Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 5. diel

Rumbelle

Temná charizma

5. diel

      Neobťažoval sa úmorným cestovaním, ani rešpektovaním prístupu len pre pozvaných hostí, stráží a vstupnej brány do zámku. Mal svoje metódy. Obľúbené...ako práve zistil.

  Vykotúľal ju zmotanú zvonka i vnútorne zo svojho plášťa vo výklenku akejsi odľahlejšej chodby, aby nebudili svojím príchodom priveľkú pozornosť a bez toho, aby sa presvedčil, či všetko to kúzlenie, ako smrteľníčka, aj zvláda, dlhými krokmi vykročil smerom k dvorane, odkiaľ sa ozýval najväčší šum.

  Mala čo robiť, aby mu stíhala a cestou ponaprávala všetky ujmy z cestovania. Držal ju prisilno, tlačil k sebe priveľmi, niektoré volány a krajky na šatách mala už  pokrčené, vlasy zľahnuté, ozdoby posunuté, cítila sa celá akási nesvoja. S dychom nevyrovnaným, rozumom odmietajúcim spracovať niektoré  pasáže posledných momentov.

  A ani puch, čo sa jej vznášal zo šiat a pochádzal z toho hnusného ošarpaného plášťa a čiastočne aj z jeho majiteľa, sa jej nezdal vhodným k dámskej garderóbe, v ktorej jej mala byť predstavená...

  Nová pani domu?!...radšej zabudnúť. Nemyslieť. Nehľadať chyby, nepátrať po príčinách.

 ...a zrkadiel cestou tak žalostne málo. 

  Celkovo jej tento zámok pripadal oproti sídlu Rumpelstiltskina ošumelý, starý a chudobný. Akýsi ošarpaný, staromódny aj málo honosne zariadený na kráľovský príbytok.

  - Takéto sú ale všetky sídla v Začarovanom lese, drahá. – zdvihol pyšne nos, čítajúc si jej  myšlienky. – Nerád ti beriem ilúzie, ale nijaké sa nemôže už nikdy vyrovnať môjmu palácu, ktorým od začiatku tak pohŕdaš, hoci by si mi mala byť povďačná, že smieš v ňom žiť! - pomrvil nervózne nozdrami.

  Chcel ešte dodať "so mnou žiť", prípadne len "vedľa mňa žiť"...alebo také niečo. Netrúfol si.  

  - Som najbohatší na celom svete! - stavil na staré dobré chvastúnske reči. -  Môj palác je preplnený tými najunikátnejšími skvostami vo svojich múroch, aké kedy stvorila ľudská ruka! Som vlastníkom najdrahocennejších artefaktov niekoľkých civilizácií, nielen z nášho sveta, ale aj z tých priľahlých...- chválil sa okázalo a patrične nahlas, až niektorí z okolo prechádzajúcich šľachticov s opovrhnutím mraštili svoje nosy a zväčšovali poloblúk, v ktorom ich obchádzali, pokladajúc ho, na základe jeho zovňajšku za novozbohatlíka, ktorý si šľachtický titul, aj tú mladučkú naivnú husičku po boku  iste iba kúpil a jeho bohatstvo pochádza zo sprostej práce, nie z dedičstva mnohých kolien v rode, tak, ako sa na roduverného aristokrata patrí.
  Opovrhovanie a odstup však nezabránili priliehavým komparatívnym komentárom, čo všade len tak šumeli.

  - Videli ste?...Počuli ste?...Všimli ste si...?!...ak je pravdou, že aj to drzé dievčisko vie meniť slamu na zlato pomocou pradenia na kolovrátku, bude to potupa nášho stavu! – mrmlala  tučná dvoranka, ovievajúca svoju kožnými vakmi kde-tu ovisnutú pleť veľkým vejárom. – Taká sa má stať kráľovnou?! Veď slama jej trčí rovno z topánok! – premeriavala si ho rovnako znechutene, prechádzajúc okolo dvojice.

  Zhlboka sa nadýchol a vypol ako kohút, ktorému práve kopli do smetiska. Na slamu bol háklivý.

  - Madam, už vám niekto povedal, že ste krásna? – vystrúhal poklonu obstarožnej ufrfľanej matróne.

  Zaklipkala prekvapene drobnými prasačími očkami.

  - ...nie, nikto... – zahabkala celá červená.

  - Myslel som si to! – vyprskol jej rovno do tváre a otočil sa jej zadkom.

   Videl, že poznámky ohľadom budúcej kráľovnej počula a zamyslela sa. Nemusela ani nahlas.

  - Never im. Keď ju uvidíš, bude ti jasné, že svojou krásou môže konkurovať nejednej princeznej a navyše...áno, za malú protislužbičku som ju ja sám, osobne, naučil premieňať slamu za zlato! A je to dobrá žiačka! - ...zdvihol prst.

  Pokrútil rukou a zjavila sa v nej nádherná, sotva rozvitá ruža. Slastne si k nej privoňal a potom jej ju opatrne zasunul za ucho. 

  Naklonil sa a znovu privoňal, akoby nemal stále dosť. Nemal.

  - Madam, už vám niekto povedal, že ste krásna? – zatiahol pošepky s dávkou irónie, ktorú nemyslel vôbec vážne, ale rozhodol sa ju do preslovu, kvôli svojmu renomé,  povinne nainštalovať.

  Rozosmial sa radšej, nadôvažok, ako malý chlapec a  zvrtol sa skôr, ako mu Belle mohla akokoľvek odpovedať.

  Povzdychla nad jeho neokrôchanými maniermi a pokorne, s očami radšej sklopenými, vykročila.

domiceli