OUAT JADIERKY III. 29. kapitola NÁDEJ

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

29. kapitola

Nádej...

       Voda z vodovodného kohútika ticho šumela a strácala sa v ešte riadnej kôpke špinavého riadu pozorne umývaného Bellou, podávaného malej Peu stojacej na stolčeku, po jej boku, aby dočiahla a mohla oplachovať v čistej vode a zbavený peny potom podať sestre dolu, čo sa s vyplazeným jazykom snažila utrieť ho dosucha, utierkou skrkvanou do hrudky v malej pästičke.

  Spokojne sa na každú lyžičku vždy usmiala, obzrela sa v nej ako v krivom zrkadle a podala ju zas o kúsok vedľa otcovi, opretému o linku, ktorý výkon skontroloval, uznanlivo prikývol a vložil ju do príborníka.

  Mlčanie bolo veľavýznamné a veľavravné. Každý člen rodiny si viedol v duchu vlastné dialógy a občasnými pohľadmi odpovedal prítomným podobne ako úsmevom, či do vrásky zloženým čelom.

  Posledná vidlička sa takto vracala od Golda, cez Peu k jej sestre a tá ju s rovnakou vyčítavou vráskou cez čielko podala späť mame, aby pozornejšie odstránila prilepený zaschnutý puding z jej zadnej strany.

  - Keby mám modernú umývačku riadu, akú sme videli minule v reklame, takejto šikane by som sa vyhla. – okomentovala reklamáciu a ponorila príbor opäť do peny.

  - S tým by som nerátal. Jednu takú „umývačku“ som kedysi mal na svojom zámku a musím povedať, že spokojný som spočiatku namôjveru s ňou nebol! – tváril sa Gold, že si pozorne obzerá jeden z pohárov a vetu vyslovil len preto, aby reč nestála.

  Prúd vody stíchol. Riady zahrmotali, ako do nich dopadla vodou nasiaknutá špongia a Bella si založila ruky vbok.

  - Ty si bol nespokojný nielen spočiatku! Ty si bol nespokojný permanentne! Mohla som si ruky po lakte zodrať na tvojom panstve, ale veľaváženému majiteľovi nič dobré nikdy nebolo! – vybuchla a kútikom pier jej cukalo do plaču.

  Pozrel na ňu zboku a pousmial sa nad jej odzbrojujúcim detinským hnevom.

  Tvárila sa odmerane a neprístupne.

  Žmurkol na dcérky, odlepil sa od kredenca a vlnivo spomalene napodobňujúc pohyby Rumelstiltskina z rozprávky pristúpil k nahnevanej domácej panej.

  Vzal jej v bokoch zabodnuté dlane do svojich a trel ich stále vlhké hánky prstami priťahujúc si ich k perám.

  - Ale, drahá, jemné rúčky princeznej neboli predsa nikdy stvorené na ťažké domáce práce...- hľadal výhovorky.

  - To si mi mal ale povedať, dať pocítiť vtedy! Koľko som sa len naplakala, ale ty si len nadával a nadával alebo mlčal a mlčal. Nikdy ma nepochválil, nikdy nepovzbudil, nikdy...- zamyslela sa. – Až teraz som si uvedomila, ako málo sme sa kedysi rozprávali.– doplo jej.

  - Ako dobre vychovaná šľachtičná si pedantne dodržiavala pravidlá bontónu vštepené ti prísnou kláštornou výchovou,  a nedovolila si si prehovoriť skôr, ako „pán“. To dnešným mladým „dámam“ veru chýba. Nezaškodilo by niekedy vrátiť čas a ukázať im, ako sa správať...- začal mudrovať.

  Peu a Peu na seba pozreli. On na ne.

  - Nie, nie, nie! Nikam sa cestovať nebude, drahé moje! – vzbúril sa, uvedomiac si, že jeho argument zobrali ako pozvánku do minulosti.

  Nedali sa odradiť. Žmurkli jedna na druhú. Peu zoskočila zo stolčeka, kývla na sestru. Obe odsunuli Golda od mamy, tú, spočiatku nič z ich plánu nechápajúcu, horko - ťažko natočili späť k dresu a pritlačili oň, až sa jej zásterka namočila o navylievanú rozpenenú vodu na okraji umývadla a otca ťahali k pohovke, v snahe donútiť ho rozprávať, ako to kedysi chodilo na zámkoch medzi dámami a pánmi...

  Zhrozená Bella odstavená k domácim prácam sa obzrela, Gold tiež, ale dlane okupované deťmi mu umožnili iba nešťastne nadvihnúť plecia, akože: ...“ja za nič nemôžem...ja nič, ja muzikant...“

  Usmiala sa a vrátila k riadu.

  „ Keď hovoria muži, ženy mlčia...a umývajú riad.“

  - Čo tu, došľaka, vystrájaš? – vletel do nízkych dvier kuchyne a zrúkol do jej prítmia.

  Stála s rukávmi vyhrnutými skoro na plecia, s rukami ponorenými vo veľkej kadi a keď nadvihla hlavu a odhodila kadere späť na chrbát, zabudol, čo chcel ešte povedať, lebo do jeho slovnej zásoby bolo v tom momente rovnako hlboko, ako do medzierky medzi prsiami v jej plnom výstrihu.

  - Chcela som byť len trochu užitočná...a umyť vám riady. – odpovedala mu úctivo, vytiahla jednu z rúk z vody, utrela si pot na čele a zvedavé kvapky vody z kade stiekli medzitým po lakti do výstrihu k jeho vyjavenému pohľadu, predbehnúc ho a zmiznúc kdesi v teple jej tela.

  - Kto sa ti prosil?!...Už si vyleštila všetok nábytok, navoskovala  dlážky, vyprala záclony, vyžehlila prádlo, utrela všetok prach na nábytku, vrátila striebru lesk a mne vrásky na čelo! Uvedomuješ si to vôbec?!...- hľadal slová, ale zamotával sa v nich, pretože jeho výčitky vyznievali skôr ako pochvaly, a to predsa nechcel.

  Nechcel, aby bola úslužná, milá, šikovná, pracovitá...čím viac svojich dobrých vlastností každým dňom ukazovala, tým ťažšie bolo pre neho dodržať slovo dané Zdržanlivosti.

  Zamykal nozdrami, zmĺkol, otočil sa a radšej zmizol v chodbách...

  Mykla plecom, vyhrnula rukávy vyššie a nahla sa späť nad kaďu s úsmevom dodrhnúť ďalší z cínových kotlíkov.

 „ Keď hovoria muži, ženy mlčia...a umývajú riad.“

domiceli