Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE V. 43. kapitola IMPROVIZÁCIA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 5

43. kapitola

Improvizácia....

    Ten pojem „nenápadne“ teda riadne zanedbal. Ostatne, aj bez svadobného outfitu nebola práve sivou myšou, takže vytratiť sa z hotela bolo pre neho, v úlohe neostrieľaného bodygarda o to ťažšie, že úsmevmi dookola nešetrila, s pohľadmi to bolo ešte horšie a blesky fotoaparátov jej pripomínali svetielkujúce víly, takže z nostalgie sa nechala oblyskávať z každej strany všetkými vďačnými fanúšikmi, vrátane infiltrovaných paparazov.

  Nerád, ale bol nútený osloviť hotelovú ochranku. Nenápadne, tentokrát vo vlastnej réžii. Iste by jeho pohnútky nepochopila a voči tým „dobrým ľudkom“ považovala prinajlepšom za svätokrádež. V podstate mala pravdu, že majú nárok na jej osobu. Bola celebritou...Užívala si to.

  - Myslíš si, že nemusím rozdávať krajce chleba a hádzať tým chudákom drobné mince? – vžila sa do úlohy priveľmi, až jej skoro dobrovoľne odbehol do kuchyne pre zvyšky z obeda, aby sa nerozosmial rovno na ulici.

  - ...a umývať im nohy takto nič?! – použil radšej obratom otcov cynický zmysel pre humor.

  - Je dnes nejaký významný sviatok, na ktorý som zabudla? – chytila sa vážne zhrozená za hruď.

  Čo je tu, veľmi kresťanským zvyklostiam neholduje. Bude to musieť po návrate domov riadne odčiniť. Nejaké tie dobré skutky voči chudobným, poníženým a tak. Ešteže už ON vystaval tú kaplnku v záhrade, hoci pochybovala, že by sa našiel niekto ochotný mu ju vysvätiť. A keď aj, nebude to s kostolným poriadkom...ani kaplnkovým.

  Stopol radšej rýchlo taxík....a tým aj jej zbožné myšlienky a plány.

  Mlčala a žmúrila oči.

  Začal sa obávať. Neveštilo to, pravdepodobne, totiž nič dobré, ako zvykol odpozerať zo ženského správania sa, ale pýtať sa radšej nepýtal. Lepšie nič nevedieť...aj tak vie toho priveľa na jednu obyčajnú človečiu hlavu.

  - Ty si o tom portáli vedel...a nepoužil si ho?! – otočila sa mierne zadýchaná po chvíli stúpania hore kopcom, už v lese za mestom, na svojho v mlčaní tolerantného spoločníka a čakala odpoveď, hoci povyše už riadne nervózny podupkával Robert, či skôr  krútil špicou topánky na poslednom, totálne umučenom špaku.

  - Nebolo prečo...pre koho.  – odpovedal stroho, na pol úst, vediac, že aj tak klame.

  Zosmutnela.

  - Budeš si o mne myslieť, že som sebecká, ale bojím sa...že HO zas stratím...  Vieš,  ak sa vrátim bez teba, v Začarovanom lese ho neudržím a ON...Vráti sa po teba...sem. Späť. Obetoval tomu, že ťa nájde a získa celý život....Toho sa, ale, úprimne,  bojím. Tento svet je tak...zvláštny a ON...tam u nás je najmocnejší z mocných, lenže tu, bez mágie...bála by som sa...o NEHO...– globálne poňala celý svet, na ktorý sa práve chystala zanevrieť a jeho nástrahy, horšie ako temná čierna mágia..

  - Nemôžem mu...odpustiť, Belle. Tak rýchlo...tak ľahko...- radšej sa jej vyhýbal pohľadom a ten vždy skončil v Robertovej rozpohybovanej, teraz roztržitej tvári, tak podobnej, a predsa inej, ako bola tá otcova.

  - Aj tak viem, že ho ľúbiš rovnako, ako ja. – povedala odhodlane, presvedčená o neomylnosti, natočila mu tvár k sebe a zachytila jeho oči, prirýchlo žmurkajúce, akoby mu do nich niečo padlo. - ...a že ťa bolí, že si ho stratil... V tomto sme si podobní, Bae. – spojila pery, stisla ich a trochu ťažšie vylúdila zas zhovievavý úsmev, hoci aj jej sa do očí  tlačili slzy. -  Stratila som HO už toľkokrát. Stratila som HO kvôli temnote, slabosti a vraj HO stratím nakoniec aj kvôli smrti... – zamračila sa na okamih, nevediac si dobre predstaviť ten moment.

  Možno iba ho posunúť do veľmi, veľmi vzdialenej budúcnosti, na úplný koniec ich spoločnej púte...kedy si po ňu príde kmotrička Smrť a ona spokojná a vyrovnaná odíde s ňou sama do večnosti, pretože ON je predsa nesmrteľný...

 -  Bae, ale teraz si uvedomujem, uvedomujem si, že som nestrávila svoj doterajší život tým, že som HO strácala, ale tým, že HO vždy znovu nájdem...- počkala, kým sa trochu upokojí, kým dodala.  – Ber to takto aj ty a uvidíš, že budeme nakoniec všetci spolu šťastní. Všetci!... Spolu!... Navždy! ...Ako rodina... – zošuchla dlane z jeho líc na plecia a stisla.

  Zabodol oči dolu do suchého lístia.

  Neodpovedal.

  Iba vykročil smerom k Robertovi, už vážne pochybujúcom, kto z mužov tu bude dnes novomanželom, vidiac ich rozprávať sa a z jej strany aj nežne oblapávať, netušiac, že je to skôr  materinsky.

  Chvíľu za ním bezmocne hľadela, kým znovu nezačala.

  - Bae, počkaj! ...ale ten netvor  je preč...a človek ukrývajúci sa v ŇOM nemusí byť dokonalý, lebo nikto nie je.... a za to HO milujem!... Bae!... Pochop... Niekedy tá najlepšia kniha môže mať najviac zaprášený obal a niekedy najlepšia šálka je prasknutá... – už takmer kričala.

  Neobzrel sa.

  - Perfektne nacvičené repliky! Je čas, začať s tou tvojou, kámo! – precedil medzi zuby Bae a plecom odsotil Roberta čudujúceho sa, ako rýchlo sa naučila text dnešnej natáčacej scény, čo čítala v noci prvýkrát v živote.

  - Nemala si to...náhodou, nechcem rýpať...povedať mne osobne, ako časť manželského sľubu?! – spýtal sa okoloidúcej Belle, ignorujúcej ho momentálne a raziacej si cestu za Bae.

  Žiadna odpoveď.

  Trhol hlavou dozadu, hľadiac na ich v poraste sa strácajúce chrbty.

  - Hej, vy dvaja! ...a ženícha, tak  náhodou, do tejto frašky nepotrebujete?! – zadrel s riadne oškretým egom a radšej vykročil, vidiac, že sa ani jeden nemal k odpovedi. - ...sa na to môžem vykašľať! – zahľadel sa na škatuľku od cigariet a strčil ju radšej späť do vrecka, omilostiac pľúca, ktoré za mladými už ledva-ledva stíhali...

domiceli