RUMBELLE - Katedrála snov 1.kapitola ANJELSKÝ CHÓR

Katedrála snov

Voľné nadviazanie na FF

1. kapitola

Anjelský chór...

    Každú chvíľu sa slnko už-už doškriabe na obrovské príkre múry objímajúce pevne mestečko a podá si postupne ruky so všetkým, čo potom stretne cestou nad ním smerom na západ. S kameňmi, blatom, bohatými duchom i rozumovo márnotratnou svoločou, niekde sa mu podarí nakuknúť i do ementálu okien a dvier, prevalí sa cez kupoly dáždnikov nad terasami a pomôže pomiešať kávu v miniatúrnych šáločkách dámam s obrovskými klobúkmi s tvárami v dvojnásobnom tieni viečok.

    Z celej cesty sa však vždy najviac teší na obrovitánsku špicatú vežu plnú šepotu holubích krídel obtieraných o kovové srdcia zvonov v nej. Vežu katedrály, ku ktorej sa pokorne stovky rokov plazia úzke uličky aj s mravcami na nich, nech mali kedysi lesklé kabátce a dnes bavlnené tričká s fajočkou, či krokodílom, či dierované prikrývky s rozstrapkanými hviezdami po celej ploche vtedy a dnes z plátna a kože tenisky s hviezdou za členkom.

  Lesklé fotoaparáty na hrudiach namiesto zlatých reťazí a nepokojné prsty vo vreckách cudzincov tých, čo na ne vtedy ani dnes nemali, nemajú a nikdy mať nebudú.

  Znudený, sediac len tak na zemi, na starých novinách, opretý v polosede o hrbatý stĺp priečelia chrámu, nastavoval tvár ukonanému slnku, ktoré čakala ešte riadna štreka pomedzi stánky, obchodíky, hluk, huriavk a odpadky krížom k západnej bráne.

  Rukami pripnutými o ostré kolená vnútornou stranou zápästí vyťukával do vzduchu imaginárnu melódiu, čo z chrapčavého ampliónu znela z útrob chrámu, tak ako v nedeľu patetické omše, kde práve teraz, možno na jednu z ďalších  nacvičoval akýsi detský zbor. Vtedy už tu nebude, čaká ich iné mestečko...

  Neustále prerušovanie a krik zbormajstra ho paradoxne nerušili, aspoň si mohol chytľavú starobylú pieseň znova a znova prehrať a vpisovať kdesi do záhybov mozgu, čo sa tu už niekoľko dní totálne nudil, nenachádzajúc ani v múzeách, ani v obchodíkoch so starožitnosťami či súkromných zbierkach, ku ktorým mal vďaka kontaktom svojho potomka takmer neobmedzený prístup, dostatok historicky vzácnych artefaktov, čo by mohol dešifrovať a pokochať sa ich povlakom dávnych vekov, ktorý on nemilosrdne dokázal stierať a bahniť si v týchto počinoch.

  Odjakživa ho priťahovala história. Kvôli často nevyčísliteľnej hodnote, ktorá sa nakoniec pri predaji vždy vyčísliť dala. Kým on sa snažil vštepovať synovi to prvé, syn ho dokázal naštepiť tým druhým.

  Aspoň sa doma, sám s odrasteným synom, domom i záhradou, dokonca i vlastným životom, nemusel toľko nudiť. Brával ho so sebou na výjazdy ako pojazdnú príručnú encyklopédiu a nechával napospas dychu stariny, ktorú on vpíjal do nozdier svojho riadne ostrého nosa a potom vydychoval jej presné parametre rokov, materiálov, niekedy aj mnohostranových osudov.

  To Nealovi stačilo, aby zohnal kupca a zjednal cenu, z ktorej vyťažil provízie pre oboch.

  On sa v tom čase zas iba nudil. Nudil, pasedával kade-tade a sníval...a bolo mu teplo, nuž z času na čas sňal svoj cestovný slamený klobúčik v štýle sicílskych gangstrov minulého storočia a vytieral ho pozorne vyšívanou vreckovkou ešte z depozitu bývalej manželky, keď...

  ...na jeho dno dopadli dve lesklé mince.

  Prižmúril oči k zdroju finančného príspevku a skôr ako stihol agresívne oponovať, čo mu nikdy nerobilo problém a na kupcov zas naopak často dojem, vadiac sa s nimi o každý detail, ozvalo sa s jemným francúzskym prízvukom.

  - Užite v zdraví, pane. Mne nebudú chýbať, verte mi... – zaklamala brunetka oddelená od tlupy jej podobných, čo na ňu už vykyvovala z opodiaľ.

  Námestíčko v mžiku zamrelo a slnko sa rozžeravilo ešte viac, vypáliac mu oči a vpáliac osteň jedného z lúčov rovno do stredu ega

  - Tak, ako žobrák stojíš akurát za deravý groš!...ako tak vidím ...teda za dva, aby som bol presný.– nakukol mu do klobúka odniekiaľ  náhle zjavený Neal a utieral si slzy od smiechu zo scény, ktorej bol práve nepozvaným svedkom.

  - Videl si tú drzosť, došľaka?!...Ona ma snáď považovala za nejakého bezďáka! Za spodinu, žobráka, nič! – krivil tvár a Neal ho musel podopierať a pomáhať mu vstať, taký bol rozrušený, napajedený a celý nesvoj, že zabudol na vychádzkovú paličku, pokorne opretú vedľa neho o stĺp, z druhej strany. – Chápeš to?! Mňa?! Veľaváženého znalca! Kunsthistorika! Odborníka na slovovzatého...- nedokázal sa vynachváliť a ješitne titulmi pred a za menom podperiť práve do kosti urazené ego.

  - Vravel som ti, že máš vyhodiť ten nemožný klobúk a keď si chceš posedieť, tak radšej v kaviarni, nie na zemi pred kostolom! – pragmaticky mu oponoval syn.

  - To určite! Sú plné vydajachtivých obstarožných matrón a ja nemám nikdy dosť novín, aby som tie dotieravé, prerastené alebo zoschnuté muchy od seba odháňal. ...sa mám zabiť, že som stále taký neodolateľný, že sa na mňa lepia ako lacný glej na vzácnu olejomaľbu?! Pch...- zavyl urazene, ale pyšne, ešte raz sa obzrúc dolu námestím, kde sa presúvala suita mladých dievčat káraná akýmsi prešedivelým, ale poloplešatým indivíduom.

  Započúval sa. Anjelsky zbor už z ampliónu neznie. Anjelsky zbor práve kráča dolu námestím...

  - Počúvaš ma vôbec, otec?! -

  - Daj mi už pokoj! – vytrhol mu rameno a nasadil klobúk nazad na polodlhé vlasy.

  Dve mince, čo zabudol z neho v šoku vytiahnuť, mu cinkli zvnútra o hlavu.

domiceli