RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... BONUSová kapitola VIII. ĎAKUJEM

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

BONUSová  kapitola VIII.

Ďakujem...

  Rozčúlená už do nepríčetnosti na svoju „priateľku“, ktorá sa prihlúplo tvárila, že vskutku nevie, kde je v paláci jeho spálňa, respektíve, ktorú z tých niekoľkých desiatok mal práve na mysli znesvätiť oným aktom, hoci bolo nad všetko jasné, že len zámerne zdržiava, naivne veriac, že jej plány na dnešnú výnimočnú večeru výjdu.

  Mohla sa tam zhmotniť, ale prišla by pravdepodobne o moment prekvapenia a ten pre svoj plán potrebovala.

  Márne žmúrila očami a presvecovala steny, stropy i podlahy v snahe objaviť ich dvojicu, palác bol obrovský a môže to trvať hodiny.

  - Urýchlene potrebujem niečo, čo jej a jemu patrí!. – zvrieskla na za ňou spomalene cupkajúcu dračicu v priúzkych topánočkách.

  - Máš tu toho málo? Všetko mu tu patrí...- utrela si tá spakruky nos, lebo chodby boli viac ako mrazivé a vôbec nerešpektovali, že všade navôkol začína už leto a zatvárila sa ešte hlúpejšie ako doteraz, hoci by jeden povedal, že sa to už asi ani nedá.

  V prípade Maleficent je však možné všetko. Aj nemožné...

  - Ako môžeš byť taká natvrdlá, drahá?! – zazúfala si s očami zadretými v strope. -  Niečo, čo patrí jemu aj jej spoločne! Niečo, čoho sa aspoň obaja dotkli s tým istým úmyslom a vedomím, že je to „ich spoločné“ ! Chápeš?! – skúsila vysvetľovať, pretože tu bola naozaj cudzinkou a aj keď v poslednom čase nadobudla presvedčenie, že táto dračica tu pozná akurát jedáleň a prévet, nemala inú možnosť dopracovať sa k ingredienciám kúzla, na ktoré sa chystala.

  - Tá chuderka je tu predsa stále iba slúžkou. Tej zatiaľ nepatrí nič... – takmer logicky skúšala pomôcť Maleficent, lenže neustriehla svoje myšlienky, ktoré vnímavej Zelene napovedali viac, ako potrebovala.

  - Presne! Zatiaľ nie, ale jednu vec už vidieť a dúfam, že aj držať vo svojich nemožných smrteľných prackách mohla! Ten originál snubného prsteňa!...Všimla som si pridobre, keď ho na mojej ruke uvidela, že sa jej oči hneď zaliali tým slaným svinstvom...Dobre tá vedela, čo je to zač... – trhla sa dozadu na vyjavenú Maleficent, ktorej sa vidina žrádla začínala rozplývať ako para nad hrncami v kuchyni. – Na sebe ho nemala...- pokračovala Zelena v konšpiračnej teórii. – ...to znamená, že ho mohla iba niekde zazrieť, alebo jej ho sám ukázal?... To ťažko. Každý normálny chlap by s tým robil drahoty a pripravoval prekvapenie...-

  - Náš drahý Rumpel, ale nie je príliš normálny...- opravila ju dračica.

  - Neprerušuj ma!...- zahriakla ju, lebo jej trhala niť myšlienok. – Počuj...- zatiahla však ústretovejšie. – Možno nevieš, kde sú jeho spálne, povedzme, ale nehovor mi, že nevieš, kde má miestečko, o ktorom nikto nevie! Tajné...teda miestečko, kde chodí len sám! Zásadne bez svedkov...- zaliečala sa priateľke.

  - Myslíš záchod? – dešifrovala jej hádanku, potešená, že iste dobre, čo sa jej často nestávalo. – Má tu jeden s mačiatkami a druhý....tiež...- dopĺňala pyšná, že je nesmierne rozhľadená a užitočná.

  - Niééé ! – zrevala zúfalá Zelena, proti ktorej hral čas aj jej nervy.

  Zúfalo začala odriekať celú spleť akýchsi zaklínadiel a keď s tým skončila, zabodla zrak do priateľky. Usmiala sa, ovila jej ruku cez plece a neúprimne s úsmevom zatiahla.

  - Je vo veži. Pravda budeš taká zlatá a zájdeš mi poň? – zaprosíkala.

  Maleficent dochádzalo. Veža je iste chránená akýmsi svinstvom, nástrahou, pascou, alebo všetkým dohromady a ona má riskovať svoju ctenú kožku pre...pre odpornú ukričanú, nervóznu ženskú, ktorej už začínala mať plné zuby, hoci by z nich radšej vyťahovala nejaké tie žilky či miechu po Kráske.

  - Jasné! Už aj letím! – vybľafla, márne skrývajúc iróniu a pohla sa k oknu, pozabudnúc sa, že na pôde jeho pevnosti nemá možnosť prevteľovať sa do svojej dračej podoby.

  Vypadla z okna.

  Zelena si pleskla po čele. Začujúc jej nadávky zdola nádvoria, striasla sa a vybrala plán „B“. Riskantnejší, neistejší, ale čas sa jej už smial do očí...

  ...díval sa jej do očí a v tele sa mu postupne odpájali všetky spoje, doteraz zúrivo, nebezpečne iskriace jedom. Jeden po druhom opadali nekalé úmysly, ako s ňou naloží a do prstov sa mu namiesto kŕča vracal cit.

  Naberúc na trasúci sa ukazovák kvapku slzy, čo sa jej náhle úľavou spustila z oka, zadíval sa na ňu a pery sa mu rozochveli.

  - Prečo...si to urobila?...- pýtal sa ticho malej slanej kvapky. – Veril som ti, ako nikomu na svete...a ty si ma ...podviedla...- slová sa strácali v bolesti. -  Pod...vied...la! – zopakoval hlasnejšie, odfŕknuc slzu. – Podviedla! – zreval.

  Nenávisť bola späť.

 Kľakol si  drsne cez ňu obkročmo, zaboriac sa prstami do hebkých vlasov, vytrhol jej tvár, zakliesnenú medzi dohora vytiahnutými rukami, opäť k tej svojej.

  - Kto to bol?! – vyprskol, s nosom dotýkajúcim sa toho jej, až musela zatvoriť viečka. – Kto?!...kto sa len opovážil siahnuť mi na teba a dotýkať sa ťa?! ...Objímať ťa a bozkávať a...- vytrhnúc si jednu z rúk, ponechajúc jej tvár v moci jedinej, čo sa nemilosrdne zabárala do prameňov a napínala korienky vlasov, po ktorých by tak rád plával, iba tak nežne po povrchu, jemne a bázlivo...druhou sa snažil zúrivo podkasať jej spleť spodničiek a ...

  ...klesol, ako podťatý, zošuchnúc sa vedľa nej na lôžko, naposledy bezvládnou rukou prejdúc po tele, kadiaľ padal, kým  dlaň zhora neprikryla miesto, kam mala namierené druhá z rúk, čo skončila sotva na polceste...

domiceli