RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 18. kapitola PRAVDA

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

18. kapitola

Pravda...

      Zúrivo hľadela na kocku, ktorou nedokázala pohnúť. Akoby prirástla k stolíku a svojimi nehybnými hranami dráždila ju do nepríčetnosti.

  Na rade bol ON so svojím hodom, ale ON...tu už nebol.

  - Ako ste mu mohli dovoliť vzdať to?! Zbabelo utiecť z hry?!– vrieskala do prázdna okolo seba. – Zadali ste predsa určité pravidlá! – bezmocne dupla nohou.

  V tom bol zrejme problém, pochopila s nevôľou. Zadali len „určité“ pravidlá. Všetko ostatné v hre, bolo v ich vlastných rukách. Prekážky, spôsoby, cesty...Tú, ktorú si ON pred chvíľou zvolil, ani trochu nechápala. „Čo je to za hrdinstvo vojsť smrti do domu?!“ stiahla hlavu s nechuťou dozadu a len s veľkým sabazaprením sa nahla dolu do priezoru, aby videla, čo sa tam deje.

  Iba pomaličky sa bunky jej tela ukladali zas na svoje miesta po nečakanom dobrodružstve na krehkých krídlach vysnívaných motýľov, čo sa náhle prebudili a doširoka roztiahli takmer priesvitné amorfné palety dlho skrývaných farieb najkrajšieho z citov... Rozochvené ukladali vnemy, ako vzácne upomienkové predmety až kdesi do hlbín svojich jadier. Hriali sa navzájom a nadychovali i vydychovali do rytmu, so sotva počuteľným tlkotom srdca...

   - Bije! – odtrhla ucho z jeho hrude a zakvačila sa mu o ramená, po chvíli prekvapenej ustrnutosti opäť sa prilepiac o to isté miesto na hrudi. – Tvoje srdce! Počujem, ako bije! – silno prižmúrila oči, akoby ten vnem chcela zintenzívniť.

    Opatrne ju zo seba zas odlepil a uprel pohľad dolu, Roztržito odtiahol klopy vesty aj košele a neveriacky sa díval na svoju holú kožu v rytme tlkotu dvíhajúcu sa a zas klesajúcu.

  Priložila mu na to miesto teplú dlaň.

  - To je ten najkrajší zvuk, aký som kedy počula...- zašepkala dojatá.

  Prekrútila očami a zaryla dlhé prsty do hustých vlasov kašlúc na to, že si rozcuchá dômyselný, zložitý účes.

  - To je nefér! On má svoje srdce späť! Ako k tomu prídem ja?! Tá sprostá smrteľníčka mala byť iba obetovaným pešiakom a teraz hrajú na jednej strane!...Vrátila mu srdce...Ako?! Ako je to možné?!...Ako to mohla dokázať?! – vykrikovala výčitky vôkol seba, ale nikto jej aj tak neodpovedal.

  Zasyčala ako prišliapnutý had, buchla rozhnevanými päsťami do stolíka. Kocka na ňom sa zachvela a skôr ako ju stihla zachytiť, skotúľala sa z neho a odnášalo ju k oku priepasti.

  V hlave jej čosi skrslo.

  - Tak dobre...- nebezpečne sa pousmiala, zhlboka nadýchla a vrhla sa za ňou dolu.

  Strhli sa. Kúsok od nich dopadla hracia kocka a tesne vedľa nej sa vztýčila postava krásnej čarodejnice s jedovatým úsmevom na tvári.

  - To bola výnimočne dobrá lesť, drahý. Prepáč, že som ťa upodozrievala...že si zbabelec a zmäkol si, ale tvoj filigránsky mozog, ako vidím, sa zase raz excelentne predviedol. – zatlieskala, dokonca mu vystrúhala poklonu.

  Díval sa na ňu s dvoma kolmými vráskami uprostred čela. Nechápal.

  - Tak krásne si zneužil nášho bezvýznamného pešiačika ešte za života a získal si späť svoje srdce. Všetka česť tvojej schopnosti manipulátorstva...- kývala hlavou do strán vyžívajúc sa v neistote Krásky, kľačiacej oproti nej.

  Očividne bledla.

- ...máš pravdu, bolo by príliš lacné zabiť ju jedným šmahom. Takto, keď si dosiahol, čo si chcel, necháš ju tu pokojne, bez mihnutia oka, ako ťa poznám, skapíňať zaživa. Famózne!...To môže trvať aj niekoľko dní, aj týždeň. Dva...O čo krajšie je takéto kruté mučenie, ako nudná bohapustá rýchla smrť...Si proste nenapraviteľný darebák!...- pohladila ho pohľadom. 

  Nezmohol sa na slovo.

- ...aj ten bozk, hoci som ti neverila, že to urobíš, že takej nechutnosti si schopný, vyzeral skoro profesionálne. Si dobrý herec...A tá zmena vzhľadu...Takto úžasne vedieť klamať telom, mám sa čo od teba ešte učiť...- zatiahla lichotnícky zaliečavo. 

  Nemohla sa vynadívať na ich bezmocné prekvapené tváre, plné nevypovedaných otázok. S radosťou im natláčala impulzy na ďalšie.

-  Čo tak nepríčetne zízaš, maličká? – otočila sa na Krásku vyjavene s pootvorenými perami hľadiacu na prízrak, čo jej nešetrne, každým slovom trhal krídelká z motýľov. A trhal...a trhal...- Asi ti nepovedal, že našim cieľom, našou úlohou,  bolo zmárniť ťa tu dolu v podzemí a ten, komu sa to akýmkoľvek spôsobom podarí, získa späť svoje srdce! Si myslíš, že tie skaly na teba padali len tak? ...Rumpel, ty monštrum! Však si jej ty nepovedal, že si ich po nej, a s akou chuťou,  hádzal, rovnako ako aj ten horúci vzduch, čo ju skoro dopálil a dopraskal jej jemnú kožu...-hrešila ho, naoko, so smiechom.

  Kráska sa roztriasla. Pozrela konečne na neho. 

  Zbledla ešte viac.

  Už zas nemal hladkú tvár. Opäť bola zelená od zlosti, opäť plná vrások a rozmokvaná nánosmi jedov, čo prýštili zvnútra.

  „Dala som sa oklamať?“... zaúpäla nešťastne, vidiac, ako sa vztýčil a vykročil k čarodejnici.

domiceli