RUMBELLE - Katedrála snov 2. kapitola DERAVÝ GROŠ

Katedrála snov

2. kapitola

Deravý groš...

    S povzdychom sledoval, ako sa otec sebe vlastnou rýchlosťou a hlavne drzosťou predral vo verajách pred neho, pripučiac ho necitlivo o ne a bez toho, aby sa aspoň vyzul, vyzliekol si sako, či umyl ruky, dokráčal k jedálenskému stolu, zaprel palicu o roh sekretára a prudko dosadol na tapacírovanú stoličku, nešikovne dolujúc niečo z vrecka.

  Veď ide len o sprostú prechodnú hotelovú izbu, načo sa vzrušovať a brať ohľady na úbohý personál hotela.

  - Neal, Neal, poď, poď sem rýchlo... Čo vidíš?! – volal na neho, nestarajúc sa, že je ukonaný po celom dni strávenom s klientom v papierovačkách po úradoch, čo na každý lajster potrebovali ešte štyri ďalšie povolenia, aby cenný artefakt mohol byť vôbec predaný, nieto ešte vyvezený z krajiny.

  Nereflektoval na otcovu cholerickosť a zbrklosť, za tie roky bol na ne zvyknutý a šetril reakciami. V pomalom tempe sa pokojne dovyzúval, zavesil ľahký balónový plášť, rozviazal kravatu a stihol aj rozopnúť zopár gombíkov na košeli, kým ho otcov o pár tónov zvýšený hlas opäť prerušil a urýchlene odvolával z predsiene, akoby šlo prinajlepšom o život.

  - Rýchlo! ... sem poď a povedz, čo vidíš! – zopakoval ešte trikrát, kým s rukami vo vreckách jeho syn s nevôľou pozrel na malý okrúhly predmet v strede stola.

  - Deravý groš. – znudene mu odpovedal a chystal sa pokračovať v monotónnych činnostiach kdesi v kúpeľni.

  - Stoj! Vráť sa!... Dočerta, to som ťa ničomu za tie roky nepriučil?! Povedz mi, čo vidíš?! – nástojil rozrušený muž s trasúcimi sa prstami nad stolom.

  Už-už chcel zopakovať slovný zvrat s deravým grošom, ale pridobre vedel, že by sa otca tým nezbavil, nuž sa začal tváriť, že s ním „vážne“ komunikuje a prejavuje záujem o vec.

  Chvíľu zízal na lesklý kruh, potom neochotne vydoloval jednu ruku z vrecka, zošuchol ho a vyzdvihol  pred  seba k tvári. Zadíval sa naň mdlým pohľadom mŕtveho klokana a skúsil diplomaticky.

  - Minca minimálnej nominálnej hodnoty, kvôli poškodeniu prevŕtaním v hornej časti znehodnotená a jej cena tým pádom takmer nulová... – s dešpektom odhodil hodnotený artefakt späť na stôl spokojný so svojím odborne stanoveným posudkom. – Stačí to takto?! – spýtal sa ešte dajúc do preslovu všetku únavu, čo sa mu podarilo do slov v tom momente zhromaždiť.

  - Si totálny ignorant a idiot, synak. – chrstol mu tvrdo, bezohľadne do tváre a opatrne vzal kruh medzi dva prsty nadvihnúc ho zas k Nealovým očiam.

  Cez dierku nastavenú k oknu presvitlo svetlo a Nealovi sa predmetík ukázal v inom.

  - Dobre,  nemusí to byť minca, hoci na prvý pohľad to tak vyzerá...môže ísť o...prívesok?...- skúsil radšej básnickú otázku.

  Nemal chuť sa dnes hádať s otcom. Nemal nikdy chuť vadiť sa s ním. Obojstranné parazitovanie kvôli obchodom si vyžadovalo konskú dávku zhovievavosti voči zlozvykom toho druhého a Neal bol tým prvým, ktorý sa musel vo všetkom podvoliť a prispôsobiť. Snažil sa. Otca potreboval.

  - Presne, presne, presne! – nadchýnal sa starý muž a skoro tlieskal ako malý chlapec.

  Neal len prekrútil očami, zasunul ruku späť do vrecka a chcel odkráčať, keď ho opäť pribrzdil so zvláštnou otázkou.

  - Ako vyzerala tá žaba, čo mi ho podhodila?... Mne svietilo slnko do tváre, viem len, že bola malá a hnedovlasá...- mraštil sa sám na seba, že nebol pozornejší.

  - Snáď jej ho nechceš vrátiť? – zamrmlal Neal do steny, ani sa neunúval sa otočiť. – Nezabúdaj, že ráno zavčasu vstávame. Letí nám to o pol šiestej, otec. Zarezervoval som prvý možný let....- strácalo sa v kúpeľni.

  Odpovedalo mu plesknutie hotelových dvier.

  - Ten starý blázon si zas určite nevzal čipovú kartu a v noci pobudí pol hotela, aby sa dostal späť do našej izby! – buchol už nahnevane oboma rukami o miniatúrne kúpeľňové umývadlo a zahľadel sa do svojich začervenaných, krvou podliatych očí pod úhľadne, rovnomerne poskladaným komínikom vrások na čele.

  Opláchol si len tvár, zodral ju jediným pomalým pohybom uteráka zhora-dolu a našmátrajúc v predsieni všetky predmety pred chvíľkou tam povykladané, nahádzal ich späť do vreciek baloňáka a vyštartoval do ulíc mesta, pátrať po túlajúcom sa bláznivom otcovi.

  Kým preletel lietačkami vo vestibule začul ešte za sebou hlas recepčnej.

  - Pán Gold, prepáčte, prosím, ale..- ozvalo sa spoza pultu naliehavo a poslíček vo dverách sa opäť narovnal z úklonu, zatarasiac mu so všetkou, zákazníkovi prináležiacou, úctou cestu. – Mrzí ma to, viem, že ste už váš pobyt plne uhradili, ale váš spolubývajúci si pred chvíľou ráčil...povedzme, požičať turistického sprievodcu mestom a...neráčil zaň zaplatiť. Viete, my takéto služby neposkytujeme bezplatne...- snažila sa byť slečna v rovnošate ústretová a úslužná, aby si nepohnevala hostí, ale sama na rozpakoch musela si tiež zároveň plniť svoju povinnosť recepčnej.

  S profesionálnym úsmevom ukázala na tabuľku s cenníkom pred mapkami mesta.

  - Samozrejme. – nadýchol sa Neal zhlboka loviac peňaženku. - ...a nepýtal sa náhodou na nejaké konkrétne miesta?! – prezieravo sa informoval, aby čo najviac urýchlil hľadanie.

  - Myslím si, že mal namierené ku katedrále Svätej Atanázie, pýtal sa, či býva pre verejnosť otvorená až do večerných hodín a kde býva jej správca v prípade...- začala zoširoka.

  - Ďakujem, to mi stačí. – zberal sa na odchod.

  - ...a zaujímalo ho, či tu v mestečku nemá náhodou pobočku nejaká súkromná detektívna kancelária. – zakričala ešte za ním.

  Strhol sa a obzrel.

-         Pre deravý groš?! – vyprskol napálený.

domiceli