Mr.Gold ŠTVRTÁ... 25. kapitola PREBUDENÁ

ŠTVRTÁ...

25. kapitola

Prebudená...

1.

   Zápach mu niečo pripomenul. Jasné. Osem sekúnd...alebo to bolo štyridsaťosem?! Dočerta, ale istotne k tomu nebola taká bolesť hlavy a rúk a nôh a vôbec celého tela, ktoré ale asi ležalo niekde inde. Popravde necítil z neho fyzicky nič. Iba tú jednoliatu celoplošnú bolesť.

  Toto bude opica storočia. Keď si ani spomenúť nevie, čo vôbec a kde pil. Dal by ruku do ohňa, že nikde a nič...

  Rozlepiť oči bolo ešte ťažšie. Po pár pokusoch to vzal. Skúsil iné zmysly. 

  Nos. Odporná vôňa. Figu. Zápach. 

 Sluch. Šum, pípanie, šum, pípanie, chrčanie...šum. Čo je?! To nie je ani more, ani pokazený bojler v kúpeľni. Dokonca ani budík nesedí. 

  S hmatom sa ďaleko nedostane, nevie, kde sú končatiny. Na čo sme zabudli? ...

  Chuť? Jasné. Tabletky!...

 Záchytka?...Indície by tomu nasvedčovali. Len to nie. O ďalšiu mediálnu slávu už fakt nestojí. S hlodmi už figuruje na „zakázanej“ stránke, ale na fotky sa nechce dívať...

  Oči. Skúsi ešte raz.

  Za zlepencami banánovej farby sa začínali črtať obrysy.

  - Hook! Chvalabohu, chlape! V nebi teda nie som...- zachrčal a pacol sa späť do vankúša.

  - Tak rád ťa vidím takto  trpieť, krokodíl...- vrátil mu poznámku.

  - Tá anjeličková košeľka ti inak pristane. – pozrel Gold jedným okom na postavu vztýčenú nad posteľou v erárnom nemocničnom prádle vo farbe zhnitých jabĺk zaviazanom na mašličky vzadu na chrbáte, s rukou v plastovej vaničke s kovovými chápadlami trčiacimi z nej.

  - To máš za to, že si nedodržal slovo, čo si mi dal. – hovoril pomaly, nesnažiac sa skryť odpor a opovrhnutie.

  -  O čom točíš? – pýtal sa ubolený farebný nahý muž z lôžka.

  - O Belle. To dievča, čo volalo políciu, keď ťa počulo nariekať, krokodíl... Aké zaujímavé, že v ten istý deň, v tú istú hodinu, na tom istom  mieste...S tým istým chlapom! Ty sviniar!...- nahol sa nad neho a necitlivo mu zatlačil svoju ortézu do obnaženého brucha.

  Gold zasyčal. Od bolesti  ho až zalial pot.

  - Daj si odpich!... – viac zašepkať nevládal. ...a ani nemohol.

   Slovo síce neporušil, ale ani nedodržal.

   Posledné, čo si pamätá bol Neal vychádzajúci hore schodiskom.

   A potom prvých pár rán z tmy.

  - Vďaka nej asi žiješ. Aj ich chytili, vraj. A vraj aj pre nedostatok dôkazov rýchlo pustili. Zmizli z mesta. To, ale nie je podstatné. Sme si konečne kvit. Pán Gold. Apropó...Keď už sme pri nej. Zabudni na profesorský tanec. Máš zlomenú nohu! – zarehotal sa Hook a drsne prihladil mužovi spotenú ofinu priklincujúc ho o ňu o vankúš, až mu vyhlo hlavu dozadu a na krku navrel ohryzok. – Božie mlyny melú pomaly, ale účinne. Nezabudli ani na teba. Krivoprísažník! – vzpriamil sa.

  Dýchalo sa mu ťažko. Bolesť sa vracala v rýchlejšie nastupujúcich intervaloch, ale konečne našiel nohu. Vďaka tej neznesiteľnej bolesti. Zrejme sa mu otvorilo staré zranenie ešte z misie. Skúsil ňou pohnúť a vrátil sa aj ľadový pot a ďalší nával trhania, štípania, pálenia a ktovie čoho všetkého. Mozog mu oplieskavalo stádo klokanov s boxerskými rukavicami na zadných labách. Elegantnými karateristickými oblúkmi.

  - Robíš tu...na polovičný úväzok... sestričku?! – precedil pomedzi zuby.

  Odpovedal mu úškrn.

-         Vypadni teda. –

-         Až keď sa dokochám. Pán Gold. – nahol hlavu k plecu a spokojne sa usmial.

  Vošla sanitárka, zvozila ho ako malého chlapca a vyprášila z izby. To bolo podstatné.

 Po nej naklusal ošetrujúci lekár. Nesympatický, arogantný.

  - Niekto nám tu v mestečku systematicky inzultuje našu obec inteligencie. Ešteže si na mušku berú zatiaľ školstvo. Keď sa tak nad tým zamyslím. Kto by si nechcel vraziť do „obľúbeného“ učiteľa? Aj ja ich pár mám na zozname. Len odvaha mi chýba ich vyhľadať. – rozprával si Dr. Whale sám pre seba.

  - Ako vidím vaše „úspechy“ na lekárskom poli, myslím seba , moje zranenia a bolesti, tak na vašom mieste by som ich aj ja vyhľadal. Nič vás asi nenaučili. Vrazte im aj za pacientov! – napriek stavu si neodpustil  tvrdú poznámku.

  - Počul som už o vás. Chýry neklamali. – viac nevysvetlil, ale farba tváre naznačila, že je urazený.

  - Takže lieky od bolesti nedostanem...- vyhodnotil situáciu Gold.

  - Nie, potrebujeme vás pozorovať v bdelom stave! – odvrkol Whale.

  - Som predpokladal, že uraziť vás bude pre môj stav nebezpečné... Nech, aspoň budem za hrdinu...- mrmlal si beztak dosť zmorený bolesťou, ktorá sa, hnusoba, stále stupňovala.

  Zdalo sa mu, že stráca vedomie.

 Opäť banánová hmla.

  Potom nič.

domiceli