RUMBELLE - Tanec nepriznaných 4. kapitola TIENE BUDÚCNOSTI

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

4.kapitola

Tiene budúcnosti...

    Prispala som. Vždy prispím. S jeho rukou medzi ušami to ani inak nejde. Šimorí to okolo ľavého uška, okolo pravého, pár ťahov dolu medzi očká, hore k uškám, po srsti, proti srsti...

  Škrabkanie ustalo. Ruka zmizla.

  Stredom auta sa tiahne trasľavé svetlo z medzierky z oproti pootvorenej brány. Okolo leje už hodnú chvíľu. A že leje riadne.

  Tu je teplo. Motor mrnčí, stierače makajú. Tu je fajn. Skladám hlavu medzi labky. Je nervózny... Vonku je tma... Je mu dlho?...

   Zbystrili sme. Svetelný pás potemnel, ktosi sa prediera medzierkou. Medzierka zmizla a s ňou aj svetlo. A o chvíľu aj teplo z auta.

  Maleficent trhla dverami, podobrala ma nepripravenú a švacla dozadu. Vraciam sa späť. Jemu na kolená. Obsadzuje mi miesto s kolenami takmer pri brade.

  Vrčím. Funí do skiel. Vrčím. Vracia mi to. Kňučím.

  On sa usmial, ale chveje sa. To cítim. Váham, či mu obliznem tvár, či bude stačiť ruku. Radšej oboje. A hneď.

  Zniesol to. Pokiaľ nejdem do vnútra ucha, znesie to vždy...

  - Do šľaka, to je čas! Mám premočené topánky! – drgľuje ňou a šúcha si holé mokré ramená, kde nemilosrdne dopadajú nové a nové kvapky z priplesknutých vlasov.

  -  A prečo si močíš do topánok, drahá? – odltáča môj neodbytný drapľavý jazyk z nosa a baví sa. Zo mňa? Či na nej?...Kto z koho...nezaškodí ešte na ňu navrčať!

  - Teda už som kadečo videla, Gold, ale v počítačovej hre som ešte fakt, že nebola...- kýva záporne hlavou zvyknutá na kadečo z Králičej nory, najmä s istým promile v krvi. Toto zrejme nechápe. Tupá je...

  - Uisťujem ťa drahá, že nešlo o virtuálny svet, ani nejaký trenažér....- nadhadzuje, ale čaká, čo sa vlastne dozvie.

  -...že nie?!... To, že tu leje a tam je august, dobre, dobre, kvalitná zimná záhrada s akousi neviditeľnou kupolou a výhrevom. Beriem. To akože samootváracie a pripleskovacie dvere som ešte tiež zožrala, kadejaké dymy a prichádzanie  a strácanie sa kadekoho a kadečoho, OK – iluzionisti, aj to žrádlo čo sa objavovalo na stole, aj chlast, čo sa sám nalieval... ale vidieť teba na jednej strane stola a bacha, teraz to príde: SEBA na druhej a to som chvíľu predtým bola fakt, že obrovským drakom...ale tomu magorovi, čo sa ti podobal, sa to nejako nepozdávalo, tak zašermoval rukami a hups...z draka krásna žena... a...a...au, zahryzla som si do jazyka! – priživo gestikulovala.

  - ...ako si ho v tej rýchlosti trafila? – oprel sa bokom.

  - Neprerušuj ma, láskavo! ...Kde som to skončila?! Jáj z tej krásnej dračice, bola razom ešte krajšia baba...Teda pozerám, pozerám a čo nevidím?! Maleficent! Pozriem lepšie...a fakt nevidím! ...Ja som sa nevidela! ... ani tam a ani v zrkadlách a že ich tam boli desiatky!... to je už aj na mňa priveľa! Čo som upír z "Tvajlajtu" ?!...- kývala neveriacky hlavou...- ...fakt som čistá, na ničom momentálne nefičím...Si ešte pováž, zvonka je to zrúcanina, ale zvnútra...no komfort ako v päťhviezdičkovom hoteli! Zlato, striebro, všade gobelíny, či ako sa tým kobercom po stenách nadáva... Klobúk dolu, kámo, to kúp....a chcem tam mať svoj doživotný prezidentský apartmán. – uzavrela a pozrela na neho s totálne rozmazaným make-upom, čo jej oči zväčšil na obrovské čokoládové prihorené donuty.

  Spokojne potľapkal po volante, ale zvážnel.

  - Je to lepšie, ako som si myslel, ako som vôbec dúfal....- zhodnotil sám pre seba. - Čo tu ešte sedíš, drahá? Čo nejdeš zamknúť bránu a pekne domov?! – skrčil nos. – Zajtra ťa sem vezmem zas. Tentokrát ideme všetci a s plnou poľnou...- usmial sa na mňa sladko, nie, nie sladko...priam  klobáskovo...

  - ...hovoril si niečo? – otočila sa roztržito po chvíli, stále ponorená do doznievania nenormálnych zážitkov.

  - Nič. –

  - Tak som dobre počula. – spokojne sa pomrvila, oprela o sedadlo a prižmúrila oči.

  Stojí pred bránou. Dážď mu máča vlasy, ramená, kabát. Aj on má všetko premočené. Šiel by hneď. Roztvoril bránu dokorán a...

  Z klopy kabáta mi trčí iba ňufák. Je tu tak teplo, mäkko, tesno, dusno, nemôžem sa ani pohnúť. Nechcem sa ani pohnúť. Ale zakňučať si môžem...

  - Zajtra, Dearie, zajtra je náš deň... -

domiceli