OUAT - JADIERKY III. 28. kapitola RADA

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

28. kapitola

Rada...

   Zostal sám. Mal čas premýšľať. Ponoriť sa vo svojho vnútra. Dávno tam nebol...

  Vedel, že jej Maleficent teraz neublíži. V ľudskej podobe mala schopnosti také oslabené a utlmené, že mal niekedy pocit, akoby bola niekým úplne iným. Obyčajnou natvrdlou smrteľníčkou s plejádou nedokonalostí, s okliešteným mozgom, vymletou pamäťou i eliminovanými akýmikoľvek primárnymi schopnosťami či zručnosťami.

  Ovládala, či skôr väčšinou nedostatkom silnej vôle neovládala, iba základné biologické potreby...dobre sa najesť, napiť a klofnúť niekoho opačného pohlavia... nie, nebola zďaleka obávanou dračicou, ktorej sa bolo treba oblúkom vyhnúť, či pred ňou zaliezť niekde do bezpečia, hoci aj v tejto podobe to bolo častokrát bezpečnejšie a to lepšie riešenie...

   Funkčné z pôvodnej podoby zostali jedine jedovaté reči, podobné jej dračiemu jazyku, ostré poznámky, ako dračie pazúry a sarkazmus, štipľavý a prizabíjajúci ako jej dračia krv, ktorým nadôvažok rafinovane kompenzovala nedostatok inteligencie, diplomacie a taktu. Často úspešne....

  Navyše teraz prezieravo oklieštil aj jej možnosť čarovať na jeho panstve, ale beztak...

  Nebol vo svojej koži, rovnako, ako ona.

   - Máš o ňu naozaj strach? ...alebo skôr sám o seba? – ozvala sa Jadierka Opatrnosť, o ktorej ani netušil, že jestvuje.

   Neodpovedal. Nepozrel sa ani len jej smerom. Len prižmúril oči a čakal, či mu náhodou vízie opäť neukážu nejakú tú časť skladačky jeho budúcnosti. Niečo, s čím bude môcť vopred manipulovať a pripraví sa vopred na prípadnú nepríjemnosť.

   Akosi automaticky s niečím takým počítal. Celý jeho život bol kolotočom naoko nepredvídaných udalostí, ktoré však paradoxne predvídané boli, ale otočili sa v jeho neprospech, lebo práve  spôsob riešenia, pre ktorý sa rozhodol, z nich učinil zväčša katastrofu. Za všetko sa platí...

   Teraz však mal pocit, že platiť chce. Čokoľvek, koľkokoľvek, komukoľvek...by zaplatil dokonca rád...za jediný jej úsmev, za pohľad...dotyk...

  - Viac by si nechcel? – usmiala sa spokojná Amoris, pozrela na neho a prešla mu ukazovákom po líci ako ľahká hmla.

   Privrel oči a predstavil si ju. Úsmev, pohľad, dotyk...bozk.

  - Vedela som to. Tak, čo tu sedíš?...Choď za ňou...čo ak čaká len na tvoj prvý krok? – pobádala ho nadšene.

- A čo ak nie?! – oponovala jej večne bojazlivá a nedôverčivá Opatrnosť.

- A keby aj nie...Láska si predsa častokrát žiada obete...to je bežné, to sa stáva, to...- nedopovedala.

  Vystrelil z kresla a zovrel ruky do pästí. Pomaly pootočil tvár na doberajúce sa nehmotné bytosti vedľa neho.

  - Nesmiem... chcieť... viac! – precedil so zvláštnym smútkom cez skoro zovreté pery.

  Obe pristúpili bližšie, akoby prepočuli a očakávali, že sa zjaví aj sestra Nádej. Nezjavila sa.

  - Vidíte?... – prečítal si ich myšlienku a očakávanie. – Vidíte to?! – zopakoval ráznejšie, rozhodil rukami a v očiach sa mu opäť zjavil pološialený výraz nešťastníka, ktorí veril...

  - Nádej tu zatiaľ nie je, ale ja, Viera, som späť...- pristúpila k sestrám ďalšia biela krehká žena. – Musí byť predsa nejaké riešenie, ako sa vymaniť z tej hlúpej stávky, o ktorej mi rozprávali Pravdovravnosť s Úprimnosťou.

   Zhlboka sa nadýchol a dosadol späť do kresla, oprúc sa s päsťou prilepenou o ústa, akoby bol práve sám prezradil svoje najväčšie tajomstvo.

  - Tak, prosím, teraz buďte múdre, keď je celá dedina sprostá! – vyzval drsne svoje návštevníčky, keď sa mu ticho zdalo pridlhé.

  - Musíš tú dohodu ihneď a bezodkladne zrušiť...- vytasila svoju plamennú reč Statočnosť.

  - Temný pán nikdy neruší svoje dohody! To si zapamätajte!... Nikdy s nikým! Neporuším ju! To nepripadá do úvahy...Mňa zaujíma len to, ako ju vyhrať!...- ješitne dopovedal, hoci začal s väčším jedom a prudko.

  - Tá stávka sa vyhrať... veľmi nedá! – zjavila sa Pravdovravnosť. – A ty to vieš sám až priveľmi dobre! Ty ju vyhrať totiž vieš, ale nechceš, aj môžeš, ale túžiš po inom...a cena, ktorú za to v oboch prípadoch zaplatíš sa ti nepozdáva...tá cena by bola v konečnom dôsledku totiž zakaždým iba Pyrhovým víťazstvom. Ba čímsi ešte ďaleko horším, však...?! - pozrela na neho a následne na vystrašenú Amoris.

  - ...musí to ísť...- zazúfala Jadierka, napriek tomu, že bola Vierou.

  - ...možno je vám naozaj súdené prežiť spolu len ten nepatrný okamih šťastia...A potom byť naveky odlúčení... Lásky bývajú aj také...treba byť vďačný aj za to...mnohí nemajú ani toľko...- ozvala sa Amoris ľútostivo.

  - Nechcem okamih!... Netúžim len po štipkách! Kúsku!...Nemám záujem o omrvinky!... Chcem ju!... A chcem ju celú!... Stále!... Naveky!... Navždy! ...nie...iba...na...chvíľu...a potom ju stratiť a prenechať  napospas tej nenažratej dračici! - zúfalo pozrel po bielych prízrakoch zahryznúc si do jazyka.

  - Hrdinsky sa jej vzdaj a zachráň ju tým! – zdvihla hrdo hlavu Statočnosť a obzrela sa po Obetavosti, či sa nepridá k nej s vetami, ako : „Obetuj sa pre ňu. Kvôli nej!“...

   Doširoka otvoril oči. „Nemožné...Nepredstaviteľné...Neprichádza do úvahy!“

    Jadierky pozreli jedna po druhej. Chýbali medzi nimi mnohé, ktoré by vedeli možno poradiť, možno aj pomôcť, možno vyriešiť zapeklitý problém, ale v jeho srdci zatiaľ pre ne nebolo miesta. Bránila im prístupu jeho sebeckosť, egoizmus, excentrickosť, ješitnosť...Kvôli nim ani netušil, že sú, že by mohli byť a oklieštil tak svoju šancu na úspech...

  - Dvaja sú viac ako jeden. – prehovorila zas Amoris.

  - ...skús sa jej priznať... – doložila Úprimnosť.

  - ...otvorene povedať, o čo tu ide. ...– pokračovala Otvorenosť.

  - ...a prijať jej riešenie, jej prípadný hnev, útok, alebo odmietnutie! – pridala sa opäť akčná Statočnosť.

  Pozeral po nich, akoby to boli nepriateľky. Ako na hlupane, ktoré mu chcú iba ublížiť, zničiť ho, ponížiť, znemožniť!

  - Practe sa mi všetky z očí! – zvrieskol ako nepríčetný.

domiceli