Mr.Gold ŠTVRTÁ... 36. kapitola TRISTNÁ

ŠTVRTÁ

36. kapitola

Tristná

1.

   Nepokladal sa za človeka s modrým perím, ale pre rýmy si k nej chodil tak rád. Tajne. A v poslednom čase dosť často.

  Aj teraz mal zas nutkanie zájsť niekde do ticha a na servítok od večere napísať pár riadkov. A tie potom založiť a nikdy nevytiahnuť na svetlo. Až na ten jeden pokus, keď čerstvé ranné správy postavili do pozoru skoro celú školu aj s polkou mestečka...Doteraz nevie, čo si o tom vtedy myslela. Ako to vlastne zobrala...Či ju to vôbec oslovilo...“To sa pýtaš z ješitnosti, aký si bol odvážny frajer, alebo si taký pyšný na svoj poetický výplod, alebo by si sa rád dopracovať do jej vnútra?... Zrovna cez hlavu? V tom sa nezdáš... Nebude pre teba jednoduchšie a relatívne beznásledkovejšie aj pre tvoje ego, inakadiaľ...?!“ rýpal niečím neurčitým prebudený mozog ukončievajúci predošlú hybernáciu.

  Bol mu momentálne vďačný, že je zas na mieste. Mohol by byť užitočný. Prichádzajú dilemy.

  Už dobrú hodinu tu stojí vonku v tme pod schodiskom so servítkom v ruke a váha či...a teraz čo?...má právo...má šancu...má skúsiť...má cúvnuť. „Ak sa pýtaš, prvé tri jednoznačne zamietnuté, bez odvolania!“ narovnal mozog šedú kôru, nakropil  a pedantne ju zas poskladal do záhybov späť.

  Vo svetle stále horiacich fakieľ sa objavila ona. Už vo svojich rozvlnených farebných šatách s čelenkou s kamienkami skrz vlasy.

  „Je mi to jasné, začína pre mňa ďalšia zima!“ prekrútil mozog synapsami. „ Zavaľ môj hrob radšej kameňom a nebuď ma! Zmŕtvychvstanie sa konať viac nebude! Dokonáno jest!...Daj mi palicu, chcem ju nad tebou zlomiť...alebo na tebe...“  stiahol sa v momente zaregistrovania obrazu, dodnes ešte ako tak, mozog pri rozume do brlohu jeho lebky, akoby ani nikdy nebol. Proti tomu, čo všetko sa vo chvíli jej zjavenia pretočilo v jeho očiach boli doláre strýka Držgroša iba lacným trikom.

  Prižmúrila oči a nadýchla sa nočného chladného vzduchu, zimomravo si však šúchajúc ramená.

  - Ak čakáš, že ťa ponúknem svojím sakom, nechaj si zájsť chuť. – vyšiel z tieňa. – Mám totiž pod ním nevyžehlenú košeľu a bolo by to faux pas. – skrčil nos a zdvihol kútik úst.

  - Faux pas bude,  keď mi ho aj tak dáte a niekto nás pritom uvidí. – odpovedala a načiahla ruku drzo si ho vypýtajúc.

  - Urobíme kompromis. Ja ti dám sako a ty ma odtiahneš odtiaľto preč. Niekam, kde budeme úplne sami...- zdvihol prst a čakal rázne zamietnutie.

  Nedočkal sa. Zostúpila po schodoch a stala si rovno pred neho. Vo vysokých topánkach mu výškou teraz  bola roveň.

  - Vy so mnou flirtujete, pán profesor?! – zopakovala jeho vlastnú frázu.

  - Nie, myslím to s tebou úplne vážne. – vrátil jej tú jej a neusmieval sa pri tom.

  Díval sa jej do očí a zdalo sa mu, že sa zatvárajú a približujú.

  Nestihli.

  Spolužiaci jednoducho slúžia ako najlepšia antikoncepcia. Nikdy na vás nezabudnú, nech by ste to akokoľvek chceli a vysielali všetky možné signály a adresovali priania od lampárne po samotného nadoblačného. Povinná dávka vás neminie.

  - Budeme utekať? – cmukol roztrpčený vidiac, ako sa s hrmotom otvárajú vchodové dvere.

  - Vy určite áno, ja pokrivkám za vami trošku pomalšie, ak vám to nevadí, pán profesor...- žmurkla, posunula ho späť do tieňa a vystúpiac rýchlo hore po schodoch, natlačila celú tlupu späť dnu.

  Čas čítať častušky a pobaviť zas trochu rodičov.

  So sakom pod pažou po dlhšej chvíli opäť vybehla von a obzerala sa žmúriac do tmy.

  Navliekla si ho, zišla zo schodov a pritiahla si jeho okraje cez prsia.

  - Neurvi mi láskavo gombíky. Do truhly sa ešte môže hodiť. – zaznelo zboku.

  - Tak to jedine. Na svadbu to bude musieť byť luxusnejší model. – nedala sa.

  - Keď svadbu, tak jedine na Bahamách, drahá... V kvietkovaných šortkách s gumenými žabkami a košeľu budem mať rozopnutú od vrchu až dolu. – oponoval a kráčal napnutý vedľa nej, snažiac sa udržiavať tempo a  pritom živo gestikuloval.

  - To sú učiteľské platy také dobré? – podpichla.

  - Nie, zaplatím to z manželkinej materskej, predsa...- našiel britkú bizarnú odpoveď.

  Premeriavala si ho pozorne a mlčala.

  - Ok, vzdávam to...- ukázal holé dlane namiesto bielej vlajky. - Nebudem riskovať, že  v svojej krásnej hlavičke nájdeš niečo, čo ma slovne porazí. Teda dorazí...a potom ma z toho aj porazí...Pochop, my chlapi musíme mať navrch... To už tak v živote chodí. Neber mi tú radosť, prosím...- zaškemral, ale myslel to vážne.

  - Leda...ak mi odprisaháte, že tá básnička na servítku vo vrecku vášho saka je tiež pre mňa. – zavydierala.

  - Tiež? –

  - Nesprávna odpoveď!-

  - Tiež! –

  - Takto sa mi to páči. – spokojne sa usmiala a pritiahla sako opäť bližšie k telu.

   Nočným mestom klopkajú jej opätky a jeho palica.

 Je jedno akým smerom a kde...hlavne, že je spoločný.

domiceli