Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE V. 49. kapitola BAELFIRE

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 5

49. kapitola

Baelfire....

    Pootočil hlavu a natiahol k nej dlaň. Nezaváhal. Ani na chvíľu. Poprosil i plachým úsmevom...

  Vstala, poslušne vykročila, ale minula jeho ruku, zostala stáť až o kúsok ďalej tak, aby na ňu nedočiahol. Zahľadela sa pred seba, na miesto, kde pred chvíľou vlnilo sa ešte veľké čarovné jazero Nostos.

  Pochopil jej obetavé gesto. Pokorne stiahol odmietnutú ruku, zostala odvisnutá pozdĺž tela ako krídlo unavenej vážky a zadíval sa tým istým smerom, ktorý práve kreslil rozčarovanie do beztak smutnej tváre Krásky.

  - Verila som, že si to rozmyslí...a pôjde so mnou... Prosila som ho...- vyriekla nakoniec, pochopiac, že všetky nádeje vpila vysmädnutá zem s poslednou kvapkou vody jazera. Nádej na lásku, na domov, na návrat syna, ktorý by im vniesol do života, spoločného života,  nový rozmer.

  Čítal si jej myšlienky a bol na rozpakoch. Tak málo jej za posledné dni veril a pritom ona jediná stála pri ňom, hoci tu nebola a každý jej krok i ten inými nariadený, vždy šiel len v ústrety jeho srdcu. A on to nevidel. Nechcel vidieť...O to viac ho bolelo jej nešťastie, pretože tušil, že vo svojej dobrote mu opäť nebude chcieť ublížiť a radšej pošliape vlastné túžby, akoby ho mala ohroziť...akoby mala ohroziť jeho sen, získať si syna opäť späť.

  Pristúpil k nej a skôr, ako si to uvedomila a učinila niečo na obranu, zovrel ju v objatí, položiac si rozhorúčené čelo na jej plece. Zaťala pery, aby sa uistila, že ich má pod kontrolou a objatie mu vrátila.

  Stáli tam bez pohybu, bez slov, odkázaní na nevypočitateľné nitky osudu a čakali, kto nimi pohne a ktorým smerom...

  - Neopováž sa mi ho ocucávať, jasné?! Je síce najmocnejším z najmocnejších, ale proti mágii pravého bozku je bezmocný! A tá lempa sprepadená, našuchorená, vychudnutá to pridobre vedela, keď ju na teba uvalila! – stala si vedľa nich nerozlučná Maleficent, doteraz sa prehrabujúca v močaristom dne medzi udumierajúcimi rastlinkami, mäkkýšmi a naplaveninami, čo na kopu strhol vír, pohlcujúci do nedoziernych útrob zeme vody jazera.

  Odtiahla sa od neho a mlčky prikývla.

  - Ty si tu ešte?! ...Máš nebodaj nejakú ďalšiu jóbovku, ktorou by si nám spríjemnila noc?! – zdrapil ju nešetrne za pačesy napáchnuté uhynutou rybinou a vyvrátil jej tvár.

  - Rumpel...! – stopla ho Kráska.

  - Jóbovku som nenašla, ale...Mám toto...- zaškripela Maleficent a natrčila mu pred nos čosi malé a špinavé, čo sa v tomto momente nepodobalo na nič.

  Mávol nad tým rukou a v jej dlani sa zaskvela v pôvodnej kráse malá škatuľka na šperk.

  Kráska pristúpila, stiahla si z prsta prsteň a položila ho vedľa nej.

  - ...ešte toto...ti patrí. Ospravedlňujem sa, vypýtala som si to, ako pamiatku, keď som...musela portálom opúšťať náš Začarovaný les...ale nie je mi súdený...- sklopila oči, aby si nevšimol, ako jej zovrelo srdce a vytlačilo k slzným kanálikom príval sĺz.

  - Správne, nie je! Vráť sa pekne domkov, k tatkovi, bude celý bez seba, keď ťa zas uvidí takmer kompletnú...síce navyše so srdcom narvatým Temným pánom, ale vždy lepšie, aj keď pre mňa v konečnom dôsledku, pre môj úbohý dohladovaný tráviaci trakt, horšie, keby si pamiatku na neho mala narvatú pod srdcom! To by ťa Sir Maurice asi zachlomaždil hneď ...a zdochliny sú len o málo chutnejšie ako panny! – zafilozofovala si, kývajúc súhlasne hlavou aj rukou, dračica na rozlúčku, vypoklonkovávajúc Belle, pokiaľ zas nedostala od neho po pracke, kým druhú jej zovrel v zápästí, aby z nej nevypadol vzácny prstienok.

  - Drahá, čo by si povedala, keby si ty teraz bola chvíľu „bez seba“, na ceste „domkov“ do svojej smradľavej sluje, kým si ešte „kompletná“, lebo ak nám tu budeš kázať a kaziť vzduch, tak ťa pridám k tej kope rozkladajúcich sa rybičiek do sortimentu! – ukázal za seba na spúšť po vpitom jazere.

  - A rozlož ma pekne rovnomerne! ...Odmietam ťa totiž prestať strážiť a basta, kým máš v hlave semeno namiesto zdravého rozumu! – zaprela sa nepoddajná dračica oboma nohami pevne do zeme a skrížila ruky na hrudi.

  - Nech sa stane! - vyhŕkol.

  Vzduch sa rozvíril, vietor ponadvihoval, čo bolo ľahšie, poprehýbal krovie i trávu do rôznych smerov, zablyslo sa a v dyme sa stratila „ochrankyňa“.

  Kráska zhrozene pootvorila pery.

  - Neboj sa, neublížil som jej. Je to predsa len, naša priateľka...Je na dobrom mieste, kúsok od brehu mora, v jednom z mojich zámkov, trochu síce prikovaná o stenu, v podobe sane, ale bude v poriadku...Len som chcel byť s tebou chvíľu...sám. – upokojil ju.

  Vzal do dlaní jej studenú rozochvenú ruku a opätovne navliekol na prstenník malý, vzácny prstienok.

  - Belle, ...- začal vážne, pateticky, stále pevne držiac jej chvejúcu sa dlaň v hniezde svojich.  - Keď sme sa stretli, nebol som iba nemilovaný a nemilujúci. Bol som nepriateľom lásky. Láska mi priniesla iba bolesť. Uzavrel som sa do seba... – chvíľu akoby naberal guráž vyjaviť svoje city, lebo to ešte nikdy doteraz neučinil.

  Nadýchol sa a pokračoval úprimne a otvorene.

  - ...ale ty si tie múry prerazila. Vytvorila  si mi  domov. Priniesla si svetlo do môjho života a odohnala všetku tú temnotu. ...a sľubujem, že nikdy nezabudnem rozdiel medzi tým,  kým som bol a... kým som teraz. Dlhujem ti viac než dokážem povedať...ako si dokázala vidieť človeka za maskou netvora, sa nikdy nedozviem... – na okamih zas zastal v prúde reči, kým sa zhlboka nadýchol a dokončil svoju spoveď. Svoj sľub. – Tak rád by som sa stal obyčajným smrteľníkom s vedomím, že po mojom boku stojí žena, ktorá ma miluje a ja ju...-

  - ...pśśśt... – priložila mu ukazovák na chvejúce sa pery. – To mi stačí. Ten pocit, tvoj sľub...- pousmiala sa zhovievavo. – Viem, že nateraz musíš zostať Temným pánom, lebo len tak máš šancu zachrániť svojho syna, priviesť ho späť, domov, aby sme boli rodina... Nájdeš ho a nájdeš zas aj mňa a potom sa rozhodneš...Až potom. – pozrela mu vážne do tváre, aby si bola istá, že chápe jej pohnútky a že ho ľúbi natoľko, že ani táto obeta pre ňu nebude ťažkou.

  - Ďakujem, Belle...- zašepkal.

domiceli