Mr. Gold ŠTVRTÁ... 49. kapitola Poranná

ŠTVRTÁ

49. kapitola

Poranná...

1.

   Bavlnené tričko lačno vpíjalo pozostatky po rannej sprche. Zvnútra sa smädno lepilo na vlhké telo a na koncoch vlasov sa tvorili veľké kvapky, čo  pri prudšom pohybe skákali mu na plecia tvoriac na bielej pevnine sivé oká.

  Šúchal si chladné predlaktia pod vyhrnutými rukávmi a z rozmaru skúšal hádať tón vyludzovaný rýchlovarnou kanvicou. Vždy, keď ju vyčistil od nánosu vodného kameňa, skuvíňala svoje protestsongy a nútila ho uzatvárať samého so sebou dohodu o neútočení. Nech si ju ten povlak nabudúce rozožerie až po špirálu.

   Nikdy však predsavzatie nedodrží, je priveľký puntičkár na takéto maličkosti. Na všetky maličkosti.

  Kým do pískania začne klokot vriacej vody dodávať vokály, nahol sa k nástenným hodinám a uznanlivo prikývol. Obývačka práve prespala raňajky. O pár minút započne desiatové menu.

  Kanvica spustila intermezzo ukončené posledným úderom vyskočeného tlačidla a doznievajúce do stratena.

  Zalial si kávu a sledoval praskajúce hnedé bubliny na jej povrchu. Mal odjakživa chuť ich zozbierať veľkou lyžicou a šmariť do výlevky. Kazili mu čierny dojem z kávy. Ale vždy ich nechal umierať pozvoľna, nedotknúc sa jej, kým nezmizne v nenávratne posledná.

  Na chodbe sa ozvali čiesi bosé šľapy.

  Dvere sa pomaly otvárali a oči nezvyknuté na prudké slnko sa zaclonili rukou. Po pár miniatúrnych krokoch sa osmelila a strhla dlaň, aby sa prichytila dverí a vyrovnala tlak.

  - Bože, vy ste tu ? ...Som sa vás strašne zľakla...- zahrmotala dverami oprúc sa o ne rovno celým chrbtom.

  - A čo mám potom vravieť ja, Emma? Šla si predsa okolo chodbového zrkadla. Videla si sa? - privoňal si ku káve.

  Posledné bublinky ešte v agónii vystreľovali svoje hnedé dušičky do tepla kuchyne. Odložil ju pred seba a skrížil ruky na prsiach.

  - Viem, cítim sa ako Smajlo z Hiraxovho románu...- zašemotila Emma a skúsila zamerať najbližšiu stoličku.

  - Ten, čo vyzeral akoby ho celú noc naháňala svorka psov? A nielen naháňala, ale aj chytila, roztrhala, zožrala, vyvrátila a znovu zožrala a vyvrátila? – parafrázoval nešetrne.

  - ...a to ste ešte nevideli Neala....- zatvorila oči, lebo kolotoč v kuchyni sa jej zdal po ránu prirýchly. - Možno ani neuvidíte. Po tej vašej whisky zabudol celý svoj rodokmeň a myslí si, že je... tuším stonožka. Musí byť zúfalý... videla som, že má tu len štyri ponožky... – načiahla sa za jeho kávou.

  - Ja len dúfam, že mi ho nevyvrátil pod jedličku. - vstal a z chladničky vytiahol minerálku.

  - Nie. Tam leží ten môj...Žartujem...Ako ste mohli celé roky piť?! – podarilo sa jej ukoristiť jeho odbublinkovanú kávu.

  Tak to teda nie. Jeho káva je jeho káva. Navyše bez bubliniek.

  - V tej mojej whisky, ak hovoríme o mojom nápoji, ktorý sídlil v mojom bare, v mojej obývačke bol môj osvedčený prostriedok...z protialkoholického...ako by som ho priblížil?... ktorý v organizme privodí príznaky podobné úplnej otrave alkoholom. Zintenzívni ich všetky...bolesť hlavy, neostrý zrak, rozhojdaný žalúdok s kameňolomom na dne, čo sa chce hrať na sopku, trasenie, zvracanie...mal som ju tam len na výstrahu...A pre zlodejov. Roky som sa jej nedotkol. Alkohol pre vlastné použitie skladujem zásadne v chladničke. – hovoril pokojne, ako slovnú pomstu za svoju kávu.

  - Ste netvor!... – stihla ešte vykríknuť, kým sa jej žalúdok nerozhodol ukázať svoju pravú tvár.

  Klamala. Nemalo to tvár, ani žiaden tvar.

  Ani on pravdu nehovoril. Na tú vyprchanú kávu mal chuť...

  - Ja nie som hodinový hotel, drahá! Na toto si láskavo nezvykajte...- vravel s ironickým úsmevom. – ...lebo nabudúce vám tam narafičím kvalitné preháňadlo!-

  - To by si teda posral, otec...- škrabkal sa na holom bruchu Neal, ovesený na dverách ako pred ním Emma a žmúril do kuchyne.

  Ani sa nesnažil rozlúštiť, kde jeho syn vzal tretiu ponožku, čo mu v rôznych výškach poprekrúcané obaľovali len  jednu nohu.

  - Priniesol si aspoň niečo na raňajky? – zašmátral Neal do igelitky a s nechuťou vytiahol girlandu spolu so sviečkami na dlhom zelenom drôte.

  Slovo „raňajky“ Emmu druhýkrát naplo.

  A potom zas, keď vylovil pomrvené medovníčky a do jedného sa zahryzol.

  - Medovníčky! – zopakovala indíciu. – Dnes sme mali s Bellou zdobiť medovníčky! Ja krava, zabudla som na ňu. Sedí iste u mňa  pred dverami na schodoch a nadáva...-

  - Bella pred dverami nadávala už včera...- zahlásil s náznakom tajomného úsmevu.

  - Ty kokso...Ja už viem !...Štvrtá šanca a my sme vám to po...poka...poprekazili! – capla si Emma po čele.

 Neal sa nechytal. Premieľal spokojne ďalší vyschnutý oplieskaný medovník a zapíjal zvyškom otcovej kávy, bosú nohu vyloženú na tej oponožkovanej.

  Gold smutne prikyvoval.

domiceli