Mr. Gold ŠTVRTÁ... 38. kapitola POTOM ( ...alebo telenovelová)

...poznáte to...udeje sa jedna veta...a potom sa to v dvanástich častiach premieľa furt dookola. 

Tak tomuto som sa chcela vyhnúť...nevydalo...už nikdy nebudeme písať, keď ma  bolia nohy! Sľubujem...

:-)

ŠTVRTÁ...

38. kapitola

Potom ...

1.

   Ráno prijala vo forme vypitvanej ryby. Bez kúpeľne, sprchy, s vyprahnutou tlamou, čo cítila po háčiku, ešte aj chvost sedel. Teraz tam, kde mal. Nechápala, načo jej nechali hlavu. Oči vyprsknuté do stropu chytali beľmo od únavy a farbu od soli. Zrejme morská vypitvaná ryba.

  Dvere zahrmotali a niekto nimi trhol.

  - Jasné, pán French ! – ozvalo sa spoza nich, kým jej do izby vplávala Emma.

  Strategicky zhodnotila formáciu „Bella po stužkovej“ a bolo jej jasné, že nech prebehla akákoľvek bitva, vojsko je totálne zdecimované, výška strát pravdepodobne  nevyčísliteľná a víťazstvo žiadnej zo strán pripísané nebolo. A ani na podpísaný mier to nevyzeralo...

  - Fuj, je tu smrad ako v močiari, navyše si aj tvoj otec myslí, že vyspávaš opicu. Veľkoryso ti odpúšťa,  ale  keďže si nechce kaziť ilúzie o svojej dcérenke, poslal mňa, z teba opäť spraviť človeka. – vrhla sa najskôr k zatiahnutým závesom a zadebnenému oknu.

  - ...nedvíhaš mi telefón, nie si pripojená na Fb ani na Skype, nebola si ráno pomôcť upratovať kulturák...a navyše si včera zmizla hádam skôr ako rodičia, ktorých sme tradične vyhadzovali odbitím polnoci. To ešte len potom začal žúr...Počúvaš ma vôbec?! – šúchala si ruky a ovievala sa prichádzajúcim vzduchom zvonka Emma.

   - Áno.-

   - Pila si?! – otočila sa na ňu stále navlečenú v slávnostných šatách a zachumlenú vo veľkom neforemnom svetri, len holé nohy jej trčali z postele, nepredpokladajúc kladnú odpoveď, hoci by ju možno potešila viac, ako niečo, čo si zrejme aj tak vypočuje.

   - Nie...-

  - Včera sa nám ale stratili dvaja ľudia zo stužkovej...nevieš o tom náhodou niečo? – podišla k posteli a prevalila sa vedľa nej podložiac hlavu rukou a potmehúdsky sa usmiala.

  Nepohla ani brvou. Mdlo zízala ďalej do stropu.

  Prijasná odpoveď. Odišli spolu. Boli spolu. Nedopadlo to dobre. Tak zrovna tento zo scenárov jej večer nepriala. Treba deratizovať. Bez milosti. Čím skôr to zo seba dostane, tým ...aj mala strach, čo sa vôbec dozvie.

  Padol jej do zorného uhla ten nechutný sveter. Nenápadne si k nemu privoňala. Dior Fahrenheit. Stará klasika, ale osvedčená a ľahko identifikovateľná.

  - To je ale jeho sveter... – škrtla jej iskierka nádeje, že predsalen by...

  - Jeho. –

  - Ty si bola...vy ste boli... u neho doma?! Tsc...tsc...tsc. – otvorila oči dokorán.

  - Boli. –

  - Bella, preber sa! Chcem počuť všetky detaily aj s uvádzacími vetami, vnútorným monológom a úvahovými vsuvkami...Davaj...Prasknem zvedavosťou! – posadila sa Emma a potrmácala jej ramenom. – No, tak...veď sme predsa kamarátky, nenechaj sa prosiť. – urobila dramatickú pauzu, ale vidiac, že Belle nie je do reči, skúsila to podrobným výsluchom. -  Bozkávali ste sa? –

  - Nie. –

  - Je to charakter, vedela som to. Na prvom rande strúhal formu. Musí to byť silný muž, keď sa popri tebe dokázal takto ovládať. – zasmiala sa, posunula opäť k nej a drankala. – ...hoci, pri tom valčíku by ťa bol dal dolu aj pohľadom... Aj Ruby si to všimla. Povedala, že bol nadržaný jak stepná koza...Prepáč...to Ruby, ona je už raz taká všetečná....- založila si ruky pod hlavu a diagnostikovala ďalej. - Všímala som si vás...Boli ste takí...skrátka, jeden pre druhého...To musím uznať ..ty v tých svadobných šatách a on v obleku...Má takú zvláštnu charizmu ten chlap...a ako ťa pevne držal v náručí...Vieš, predstavovala som si, že tajne utečiete...a bude kľačať pred tebou na kolenách a vyznávať ti lásku kdesi v parku...- zasnívala sa, lebo hoci ju život poprevliekal kadečím, romantické predstavy kdesi hlboko zostávali neporušené.

  Alebo sa do úlohy "ťažkej" osemnástky vžila pridobre.

  - Bol...-

  - Fakt?! To ako, normálne... ? Na kolenách?! ...Prepáč, to som nemyslela vážne, chápeš, to bola len taká predstava z filmov...síce by to bolo krásne...- zarozplývala sa opäť Emma.

  - Bolo. –

  - Tak predsa...No a potom ?...skúsila sa odmlčať.

  - Našiel ten cucflek. – povedala stroho Bella, aby už mala konečne pokoj.

  Emmu mala rada, ale ryby nerozprávajú. Ona už nechcela rozprávať...Zvlášť nie o včerajšku.

  - Ty sa už vyjadruješ ako Ruby. Bŕŕ...- zhrozila sa Emma a zdvihla sa zas  na lakeť.

  - Poznáš spisovný názov pre tú hrôzu?! – konečne sa jej pozrela aj do očí a odhodila bokom vrkoč.

  Bolo v nich všetko. Jasne. Stručne. Krátko. Ale všetko...

  -...že on si myslel, že  ty máš niekoho iného a ...ako ho poznám...rozzúril sa...a nemohla si mu to vysvetliť?! ...že to ten sviniar Gaston...že...ty si v tom nevinne...že...- prestávala Emma fungovať.

  - Vysvetliť ?!... a Goldovi?!... obrátila sa zas Bella k stropu, ale privrela viečka.

  - Ten idiot! – chytila sa Emma za čelo.

  - Gaston? –

  - Aj...-

  - Gold? –

  - ...že on ťa zas vyhodil?! – pohladila ju po líci.

  To nemala robiť. V tom momente sa v Belle zrútil celý svet, lebo toto gesto čakala práve od neho...Aj toto gesto...aj iné...hlavne  ďalšie a ďalšie...

   Otočila sa k Emme, schúlila pod jej hlavou a rozplakala sa. 

  Nechala ju. Musí to ísť von. Aj takto...aj keď...

  - To sa všetko vysvetlí, neboj...- skúsila ju tíšiť.

  Zakývala záporne hlavou a zdvihla sa.

  - Je koniec ! Veď uvidíš...- utrela si Bella nos.

  To neznelo dobre.

  Nezapadalo to do scenára.

domiceli