RUMBELLE 2, Zrodenie ticha 9. kapitola, BOZK...

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

9.  kapitola

Bozk...

    Nebola taká odvážna, ako by sa mohlo zdať. Na jednej strane síce mala pocit, že vie, čo chce, respektíve po čom asi túži, aj keď to „asi“... asi zas vyvracia prvú časť teórie...

  Skrátka a dobre, vôbec sa v sebe v poslednom čase nevyznala. A zo dňa na deň sa to len zhoršovalo...

  Stále jej doznieval v ušiach rozhovor s tou zvláštnou ženou, čo sa k nej pridala na ceste do mesta...na ceste, z ktorej predpokladal...a tak trochu aj ona, že sa už asi nevráti...A predsa...

  Slová tej ženy vliali jej do duše niečo, čo potrebovala počuť.

 Nádej....

 Nádej, že to, čo začala cítiť je skutočné a môže prerásť v čosi...o čom dosiaľ len čítala vo svojich knihách...

  ...vrátila sa...

  Celá zadýchaná vplávala do miestnosti.

  Tváril sa, že je prekvapený. ...Že nestál celé hodiny hore vo veži, odkiaľ bolo dobre vidno na prístupovú cestu z mesta a nedúfal...

  Neprizná sa, ako veľmi...

  Koleso kolovrátka sa monotónne otáčalo, napriek tomu, že ho roztočil len pred malou chvíľou, ešte stále udýchaný, ako bežal z veže. Nechcel priasť, iba medzi rukami naťahoval priadzu. Na ľavej ruke ho čosi rezalo a ťahalo. Okolo ukazováka mal zachytený vlas...lesklý dlhý hodvábny vlas. Nie zachlpený šedivý, polodlhý svoj ....jej vlas...jej krásny vlas...ktorý isto stratila, keď sa nad ním pred odchodom  nežne skláňala s rukami položenými na jeho plecia...

  Pozrel na ňu ako rezko s úsmevom kráča rovno k nemu odložiac košík so slamou, ako čosi zbytočné...

-  Priznaj, že si šťastný...-

-  Povedzme, že nie som nešťastný...-

   Sedel kúsok od nej, prakticky obaja porušovali svoje ochranné kruhy, hoci sa svorne tvárili, že tomu tak v žiadnom prípade nie je.

   Ruky sa jej potili a boli ľadové. Aký jedinečný paradox a maximálne nevhodný čas na jeho analyzovanie. Strčila ich radšej medzi kolená, čo ak ich bude o chvíľu potrebovať. Studené ruky nikto nemá veľmi rád. Dokonca ani v lete nie...dosť...dosť...dosť...nezahovárať myšlienkami ! Musí to skúsiť ! Musí to urobiť ! Ak je to pravda, čo vravela tá žena...ak ju aj on tajne ľúbi, tak...

   Nie je mu vidno do tváre. To robí naschvál. Ruky ešte nie sú aklimatizované na dotyky, bude sa musieť zhovárať s vlasmi. Vlnitými...rôznofarebnými, na pohľad suchými...“baví ťa to?! ...To neustále odbáčajúce hlúpe analyzovanie...?!“ káral ju vnútorný hlas.

   - Prečo si sa vlastne vrátila ? – začal neokrôchane, ale aspoň otočil hlavu a pozrel sa jej do očí.

  Priveľmi blízko do očí. Toto by už neobstálo v žiadnych proxemických tabuľkách komunikácie.

   Roztriasla sa. Nebol to strach. Ani úzkosť, hoci celý scenár, čo si pripravila bol momentálne fuč. Bol vôbec nejaký ?...Hrôza. Nastupuje asi improvizácia...Pocítila studený pot. Utekal dolu chrbtom medzi slučkami šnurovania.

   Nebude cúvať.... necúvne...necúvne...A basta. Je rozhodnuté...

   Ešte bola udýchaná. Cítil sviežu vôňu vonkajšieho vzduchu, ktorý sa jej za ten svet nechcel pustiť rozviatych tyrkysovo-modrých šiat. V pootvorených ústach sa leskli biele zuby...Tie ústa ho priťahovali tisícimi neviditeľnými rukami. Prisadla bližšie...a ešte bližšie a tých tisíc rúk sa vrhlo na jeho srdce a dalo sa do rýpania...Len dnu a dnu...Porobiť diery a vsúkať sa tam...a on nemá tú moc ich zadržať...zvnútra ho tlačili k nej...K tým ústam s bielymi zubami...blížili sa k nemu...Zaháji protiútok...Bude sa brániť !... Prievan dlhých mihalníc iba kúsok od jeho tváre... zatvárali sa mu viečka...

   Akoby hľadal medzierku niekde v zóne dúhovky, ktorou by sa dostal do jej vnútra. Pod kožu.  Zatiaľ  aspoň z vtáčej perspektívy sledoval svoj odraz v jej zreničkách a nechápal, prečo nekričí, necúva, nevyužije všetky mimické svaly na nejaké to tvárové zmraštenie sa.

  Nič. Stále bola rovnako krásna. Hladká lesklá pleť, výrazné oči, pootvorené pery. Dokonalá. Aj ten zrýchlený dych a kvapôčky medzi prvými vlasmi jej dokonale pristali.

  Pozor, priviera viečka...

  Kým jej pootvorené pery takmer zadržiavali dych v predtuche niečoho tajomného s nedôverou sa jej stále díval do pootvorených očí a hľadal niečo, čo by ho v poslednej chvíli mohlo predsa len  zastaviť. Nenašiel nič...tak rád nenašiel nič...

  Zatiahol viečka a ústa mu našli jej vrchnú peru. Vsali ju nežne do seba a celým telom mu ako tsunami preliezla obrovská vlna vášne. Horúca nezadržateľná vlna túžiaca napájať sa zdrojom do nekonečna...navždy...

  Už sa nenadýchol vzduchu, už dýchal jej dych.  Už nemal svoje pery, už tvorili celok po povrchu hľadajúci, kde zapadnúť, keď každé jedno miestečko, každý milimeter bol rovnako lukratívny a neodolateľný. Ani ho nenapadlo prestať s pátraním a hoci sa zdalo, že mu chce uniknúť, nevzdal to. Naklonil sa bližšie a ukoristil si pre svoje dlane jej rozpustené vlasy. Zamotal sa do nich tak, že by pre ňu bolo nanajvýš nebezpečné pokračovať v ústupe.

   Nemala to v úmysle. A aby si zaistila nepredvídateľnosť toho jeho, nasledoval odvetný manéver. Popri líci mu nenápadne prešla do vlasov. Vnorila sa do nich až kým jej obe ruky nenarazili na seba kdesi vzadu na temene. Ťažko sa jej dýchalo, ich hrude boli priveľmi blízko vedľa seba a hoci stratila predstavu o svojom tele, cítila, že už nesedí, ale lieta kdesi vo vzduchoprázdne, oklieštenom jeho náručím...

  Realita sa tlačila medzi nich. Tvrdo. Nekompromisne ich od seba oddelila.

  S úžasom otvorila oči dokorán, vidiac zmenu, ktorá sa udiala s jeho tvárou...kožou...výrazom...

  - Funguje to ! – opäť mu vzala hlavu do dlaní nadšená, že slová tej tajomnej ženy sa do bodky naplnili...Zmenil sa...Miluje ju !

  Vytrhol sa jej prečítajúc si tie myšlienky a začal šalieť.

  - ...Kto ti to povedal ?... Kto o tom vie ?!...  Poštvala si ju proti mne!...- ziapal do zrkadla pred sebou...-  Myslíš si, že ma porazíš ?!...Myslíš si, že ma oslabíš ?!... Alebo to bol tvoj nápad ?!...Si hrdinka, ktorá chce zabiť netvora?...-  

  „Prečo na mňa kričí ?... Prečo mnou trasie...prečo je zlý...nepríčetný...neovládateľný?!“ ...zúfala si.

  Dopadla prudko na kolená a dvere jej cely sa neúprosne zabuchli...

domiceli

...tak som povykrádala staršie kapitoly a poskladala z nich túto...nedalo sa inak...lepšie, ako v seriáli, by som to nevymyslela... :-)