ŠTVRTÁ
50.
kapitola
Biela...
1.
Pojem času
prestával byť dôležitý a relevantný. Každý kúsok bolo čím vyplniť, aj keď šlo
v konečnom dôsledku o rovnakú penovú náplň a čím menej
konkrétnych prenikov sa vyskytovalo, tým lepšie to znášala. Problém robilo prezliekanie,
umývanie, usínanie...
Toto Emme sľúbila už
pred Vianocami, tak so sebazaprením sa skotúľala z mäkkej postele.
Zastavila pretáčanie filmu, počlovečila sa, vzala niekoľko vajíčok, cukor,
starú maminu zdobičku a vykročila do nového rána.
Teraz tu sedí už
vyše hodiny, film znova beží dookola a ona sa len usmieva. Zdobí
v duchu perníčky podobne ako nedávno stránky denníčka. Motív identický
s filmom. Len všetko je biele. Sladké. Lepkavé. Pena.
Dokonca aj tuší, kde
je majiteľka bytu, o dvere ktorého sa vďačne opiera a nevadí jej to.
Emma je kamarátka.
Praje jej šťastie. Aj lásku.
Zhlboka sa nadýchla
a zaklonila hlavu, až z nej odpadla čiapka. Nič jej nevadí.
Dolné vchodové dvere
zavŕzgali, ale kroky počuť nebolo. Pretočiť. PLAY.
- Decembrový piknik?
– vyložil nohu na schod, kde sedela a oprel sa lakťom o koleno.
Prekvapená namiesto odpovede nadvihla svoju
tašku, z ktorej presvitali ingrediencie na zdobenie perníkov
a zahľadela sa na tú jeho s logom miestnej lekárne.
Podložil si kabát, rozopol ho, rozviazal šál a usadil sa vedľa nej.
- Bol som tým dvom dobrotníkom
po „raňajky“. - zahrkal igelitkou. - Mám šumivé tabletky s vitamínmi
a magistrou v lekárni odporučené prostriedky na hlavy bôle, lebo
mojim receptom sa po reklame na infikovanú whisky pre zlodejov odmietli
podriadiť. A ešte Tabletku PO...- žmurkol potmehúdsky...- Žartujem.
Tabletku PO nemám...Apropó, tvoja cukrárka ti odkazuje, že jej ...skorodovala
trúba a pečenie sa odkladá...najskôr k Veľkej noci. - usmial sa.
- Ešteže pre vás sme
včera medovníčky kúpili na trhoch. Vy sa máte...- odpovedala naoko sklamane.
Asi by jej porozprával o smutnom osude
jeho vianočného pečiva, ktoré zrejme v tomto momente Neal s nechuťou
dávi s ostrou podporou Emminých výčitiek o jeho nenormálnej
pažravosti, ale nechcel jej brať ilúzie. Skôr sa chytil formy jej vety...
Iritovalo ho: VY.
- Bella, ja by som
ťa chcel o niečo požiadať. Poprosiť. – otočil sa k nej
a pohladil ju po obvode tváre.
Brušká prstov kopírovali jej pokožku a vysielali
mu do hlavy súradnice miest, ktoré v tom momente túžil navštíviť a ovládnuť.
Akoby sa mu v ryhách prstov objavili ostatné zmysly. Cítil vôňu, ktorá
vychádzala z pórov, počul kĺzanie po bezchybnom povrchu, videl jemné
chĺpky a marhuľový odtieň, len chuti zabrzdil virtuálnu simuláciu
a odhodlal sa na osobný priamy kontakt.
Pristál lícom na spánkoch a zhlboka sa
nadýchol. Ovocná vôňa jej šampónu rozmazala mu videnie, zatvoril oči
a posúval sa do vnútrozemia tváre už len po pamäti. Špičkou nosa zistil,
že má viečka tiež sklopené, že nosné chlopne sa dvíhajú a klesajú rovnako
rýchlo ako jej zrejme bije srdce. Zajal si vrchnú peru a cez ňu sa dostal
k cieľu operácie.
Odvážila sa na protiútok, presne kopírujúc
jeho prstovú stratégiu.
Lámala ho jej opatrnosť a strach, či
nezájde priďaleko.
Oprel si čelo o to jej a chvíľu iba
krúžil prstami vo vlasoch vyludzujúc z nich ďalšiu a ďalšiu vôňu.
- O niečo ste
chceli žiadať...Prosiť znie naozaj lepšie. – prehovorila, keď sa jej podarilo
zosynchronizovať dych s hlasom.
- Prosím...prestaň
mi už konečne vykať...V súkromí...- pritlačil čelom, akoby sa doň chcel prebyť.
Ani zvyšok prosby už romantický nebol.
Hovoril o nich, ale tak nejak drsne
objektívne. O vzťahu na verejnosti a v súkromí, o škole
a ostatných, o všeličom, čo sa smie a patrí
a neriskovaní...bla-bla-bla.
Vynorila svoje dlane z jeho vlasov,
odlepila čelo a vytiahla mu dlaň zo svojho vrkoča, obaliac mu ju svojimi
prstami.
- Ja sa na žiadnu
striedačku v oslovovaní hrať nebudem, pán profesor. Ak vám nesmiem tykať
vždy a všade, tak si počkám, než dozrieme a nepríde to ako
samozrejmosť v našom živote. Dovtedy pre mňa budete: VY ! – odložila mu
ruku na koleno a svoje stiahla, zaprúc sa o schod.
- A potom, že
ja som tvrďas, čo neuznáva kompromisy. – potľapkal si po stehnách a vstal.
– Rozumiem...Ale rátaj s tým, že sa ťa v každom prípade pokúsim
zlomiť. -
- Dohodu beriem. Mám
ten istý cieľ...- vstala tiež. – A pozdravte Emmu s Nealom. –
vypoklonkovala ho zo svojho vyhraného schodiska.
domiceli
oni sú proste najlepší :) tie ich doťahovačky :) doslova nezmyselnééé :D krásny opis zhruba v strede pri nežnostiach :) krása :)
OdpovedaťOdstrániťSte ma tak vtiahli, že ani neviem, ako som sa ocitla pri päťdesiatej kapitole.:D A zabudla som, že vonku je koniec októbra, prežívam goldovské Vianoce.:D A začiatok sa mi aj tak páčil viac!:)
OdpovedaťOdstrániťoj, zase sme sa polepili...o schody :D
OdpovedaťOdstrániť