Rumbelle - SO SHE NEEDS... 4. kapitola

Rumbelle

So she needs...

pokračovanie FF

(Kryštáliky tmy)

4. kapitola

      Zo sviečok unikala vôňa včelieho vosku, len o málo sladšia, ako jeho spodná pera, ťahajúca sa od kľúčnej kosti za vrchnou, smerom k sánke, aby sa v priehlbinke pod uchom spojili a sprevádzané horúcim dychom vtlačili zvlhnutej pokožke, unavenej tancom, na pamiatku, pečať posledného doznievajúceho tónu.

  Nedočkavé prsty ešte prechádzali letmo po tele, akoby to bol hudobný nástroj a to odpovedalo chvením, harmonizujúc oba dychy do spoločného rytmu, práve sa rodiacej, novej melódie...

  Všetko sa v nej ponáralo do ticha a prítmie za viečkami prinášalo pokojnú atmosféru spálne, previatej náhlym prievanom, lebo nebol čas zatvárať vstupné dvere ani hladné ústa okien dokorán, s prázdnymi náručiami šumiacich, drnčiacich okeníc, lebo tie ich boli plné a odmietali prijať čokoľvek z reality.

   Noc, vietor, teplo a vôňa pretavovali sa nenápadne do vláčnych dotykov a len tak mohli byť spoluúčastné odvekej mágie splývania dvoch tiel a duší patriacich raz a navždy k sebe.

  Ukolísaná horúcim objatím s chrbtom prehnutým v poloblúku nad mostom jeho paže pocítila chvenie, ktoré nešlo už len z jej vnútra, ale otriasalo celým telom... nešetriac ho, obtieralo jemnú kožu o drsné slizké steny po ľavom boku a odporné studené kvapky prinášané ktovieodkiaľ tlačili sa do škár viečok, úst aj nosa, upchávajúc ich a zabraňujúc životodarnému nádychu, v nových a nových nárazoch, dopované navyše neprestajne šluhajúcim, kvílivo zavýjajúcim vetrom, proti ktorému sa nedalo brániť.

  Márne kývala hlavou do strán, metala pažami a zapierala sa nohami o kusy prikrývok, ako  srnka v predsmrtnej agónii, prichádzajúcej s pomaličky sa zaťahujúcim okom pytliackej pasce. Nebolo sa kde skryť pred inváziu ostrých pazúrov, zúrivo sa jej zabárajúcich do tela a trhajúcich kusy mäsa ako hladná svorka vlkov, čo prišla skôr, ako poľovníci. Kdesi zhora svietili krvavočervené oči a šialený rehot prechádzal do kvílenia...

  Díval sa mlčky na jej metajúce sa telo a sotva stíhal uhýbať lampášom, aby ho nesfúkla kde-tu vymrštenou nohou či pažou.

  Vystrelila do sedu a zaprela sa jednou rukou o navlhnuté drevo boku kajuty, druhú pritlačila o prsia, bezhlavo uvoľňujúc košeľu, doslova ju driapala zo seba, akoby práve tá, zabraňovala dýchaniu.

  - To vyzeralo skôr ako nočná mora, než romantický sen, maličká... Alebo sa mýlim? – zavesil lampáš dozadu, do bezpečia, aby ju jeho prudké červenkasté svetlo nerušilo a sadol si drzo k nej na pričňu, hákom jej nadvihnúc bradu.

  Spotená, rozrušená tým, čo sa jej práve snívalo, trhane dýchala a bola mu vďačná, že tu je a nemusí svojím hrôzostrašným nočným víziám a tme podpalubia čeliť sama.

  Skúsila preglgnúť strach, ale vyrážal jej znova a znova v obrovských kropajách potu medzi končeky na čele zvlnených vlasov.

  - Snívalo sa ti s ním...však mám pravdu? – vytiahol pery do zlovestného úsmevu. – Podľa toho, ako si vyvádzala, vaše spolužitie asi nebola prechádzka ružovou záhradou...- dovolil si hodnotiť.

 Opakom ostrej časti háku jej prešiel po jazve, tiahnucej sa od čela až k sánke.

  - Ten, kto má srdce, by takéto čosi žene nikdy neurobil...- precedil cynicky, ale potichu, akoby sa len  vysmieval.

  Riasy na viečkach sa jej zachveli a ľahli si na líca.

  - Tak predsa. ON je zodpovedný za to, ako...- radšej nedopovedal, aj keď mu nerobilo problém, správať sa k svojmu väzňovi nadradene. - Preľakol som sa, že si ho naozaj bola schopná ľúbiť, ako klebetia ľudia ...Monštrum! Netvora! Veď ON ani nie je muž! ...Je to len obyčajný zbabelec a úbožiak! – naberal Hook na guráži a chŕstal jej do tváre ďalšie a ďalšie nadávky a zlovestné prívlastky na jeho adresu.

  Aj chcela kričať, brániť ho, vysvetľovať čosi v intenciách, že ho nepozná, že len ona vie...nedal jej možnosť.

  - Tak dobre. Uzavrime dohodu... – vymenil pirát hák za ruku a natrčil ju pred Krásku. – Ty mi pomôžeš ho dostať a ja ti na oplátku sľúbim, že sa mu pomstím aj za teba a tvoje útrapy, čo ti spôsobil...- vystrúhal úsmev na pol úst a čakal.

  Prekvapený sa díval, ako záporne krúti hlavou.

  - Nechcem ho zabiť...- vyšlo jej napokon z pier a otočila sa radšej tvárou ku stene, aby nevidel, ako jej ľútosť kriví ústa.

  - Súhlasím, môžeme ho najskôr pekne mučiť, týrať, dovádzať do šialenstva, trápiť...je mi to jedno! Na konci aj tak skape! – vystrelil Hook z prične a zatienil svetlo. – Nič iné si ani nezaslúži! – doložil, lebo sa mu zdalo, že stále nesúhlasí s jeho plánom.

  - Čo ...ti spravil...keď ho tak veľmi nenávidíš? – spýtala sa stále otočená k drevenej stene, prechádzajúc po nej nežne dlaňou. Zrazu jej pripomenula JEHO kožu.

  - Čo?! – zrúkol. – Vytrhol mi srdce a rozmelnil ho na prach...pred mojimi očami! –

  - To nie je pravda. Srdce ti bije stále v hrudi. Počula som ho, keď si ma liečil a dvíhal... Ty máš srdce na pravom mieste, kapitán Hook. – otočila sa k nemu, ale v tme nevidel, že svoje slová myslí úprimne a vážne.

  - Nič o ňom nevieš! – vyštekol s dešpektom, sklamaný, že v nej nenašiel spojenca, akého potreboval, navyše sa mu tu snaží kázať o morálke a svedomí.

  - Je to otec, ktorý nadovšetko miluje svojho syna a...urobí všetko preto, aby ho získal späť...- doložila ako dôkaz, že Jeho – Temného pána, pozná.

  Odpovedal jej Hookov smiech.

  - Naivná hus!... Ale v jednom máš úplnú pravdu, maličká: „Urobí všetko!“ Naozaj sa neštíti vraždiť, zabíjať, šliapať po ľudských citoch a prisvojovať si právo rozhodovať nad osudmi iných! – roztiahol Hook paže, až hák udrel do svetla a to sa zakymácalo a roztriaslo svoje svetlo do tisícov malých svetielok, ako odrazy na hladine.

  V nich uvidel, ako sklonila hlavu.

  Naozaj mu nemohla protirečiť.

  Hook mal pravdu...

  O boky lode udierali dotieravé vlny, občas dajúc o sebe vedieť zvedavými kvapkami, čo sem vleteli miniatúrnym okienkom,  do komory srdca sa tlačila jej bolesť. Voda šumela ako krv a zapĺňala všetko svojou temnou farbou, ako predzvesť budúceho života, idúceho však ruka v ruke s hlbinou, kde postupne všetko živé odumiera...

  - Nemôžem sa tam vrátiť...už ...- sťažka sa nadýchla. - Nechcem... - zašepkala s hlavou sklonenou a zovrelo jej srdce. 

  Hook súhlasne prikývol.

domiceli