streda 14. augusta 2013

Mr. Gold ŠTVRTÁ... 67. kapitola ÚZKOSŤ

ŠTVRTÁ...
67. kapitola
Úzkosť...


1.
   Dom na neho padal. Mlčky. Zhora, bočné steny, stropy, nábytok, sprosté tiene. Opäť tu bolo ticho. Neal dal prednosť Emme. Vždy dal prednosť Emme.
  Odignoroval pípanie mobilu, nezapínal telku, počítač, ani svetlo. Vadil mu aj jedovato zelený časovač z mikrovlnky, aj to v chladničke. Nasrdený ju pripleskol. Sklenené nádoby vo vnútri to ešte chvíľu odovzdávali ďalej.
  Stojac rozkročmo pred dverami na terasu s prstami zakvačenými  krížom o ramená, mračil sa na pouličnú lampu, aj zle tesniace francúzske okná, čo priniesli kolesovú melódiu rozmočeného posypu. Prichádzajúca tma vyložila z kabely ťažobu a zápach kanálov,  mesiac dlabal na svet.  Nebol ho dnes hoden.
  Zopakovalo sa pípanie, čo mu pripomenulo trvalé príkazy odrátavané z účtu v banke, takže len ďalšie mínusové body pre totálne vyciciavací deň. Nájomné, poistky, energie...Energia?
  Teraz ju potreboval. Odfiltrovať dotykmi všetky pevné čiastočky podrazáckeho dňa, čo bránili kútikom úst zdvihnúť sa vyššie. Izolovať nehou negatíva, kvázi priateľstiev a dobrých medziľudských vzťahov, aby nemali šancu trčať mu z očí vo forme výčitiek. Jemne oddeliť citom ťažiace fakty od myšlienok. Sústrediť sa iba na zmyslové vnemy, ktoré niesli jej DNA.
  „Bella, kde si..?.“ šepká vnútro.
  Oprel čelo o sklo. Roztiahlo mu vrásky, vyhladilo ich. Prechádzala pomedzi ne úzkostlivo kladúc nohu pred nohu, aby nevybehla z chodníka, nezatackala sa a nespadla. Stiahla by ho za sebou a bránila sa iba dychom. Zima, zima, zima...teplejšie, teplejšie. Horí.
  Opäť pípanie. Dve za sebou. Vibrujúci mobil narazil do kľúčov vedľa neho a stíchol.
   Áno, bol by sebecký. Poriadne, úplne, bezostyšne, drzo, tvrdo sebecký. Chce ju. Chce ju len pre seba a teraz hneď. Okamžite... Celú...
   Stierať z nej vôňu, vysávať dych, nechať sa rozmaznávať jej neistotou a dotykmi, ktoré by len lietali po povrchu, s bázňou a strachom dosadnúť mu na kožu odvážnejšie.  Nechal by ju.  Nechal by ju napospas  tej neistote a tváril by sa  naoko odmerane... Čakal by... Ako sa jej podarí ho prebudiť, zmiasť, vypoklonkovať z piedestálu nadradenosti, z pózy vládcu, oblázniť, otočiť o kopce stupňov  niekam, kde ešte nebol, kde tak veľmi túžil ísť. Dnes. Práve dnes. A potom vždy, keď kúsok tieňa dopadne na neho zboku, spredu, kolmo. Už by to bolo jedno.
  „Bella, kde si...?“
  Teraz ju potreboval.
  Píp. Píííp.
  ...žaloval by jej pokožke, sťažoval sa do vlasov, skrýval tvár s bolesťou za bruškami malých prstov a neotváral oči, aby sa mohol vyhovoriť, že neblúdi jej telom schválne. Nadával by  hmatom na mäkkosť povrchu, brýzgal tichom drsne na tmu v zákutiach a vylieval si dlane kĺžuc sa divo v protismere...
  Zaznela bzučivá melódia. Len pár tónov pred zrušením. Možno omyl.
  „Bella, kde si...?“
  Potreboval ju.
  Samota mu pripadala zrazu taká nepozvaná, cudzia. Akoby sem nepatrila. Tak prečo mu zíza do tváre spoza každého tieňa nábytku, čo objavilo svetlo pouličnej lampy?!
  Sprcha. Skúsi to zmyť. Spláchnuť pachuť z toho pohľadu, čo mu zožral víziu. A už bol tak blízko cieľa. Už ho cítil v rozochvených nozdrách. Už mu praskal pery a trhal ušné bubienky jedinou melódiou, ktorú chcel dnes počuť. Počúvať. Nenechávať ju doznievať. Prilievať olej do jej ohňa a nehasiť. Nehasiť!
  Vzdychol aspoň sám.
  Nebolo to ono. Neodhadol tón, farbu, intenzitu... Žiadne z prozodických vlastností jeho vzdychu nezodpovedalo prototypovému vizuálnemu nákresu. Silová, vôľová aj časová modulácia zlyhali na celej čiare.
  „Debilné eSeMeSky ! Nemýľte ma! Sústreďujem sa...Bella, kde si...?!“
  Kroky hore po schodoch vyprevádzalo svetielko na displeji mobilu. Pár sekúnd.
  V zlatožltom pozadí si hovelo slovo. Pár sekúnd.
  BELLA
  Tma.
  Ticho.
  

  Schovala aparát do vrecka kabáta. Ešte raz pozrela do okien tmavého domu, na  vlhkom sa zanášajúcu nízku bránku, ktorou nemala odvahu vrzgnúť. Do tmavého kúta s vchodom.
  Kolesá okoloidúcich áut zneli v mlákach povedľa jej rýchlych krokov  rovnako, ako voda v sprche z okienka hore, v dome, v ktorom sa konečne práve zažalo.

domiceli



2 komentáre:

  1. :) tak ako bola minulá kapitola celá dialógová tak táto bola celá úvahová a opisvá :) pípanie smsiek, Goldova úzkosť, Bella... proste všetko :) dokonalé :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. tu je celkom vidieť ten vekový rozdiel :D ani nie medzi ním a Bellou, ale tak nejako všeobecne :D lebo keď ti nonstop zvoní telefón, tak aspoň pozrieš že kto chce čo chce...ale staršie generácie možno nie :D

    OdpovedaťOdstrániť