RUMBELLE - Slepé korene 5. kapitola PRÁZDNOTA

Rumbelle 

6 séria

kapitola 5

Slepé  korene

...Prázdnota...

     Ustrnul a vidiac, že bledne a stráca vedomie, povolil obe ruky. Bála sa pohnúť. Len vystrašené zreničky zúfalo sondovali jeho hrôzou znetvorenú tvár. Márne hľadala v očiach záblesk mäkkého hnedého odtieňa, márne skúšala pohľadom nadvihnúť aspoň jeden z kútikov pier zlovestne teraz ovisnutých a trasúcich sa jedom.

  Bezmocne privrela viečka a za trasúcimi sa mihalnicami sa zjavili malé lesklé slzy. Aby ich skryla pred ním, priložila si ruky na tvár zabudnúc, že sú celé od krvi.

  Ten obraz ho znova rozčúlil.

  Drapol ju za ne a násilím potiahol, až ju vymrštilo o hodný kus ďalej.

  - Poslednýkrát sa pýtam, čo si mi to urobila?! – zvrieskol a ako šelma približoval sa pomaly zas k nej.

  Obranne začala cúvať, neriešiac, že sa jej dlane driapu o kamene nádvoria a z jemnej košele zostávajú franforce. Očakávala úder, či ďalšiu bolestivú inzultáciu, ale on sa k nej len nahol, zabodnúc svoj zrak do jej očí a začítal sa.

  Prekvapený sa narovnal. Zamyslel sa. Pozrel aj bokom, či niekde nenájde odpoveď, vysvetlenie, ale...

  - Prečo by som sa ja obetoval kvôli...- ukázal na ňu zhnusene roztvorenými dlaňami. - ...tebe?!...obyčajnej špinavej smrteľníčke?! – dodal pohŕdavo a trochu cúvol, akoby bola prašivá.

  To zabolelo. Veľmi zabolelo.

  Zhnusene po nej ešte raz nechápavo fľochol a veľkým oblúkom ju obíduc odkráčal do vnútra zámku, rázne pribuchnúc bránu. Dokonca ju zatvoril na petlicu, ako počula podľa rinčania.

  „Nezabil ju?...Neuväznil?...nechal...tak?...Je voľná? Môže odísť? Nechce ju viac vidieť? ...“ tlačili sa jej z mozgu rozrušené otázky.

  Na poslednú z nich asi tušila aj odpoveď.

  Tá zabolela. Veľmi zabolela.

  Hore na poschodí sa otvorilo jedno z okien.

  - Ty si ešte tu ?! – zapieral sa pán zámku o parapetu a prskal dolu svoje výčitky. – Okamžite zmizni z môjho nádvoria, lebo z teba učiním krysu! Obyčajnú sivú myš! Presne takú, aká aj si! Zmizni mi z očí! Z môjho zámku! Z môjho života! Vypadni, kým si to nerozmyslím! – vrieskal, až sklenené výplne drnčali.

  Zviechala sa zo zeme, prešla pár krokov so sklonenou hlavou, náhle sa však otočila, dala si ruky v bok a vrátila mu krik.

  - Nikam nejdem, aby si vedel! Nemám kam ísť a ani nechcem! Zostanem s tebou! Pokojne ma zas šmar do väzenia a prikovaj ku skale, je mi to jedno...- naberala na guráži.

  Jej odvaha sa mu páčila. Nebolo veľa ľudí, čo by sa mu postavilo a dovolilo si odporovať.

  „Potrestať? Premeniť? Zabiť...Pohrať sa?!...Niečo sa už nájde! ...“ preblesklo mu mysľou.

  - Väzenie? Okovy?...ale samozrejme, drahá! Tvoje prianie mi je rozkazom! – mykol oboma rukami a v tom okamihu sa ocitla v kobke pod zámkom, skutočne za obe ruky prikovaná ku chladnej, slizkej kamennej stene.

  Chodbou sa ozvali kroky. Dvere sa trhnutím roztvorili a ožiarený fakľou tam stál On. Jej väzniteľ.

  Premeral si ju od hlavy k pätám a späť k vzdorovitej tvári s vyplašeným pohľadom, ktorý však neuhýbal.

  - Tak, čo bude?... Nezačneš skuvíňať?... Prosíkať?... Dožadovať sa milosti? ...Poďme, poďme...nech nemusím čakať... Skús aj nariekanie, slzy a také tie primitívne kraviny ako šepot a zaprisahávanie...aj modlitbu môžeš...no, bude to?! – bavil sa na nej, smiešne mykajúc hlavou.

  Nevšímala si to. Zrak jej padol na dieru v hrudi, ktorú stále nezacelil.

  - Ty nemáš srdce...- zašepkala.

  Zatlieskal od radosti.

  - Skvelé! Už to začína!... Pokračuj...Páči sa mi to !...Pridaj pokojne ďalšie lichôtky na moju adresu...-  stal si na špičky a vypol sa.

  Pozrela mu do očí a zopakovala ticho svoje zistenie.

  - Nemáš srdce...kvôli mne?...-

  - Provokuješ? Chceš ma vytočiť do nepríčetnosti?!... "Kvôli mne..." Hej!... Nechápem prečo som sa svojej vlastnej zbrani postavil do cesty a ...ochránil teba?! Neviem... Nechápem... A ja chápem obvykle všetko...- mraštil tvárou.

  - Tá pani ho chcela vytrhnúť mne, skôr, ako ma premenila na sochu...a nakoniec dostala to tvoje?!... – pýtala sa nahlas sama seba Kráska, dávajúc si do súvisu útržky nočných zážitkov.

  - Pani? Aká pani? Čo za pani?...- zabodol jej zrak do očí a vracal v nich čas.

  Mračil sa pohliadnuc zas na svoj nerozvážny a nepochopiteľný rytiersky skutok, keď o pár obrazov späť uvidel na nádvorí rozprávať sa dve ženy. Bellu a...aj tú druhú poznal. Veľmi dobre poznal...

  - Cora...- zašepkal skoro nežne, vyčarujúc na tvári jemný úsmev.

  To zabolelo. Veľmi zabolelo.

domiceli