RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta ... 6. kapitola VO VÍRE...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

6. kapitola

...vo víre

(...pred nejakým časom...)

    Zízal von na nádvorie a tváril sa ako hrom zapikovaný v dube. Uprostred leta sa totiž začínalo zahaľovať do biela, až to ťahalo oči. Okolité kríky i nižšie visiace konáre tajomne znehybnené, obťažkané, skryté pod bielou záľahou sa sotva vlnili. Žiariaca kalamita potiahla už dobrú  polovicu predzáhradky. Slnko sa na vytvorených plochách vyvaľovalo ako doma a ťahalo z nich už beztak snehobielu farbu.

  S dovysoka vykasanými rukávmi, zásterou i... "pánenkaskákavá, vidím dobre?!" ...i sukňou, pobehovala pomedzi tým všetkým upachtená, niečo si hmkajúca alebo rozprávajúca sa sama so sebou Kráska a kde-tu naprávala slabým vetríkom odfúknuté rožky na plátnach, akoby ich hrešila. Toho sa najviac obával...Tichý blázon, by ešte bol možno znesiteľný, ale...  

  V posledných dňoch sa mu zdala akási divná. Najskôr tie tajomné ingrediencie, čo od neho pýtala: lúh z popola, smrekovú živicu a koreň mydelnice lekárskej. Potom ju videl hrabať sa v sýpke a zbierať pšeničné otruby a čo ho vystrašilo najviac, keď jej z hrnca, čo vliekla do kuchyne, trčali kosti, kože a kadejaká mastnota, zo zvyškov nájdených za hradbami. Len čo začalo pršať, navynášala na nádvorie všetky vedrá, džbery i kotlíky...

  A ten zápach, čo už sa šíri pár dní zámkom...

  „Preskočilo jej chudinke...zbláznila sa nadobro...asi som po nej nemal toľko ziapať a zatvárať ju v kobke...“zaskočili ho nečakané, takmer  ľútostivé výčitky svedomia.

   Aj teraz tu pobehuje ako splašená čajka a naťahuje po záhrade prádlo...oblieka jeho kríčky do biela, ako dievčence na prvé sväté prijímanie.

  „Asi som to s tou prísnou takmer kláštornou výchovou naozaj prehnal.“ uzavrel sklesnuto.

  Čo si mu ale prefrnklo hlavou, kým si na ňu sypal popol. Zamračil sa a zmiznúc vo fialkastom dyme, zhmotnil sa obďaleč nej, aby mal dostatočnú štartovaciu dráhu pre svoj patričný výbuch alebo prípadný ústup.

  -...že ty si zničila moje vzácne cudzokrajné okrasné dreviny a potom mi tajne vybielila bielizník... a snažíš sa to skryť pod tými plachtami?! – reval už zdiaľky a kúzlom nadvihoval a zas spúšťal jednotlivé kusy obliečok a plachiet, aby sa presvedčil, že...

  ...že všetky kríky pod nimi sú v absolútnom poriadku.

  Nechápavo sa na neho pozrela. Jeho slová jej nedávali žiaden zmysel.

  Až keď vedľa nej opäť pristála jedna zo zdvihnutých plachiet, krásne prevetraná čerstvým vzduchom, vyschnutá a vyrovnaná, spokojne sa pousmiala.

  - Váš spôsob sušenia prádla je taký inovatívny a fascinujúci! – sklopením viečok vystrúhala mu poklonu, ale k slovu ho nepustila. -  U nás ho mokré naťahujeme takto na kríky, ale je s tým veľa práce. Ak je vietor priveľký, odfúkne vám to. Navyše nie všetky kríky sú vhodné, niektoré zanechávajú čmuhy a fľaky, aj chrobač, čo to zašpiní a ak si nevšímate, nedávate pozor a odfúkne vám rožok, dokrkvá sa aj zvyšok prádla...no, hotová kalvária! – zalomila rukami, ledva lapajúc dych, ako dôkaz, že už je aj sama ubehaná k smrti.

  - Ty si prala moje prádlo?! – neveriacky zasyčal.

  Natrčila k nemu ruky, celé červené a viditeľne zodraté, s početnými škrabancami.

  - Aj vaše, aj svoje. ...a čože sa tak čudujete? Už bolo načase! Bielizníky prázdne a vy si snáď myslíte, že čisté návliečky, ktoré tak milujete, rastú na stromoch? – spýtala sa nechápavo, ale žensky príkro, ako dobrá gazdiná.

  - Nie, na stonkách ruží predsa! Vyčarovávam si ho z ich lupeňov pridaním vône letničiek, či akýchkoľvek práve kvitnúcich kvetov. Podľa sezóny. Najradšej mám však predsa len ruže. – odpovedal automaticky.

  Neveriacky otvorila ústa dokorán.

  - Tak vy ma necháte dva dni úmorne variť mydlo z odporných smradľavých zvyškov, lúhu z popola a smrekovej živice?! Pracne zberať huspeninovú čemegu zo dna, drať si ruky dolu drsným rumplom pri koryte...-

  - S kým? S čím?...- zaujalo ho slovíčko, čo počul.

  - Kašlite na to! – prekrížila ubolené ruky na hrudi a aby nevidel, ako jej je do plaču, otočila sa mu radšej chrbtom.

  Bola taká krásne bezbranná a zraniteľná. Bolo mu jej ľúto...

  - Žartoval som. Neviem vyrábať plachty z ruží...Dávam si prádlo prať dolu v meste...párkrát do roka, alebo si od podomových obchodníkov kúpim rovno čisto nové. – vysvetľoval pokorne, aby si ju udobril.

  - Tak som sa nadrela...- fikla ešte stále urazená.

  - Aspoň niekto zužitkoval zvyšky tých mŕtvol za hradbami. Maleficent bude síce sklamaná, odležaných nebožtíkov má v obľube, ale možno jej bude chutiť aj tvoje mydlo... – skúšal nakuknúť, či ju potešil, ale Kráska počujúc, že ingrediencie nepochádzali z obyčajnej zabíjačky, ale...pred očami sa jej od hrôzy  zahmlilo a zviezla sa k zemi.

  - Čo zlé som zas povedal?! – natiahol dlane nešťastne k nebu.

  Prichádzala k vedomiu. Skláňal sa nad ňou, a to čo mal na tvári, mal byť zrejme úsmev. Radšej sa posadila a odsadla aj patrične obďaleč.

  - Dúfam, že aj v tomto ste len necitlivo žartovali...- vyčítala mu, narážajúc na varený čistiaci prostriedok.

  Radšej jej prikývol, hoci klamať sa nemá...

  - Čo keby som ťa naučil sušiť prádlo „mojím“ spôsobom? – skúsil napraviť si reputáciu.

  - To by ste pre mňa...naozaj...urobili?! – vystrelila nadšená.

  „Naučiť nenaučím, si len obyčajná...teda neobyčajná, ale len smrteľníčka, ale skúsim to tak, aby ťa to bavilo, kráska...“pomyslel si v duchu.

  Záhrada sa zaplnila jej smiechom a lietajúcimi plachtami a návliečkami, vzdúvajúcimi sa smerom dohora a ako obrie oblaky pripomínajúce balóny dopadajúcimi a tlačiacimi vzduch pred sebou, až ju jeho nápor odfukoval a ...niekedy ju musel i zachytiť, aby roztopašne, nadšená bláznovstvom, ktoré pre ňu vymyslel, nevzlietla aj s prádlom a voňavá, prefúkaná  vracala sa mu späť.

  ...tam, kde on dýchal do bielych plachiet a tajne si predstavoval ...načo im asi neskôr...

...možno...

...raz...

...budú.

domiceli