Rumbelle
Kryštáliky tmy
2. kapitola
Sotva prekročil bránu pevnosti a pod
nohou mu dôverne zapraskali drobné kamienky podložia cestičky k jeho zámku,
chcelo sa mu kričať. Zavolať jej meno a kochať sa ozvenou, čo ho bude
okenicu po okenici niesť, kým z jedného z nespočet okien skutočne
nevykukne a neskrášli mu príchod širokým úsmevom.
Predstavil si, čo nové, ako pridaná
hodnota, to bude k úsmevu tentoraz.
Či ruky po lakte zababrané cestom na koláč? ...či mokré a trochu vyžraté
od prádla, ktoré bielila? ...či výstrih plný neposedných pierok budúceho pokusu
o obed?...
Snažila sa byť vzornou gazdinkou, riadnou paňou
domu a učiť sa aj veci, ktoré vskutku nemusela.
Pichlo ho, keď si uvedomil, prečo. Prečo sa
zamestnáva tisícom zbytočností, ktoré by zvládol šmahom ruky, keby...
Nie, dnes si nebude kaziť náladu, zapĺňať
mozog výčitkami a otázkami bez odpovedí.
Nadýchol sa vône domova, testujúc zmysly, či
nezacítia niečo dobré k obedu, prípadne iné ingrediencie jej dnešnej
činnosti, vytvárajúce to teplé, mäkké, krásne... skrátka DOMOV.
V tejto paralele takmer opäť vyslovil jej meno. Nie zakričal, skôr
tak jemnejšie, dôverne zvolal. Aj tak potvora ozvena by sa s ním svojsky
popasovala a znásobiac ho výklenkami, opornými piliermi, či do priestoru
vytŕčajúcimi oblúkmi nad oknami, oboznámila by, drzo laškujúc, o jeho
príchode každý kameň zámku osobitne. A on
by ich musel imaginárne zbierať, aby ju neuviedol do rozpakov, že by si
nevedela vybrať, ktorý šepot bol ten prvý, ten pravý, ten jeho...
Skoro zašepkal: „Belle...“
Mal čo robiť, aby tak neučinil
a nevyplašil ju, tak len zhlboka nasával vôňu záhrady otvorenými ústami
a zamestnával sa vyzliekaním si kožených rukavičiek prst po prste,
rozmotávaním šnúrok cestovného plášťa a rozopínaním popruhov na kapsách.
Tesne pred vchodom sa ešte pozastavil, akoby si náhle na niečo dôležité spomenul, vrátil
sa o pár krokov späť a opatrne našľapujúc na trávnik až k ťahavej
ruži opäť obrastajúcej altánok, skrytý v jej tôni, pohľadom hľadal tú
najkrajšiu zo všetkých.
Ani nie puk, ani príliš
rozvitú, takú akurát do dlane a potom kdesi do
zátišia na hrudi, aby červenými sametovými lístkami hladkala jej pokožku...
...namiesto neho.
Skôr, ako pukol konárik vyvolenej, všimol si
inú, oveľa krajšiu. Ani nie puk, ani
príliš rozvitú, takú akurát do dlane...
S nerozlučnou knižkou v lone,
s pohľadom, vlastne nie, s prižmúrenými očami a tvárou natočenou
k čo chvíľa zapadajúcemu slnku. Chvíľu postál, či ho zaregistrovala, ale nič sa
nedialo. Sedela pokojná, meravá zaujatá čímsi, čo nechcel tajne čítať, radšej
sa budú o tom o chvíľu zhovárať. Ak bude sama chcieť. Vždy chce...
Jemný vánok nadvihoval prstom založenú
stránku a šemotil si svoju papierovú melódiu, odpovedajúc ňou šumeniu
listrov ružového kra.
Spravil krok, druhý, s úmyslom zatieniť
jej oči s detsky naivnou otázkou: Hádaj, kto som?!...
Rukavičky, čo najtichšie napchal za opasok
a s dlaňami nad jej hlavou, už-už pripravenými spustiť sa k viečkam...mu
zrak padol do knižky v záhyboch sukne.
Mýlil sa. Nebola to knižka, bol to denníček.
Ani netušil, že si ho vedie.
„Nazrieť?... Rešpektovať?“...pobili sa
v ňom dva nápady, ale nedoprial obhajobný preslov najmä druhému z nich,
nenápadne nazrel ponad jej plece.
Drahý
môj priateľ, ...
Strhol sa.
"Oslovuje denníček ako človeka? Píše mu list?
Píše list niekomu inému? „Priateľ“? Považuje ma za priateľa? ...len priateľa?
...Má, nebodaj, iného priateľa?"...teraz už otázok bolo viacej, ale nemal čas
doplniť si odpoveď ďalšími slovami namaľovanými jej úhľadným písmom, pretože už
s tvárou natočenou k nemu, usmievala sa a podávala mu ruku, aby si k nej
prisadol.
Druhá sa jej strácala kdesi v zátiší sukne.
Denníček tam mizol s ňou...
Zneistelo ho to ešte viac, ale pokúsil sa
ovládnuť.
- Belle, som rád, že...čakala si ma, však?! –
spýtal sa skoro bojazlivo.
Záporne, naschvál, pokrútila hlavou, ale vidiac
jeho v okamihu zosmutnenú tvár, rozosmiala sa a vstala, pristúpiac
k nemu do vskutku nebezpečnej vzdialenosti.
- Koho iného by som tu asi tak vyzerala už
dobrých pár hodín? – narovnávala mu pokrútenú šnúrku plášťa, mračiac sa na jej
stav, aj stav celého muža.
- Mala som na to myslieť! Treba ti poriadny
kúpeľ a čistú košeľu...Aká som len nepozorná. Roztržitá. Plachty mohli byť
natiahnuté v kadi, už sa mohla aj voda variť s bylinkami.- mračila sa
na jeho zvršky a odťahovala od neho so zmrašteným nosom.
Vôbec nechcela...Najradšej by sa mu ovila
okolo polepených, zaprášených častí odevu a ruky stratila pod prepotenou
košeľou, ale šťastná, že cíti jeho živočíšne teplo a prudko sa zrýchľujúci
dych.
Pomohol jej riešiť dilemu. Odstúpil opačným
smerom.
Vôbec nechcel... Najradšej vy ju objal
a skryl do plášťa, oprel mokré čelo o jej krk a nechal, nech mu bruškami
prstov pozbiera prach ciest, ale šťastný, že cíti jej poddajnú mäkkosť
a zmysly vyrážajúcu vôňu.
Zostali im iba úsmevy. Nesmelé, plaché, trochu
smutné.
- Poď, hore vo veži...- luskol. - ...už je
všetko pripravené, budeš mi rozprávať, čo si celé dni robila, kým som bol preč.- pokynul jej.
Skryla ruky za chrbát.
- Mám pre teba prekvapenie! – obišla ho
a ponáhľajúc sa k zámku naznačila, že sa nemusí ponáhľať, aby to
prekvapením aj zostalo.
Prikývol a vidiac, ako sa stratila v
bráne, obzrel sa rýchlo na lavičku, kde predtým sedela.
Denníček tam však nebol. Ani pod ňou, ani
v tráve povedľa...
„To, čo ma hryzie zvnútra, budú pochybnosti? ...Nedôvera?!“...spýtal
sa v duchu sám seba, vediac pridobre, že to bola básnická otázka.
domiceli
Chichichi :) mňam...
OdpovedaťOdstrániť