšovať a rásť.

  Na plecia mu položila ruky posledná zo sestier.

  - Aj to sa stáva... Málokedy, ale stáva. – pozrela mu vážne do tváre. 

   Atropos sa nikdy neusmievala. 

  - Klótho jej už dala svoje dary. Povedala, že mohla byť milá a dobrá. Tak taká aj bude. – vážne prikývla stará sudička. – A ja jej dám tiež dar. Dám jej teba, chlapče. Neviem ako, ale priviedol si ju späť k životu.  Tak ti patrí. Odteraz ti bude súdená. Navždy...- zdvihla prst, akoby to bola výstraha, nie dar pre novorodeniatko.

  - Prestaň mu balamútiť hlavu, Atropos! – ozvala sa stredná zo sestier Lachesis a pevnejšie začala namotávať klbko, až dievčatko v náručí matky nespokojne zamrnkalo. – Ktovie, kto je to zač?! ...z akej je rodiny. Podľa mňa  ani jeden z týchto najdúchov nebude mať v živote na ružiach ustlané!...- vyriekla a sama sa svojich slov preľakla, lebo sudba, ktorú vysloví ako prvú, sa zvrátiť ani vziať späť nedá...

 

domiceli