Rumbelle 2
Zrodenie ticha
10. kapitola
Temná
Nemohol
dlho zaspať. Aj keď ho už únava zmohla, budil sa zhrozený a obzeral si
svoje smrteľné telo, ruky bez moci, prsty, ktoré už nedokázali čarovať...a päsť,
ako ňou zo zúfalstva udrel do čela postele mu tŕpla a modrela zmraštená
ešte stále od bolesti, na ktorú už dávno zabudol, že vôbec existuje a môže
sa týkať aj jeho.
Nešťastne hľadel na zakrvavenú opúchajúcu
hánku a zavýjal fyzickým utrpením, ako zo svorky vyhnaný dohryzený vlk
odsúdený na doživotnú samotu a opovrhnutie...až kým neskape.
Rozvzlykal sa. Zadieral do plachty lôžka
nechty, kmásal a krčil ju prstami, nič nedokázalo usporiadať v ňom
myšlienky a zmieriť sa so situáciou, ktorá nastala.
Mal strach. Strach z budúcnosti...z
vlastnej slabosti, nedokonalosti, bezmocnosti a...zbabelosti.... priznal si.
Bol zbabelec...Opäť bol zbabelcom, ešte horším, ako býval.
Jediné svetielko, ktoré mu svietilo ako maják
na mori odvrhol, zatvoril do cely a odmietol sa ním dať viesť...
Rozcítil sa... Predstavil si ju...jej krásnu
tvár...jej...pery...pohľad...srdce mu zovrelo bolesťou a telo skrútilo do
klbka. Nedokázal ju nenávidieť za to, čo mu spravila...nedokázal ju
nemilovať...
Keď sa opäť prebral, všade už bola tma. Sviečky dohoreli, mesiac sa niekde zarozprával s mračnami. Úplná
tma. Nepreniknuteľná...Hrobová.
Vycieral oči do baldachýnu postele a nič
nevidel.
Pocítil len akýsi letmý dotyk
Čiasi ruka prechádzala nad ním, akoby vo
vzduchu obkresľovala jeho telo. Oblial ho studený pot a stuhol. Na um mu
prišli všetci jeho nepriatelia..."Ako sa to tak rýchlo mohli dozvedieť"...zazúfal
si.
Po ruke pocítil tlak na bedrách, niečo ho
vtláčalo hlbšie do matraca...
Jeho ruky sa ocitli v okovách. Mäkkých,
teplých, nie veľmi silných, ale držali ho pevne za zápästia a v mžiku
ich aj s pažami vytiahli hore nad hlavu, až mu prsty zas zavadili
o čelo postele.
Tma, ktorá už podľa neho nemohla byť tmavšia, ešte viac
potemnela.
Niekto sa nad ním skláňal.
Sedel mu rozkročmo cez telo, držal ruky hore
pri hlave a skúmavo si ho obzeral.
Po tvári mu prešlo čosi jemné, voňavé...dobre
známe a prekvapivé. Vlasy. Dlhé vlasy.
V tú chvíľu cez dokorán otvorené okno
vnikol dnu mesiac. V jeho bielom svetle uvidel...jasný krásny profil.
- Bella ! – zašepkal vyjavene.
Telom sa mu prelial prúd citu. Nie, nie,
nie...nehnevá sa na ňu. Miluje ju. Celou svojou bytosťou miluje túto ženu
a nedokáže sa už brániť svojím citom.
- Bella, láska moja...- zašepkal
a vymaniac si ruky z tých jej, keď v momente ako vyslovil tú
vetu, zostala v pomykove, chytil ju za pás a pritiahol k sebe
zaboriac sa jej do dlhých vlasov.
Zhlboka sa nadýchla a skôr, ako sa stihol
spamätať, skôr ako stihol niečo urobiť, alebo jej v tom akokoľvek zabrániť, nadvihla
hlavu a prsty necitlivo vnorila do jeho očných jamiek celou silou, pokiaľ
nepocítila vlhko od krvi obaľujúce jeho oči a jej dlane.
Nestihol ani vykríknuť.
V šoku len zmeravel a naprázdno
otváral ústa...
Zhrozená svojim činom vstala.
S trasúcimi sa rukami vložila očné buľvy do truhličky a zatvorila
pevne viečko.
Mávla rukou a odstránila zvyšky krvi
z okolia. Zostali len veľké čierne diery, ako čisto vypálené. Prikryla ich
viečkami a odstránila zvyšky bolesti...akoby sa rany zahojili už pred
rokmi...Už po nich zostali len mementá...čierne, hlboké, prázdne.
Dotkla sa ich naposledy, pohladiac ho po mŕtvom
zraku...a so slzami v očiach a zaťatými perami rýchlo utekala preč.
Niesol sa za ňou jeho hlas...nieslo sa za ňou
jej Meno...Zúfalo, prosebne, nešťastne....
domiceli
perfekná, sadistická kapitola :D normálne sa teším na ďaľšiu :) *Drak*
OdpovedaťOdstrániťaaaaaano! ja viem presne, kde je sever! a na toto som sa tešila, hoci som nevedela, že ako to spravíte... a rozhodne ma to prekvapilo:D a tie bonusovky... tiež hororové?:D úžasná časť!
OdpovedaťOdstrániťno konečne niečo, čo sa dá čítať po tých uleptaných láskavých kecoch (bez urážky) :D takže táto kapitola fakt môže byť
OdpovedaťOdstrániť