Rumbelle
Kryštáliky tmy
4. kapitola
Zamyslel sa, či predsa len, svojho času, priskoro neodstránil zo svojej pôsobnosti
učiteľa krasopisu. Vlastne si už ani nespomínal, koho do tejto čertudlžnej hodnosti
vtedy, v časoch, keď si uvedomil, že gramotnosť je tiež bohatstvo, povýšil.
Asi to onen ani nemohol oľutovať, pravdepodobne, svoju misiu aj tak neprežil...Ako aj väčšina "obľúbených" učiteľov, ktorí sa mu snažili vštepiť do hlavy čosi viac, ako len zdravý sedliacky rozum, ktorým, ako sa hrdo domnieval, disponoval odjakživa.
To, čo teraz po ňom, napriek nadľudskému
úsiliu toho chudáka, zostávalo na kvalitnom, ručne robenom papieri, veru
kvalitné a tým menej krásne, veru nebolo, dokonca, skoro pochyboval, či to
vôbec je písmo.
Opäť sa, už niekoľkýkrát o pár piadí
oddialil od „diela“, aby zas nad ním radšej kmitol rukou
a s uspokojením sledoval, ako sa haky-baky pod vplyvom kúzla menia na
úhľadné litery podľa vybranej predlohy z knihy. Tiež si mohol vybrať jednoduchší
typ, ale vo svojom megalomanstve to jednoducho muselo byť práve takto. Bol
vlastne rád, že nepoužil inkunábuly a s nimi spojené ozdobné
iniciály, ale žiadnu, čo by sa podobala na jeho „maličkosť“, skrátka, medzi nimi nenašiel. A oslovovať teraz narýchlo nejakého maliara, aby pre neho takú patričnú, hrozostrašnú
stvoril, na to nebol čas. Maliari sú pomalí, úzkostliví, pedantní a vôbec.
Berie to ako plus vo svojom boji s nadradenosťou a egoizmom.
„Bum ho! Machuľa!“...pokýval rozhorčene hlavou
i rukou, ale spätil sa a machuli dorobil pár čiarok. Nožička,
nožička, ruka, ruka a ešte jedna machuľa. Machuľka, len taká malá,
kostrbatá a z nej tenké vlnovky... „No, prosím: Temný pán ako vyšitý!
Vykreslený, vypísaný...“ zaškeril sa detinsky s mierne vyplazeným jazykom
ako spokojným svedkom a zároveň úslužným pritakávateľom svojho umenia.
Nechápala. Nikdy, keď pracoval
a vyzeralo to, že práve pracuje, sa takto podivne neusmieval. Skoro akoby
laškoval s dokumentami porozkladanými po stole.
V svetle svietnika sa ešte trblietala
jeho nie celkom usušená hruď, ani vlasy, stále vo vlnách za ušami ešte neboli
suché...a už pracoval.
„Zaiste píše ospravedlňujúci lístok pre mňa...“
napadlo ju ješitne ako prvé. Čo iné. Skoro sa spokojná otočila, aby ho nerušila
a tajne, ako vošla, tak odišla, keby ju nebol zazrel.
- Belle, srdiečko. Som rád, že sa už
nepaprčíš a poctila si ma svojou návštevou v mojej pracovni. - povedal
trochu hlasnejšie, aspoň jej sa to tak zdalo a sebavedome, akoby to bola
normálna, všedná a pravidelná vec, že vždy prvá dolezie.
Bola to presne taká vec. Vždy ona, vždy prvá
a pravidelne!
- Sadni si, drahá, hneď sa ti budem venovať. –
ukázal na kreslo v kúte, kde vždy na kúsku zadku, aby to pôsobilo
spôsobne, sedávala a počúvala jeho novinky, keď sa vrátil z cesty
a oboznamovala ho so svojimi banalitami z domácnosti, ktoré však on
napodiv hltal, ako teplé koláče, lebo mu ich vskutku pripomínali.
Lebo koláče to je nedeľa a nedeľa
je domov. Aj sobota, aj piatok, štvrtok, stred týždňa a skrátka všetky
dni, keď rozpráva ona...o ňom, prípadne aspoň o niečom, čo s ním
súviselo. Vždy všetko s ním súviselo. V takomto svetle to skrátka
videl. Koláče, prádlo, závesy, parkety, riady...čokoľvek.
- Máš niečo na srdci? – tváril sa nad vecou.
Nad tou vecou, čo pred chvíľou rozpitvávali
v improvizovanej kúpeľni a ku ktorej sa nechcel viac vracať. Tak jej
to touto otázkou dal patrične najavo. Dúfal, že pochopí...
Dajako sa jej ten jeho nadnesený spôsob
vyjadrovania a jednania nepozdával. Na jednej strane mohla byť rada, že si
berie k srdcu jej výchovné prednášky o správaní sa pravého šľachtica,
ale na strane druhej, ju to znepokojovalo. Naozaj to bolo neosobné, strnulé,
studené, ako psí čumák! Už ľutovala,
že s tým, s prevýchovou, na
počiatku ich súžitia vôbec začala. „Starého
psa novým kúskom skrátka nenaučíš...“
- ...s tými psími paralelami by si už
mohla aj prestať, prosím. Som citlivá povaha a fakt sa ma to hlboko
dotýka. „Studený psí čumák...“ „Starý pes...“-
striasol sa nevôľou. – To vôbec nie je
od tebe pekné, láska. – našpúlil ješitne, akoby urazene a dotknuto pery.
A potriasol nadôvažok hlavou, až sa mu rozmotali a rozcuchali
polosuché vlny a vyliezli spoza ucha.
- Keď už som tu...nemusíš mi písať
ospravedlnenie...- vyšlo z nej, namiesto vlastného ospravedlnenia za
prirovnania a zároveň natruc, že sa zas opovážil drzo si čítať jej
myšlienkové pochody. Dohodli sa predsa, že to robiť nebude!
Prekvapene na ňu pohliadol a potom na
hárok papiera s grotesknou machuľou skôr parodujúcou, než zobrazujúcou
Temného pána.
Bolo jej jasné, že sa prepočítala a nič
také, ako „Prepáč, láska!“ ani nemal v úmysle pre ňu napísať.
Takže: iba pracuje. A ona vyrušuje. Takmer
sa zodvihla a ostentatívne zahanbená pokorne odišla, ale všimol si jej
zvädnuté kútiky a radšej vstal a podišiel k nej.
A potom si sadol k jej nohám
a chytil sa okraja opratých, vyžehlených, opravených zlatožltých šiat
a nechal brušká prstov kochať sa jemnosťou látky, akoby to bola jej dlaň,
ktorá si so všetkým tým dala toľko námahy a on to iba oprskal, ako „besný pes...“
„Chvalabohu, že ona nevie čítať moje
myšlienky.“ – pozrel úskokom zospodu na ňu, predstaviac si, ako by bola razom
na koni, že sa veľmi ani nemýlila a vskutku jej toho psa celou svojou
bytosťou a správaním sa pripomína.
Už oľutoval aj to, že si jej sadol
k nohám. Ako „verný pes“. Čo zas
nebolo také zlé pripodobenie. To by mohla oceniť... Ďalšie dnešné plus
v boji s namyslenosťou! Pripísal si – namyslene....Ale len trochu. Takže
nijaká ľútosť, že jej sedí pri nohách. Svet pod sukňou, ktorý odkrývala
zdvihnutá látka bol totiž, navyše, dosť lákavý...a patrične zakázaný.
Vytrhla si zhrozene stále vyššie dvíhaný lem
šiat z jeho rúk a prikryla členky, ktoré obnažil.
Ale šťastný úsmev z tváre mu nezotrela.
Otvoril sa mu totiž tým pohybom nový svet vo
výstrihu.
Všimla si to a zrumenela.
- Správaš sa nespôsobne, ako také malé zvedavé
šteňa! – zadrela prísne, hoci by ten roztomilý ostrý ňufák pokojne zniesla
kdekoľvek.
Podľa širokého úsmevu pochopila, že sa
neostýchal prečítať si aj jej poslednú myšlienku a automaticky nájsť lukratívne
teritóriá pre cestu jedného "ňufáka" okolo jej tela. Musí si dať väčší pozor. Už len aby začal
vrtieť chvostíkom a majú obaja v ten moment po chlebe...
Pohrozila mu prstom a radšej zmenila
chúlostivú tému, aj polohu. Vstala a podišla k stolu
s porozkladanými listinami, prvú z nich schytiac do ruky, aby sa
upokojila a prišla na iné myšlienky. Pohliadnuc však na panáčika na
papieri, skrivila ústa. Ten chlap nič neberie vážne!
- Prezradíš mi, aspoň, čo si vybavil...ohľadom... veď vieš... –
zdráhala sa použiť slovo kliatba, akoby ono samotné malo negatívnu moc
a mohlo im obom uškodiť, namiesto pomoci.
Povzdychol a smutne sa jej zahľadel do
očí.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára