Mr.Gold ŠTVRTÁ... 24. kapitola PREDPREBUDENNÁ

ŠTVRTÁ...

24. kapitola

Predprebudenná

1.

   „Bodaj by si žil zaujímavý život.“

  Tento čínsky frazeologizmus, či čo to vôbec je, v našich podmienkach prijímame s úsmevom od ucha k uchu a keby tie uši nemáme, smejeme sa dookola,  a pritom, ako jej vysvetlila Mulan, ide o jedno z najhorších prekliatí. Tiež sa jej to nestotožňovalo s obsahom, tiež to nechápala v tomto kontexte. Až dnes sa jej zazdalo, že chápe, čo mali východní susedia vlastne na mysli. 

  Pokojný život = bahniť si ako sviňa v záhrade, nebyť inzultovaný vonkajšími okolnosťami. V preklade: Muž, strom, dieťa. A nie: muž, manžel, manželka, syn, vnuk, nevesta, dedko...to je príliš na prvých osemnásť rokov života.

  „Len žiadne spovede, lepšie nič nevedieť, v najlepšom prípade, len niečo tušiť...“ prepla jej v mozgu stanicu fráza z pesničky, ale nezdala sa jej pekná, dobrá ani rozumne vysvetľujúca smetisko v  duši.

  Napriek podlahe vystlanej skapatým hmyzom, stále sa rojili nové a nové generácie, ochotné zvládnuť druhovú genocídu za každú cenu. Ako, prečo? Ani srnky netušia...

  Vlastne ešte riadne nepozakladala mŕtvu manželku a dospelého syna, do toho prišiel vnuk a nevesta čakateľka. Pojem dedko radšej ignorovala úplne.

  Rodinné stretnutia budú komplikované. To jediné si zatiaľ pripustila. Ostatné obalené naivným bublinkovým obalom sa len nejasne črtalo v balíku, čo jej bol pred chvíľou doručený. Pozor krehké...radšej neotvárať!

  Asi si najskôr opraví známku z fyziky a geografie, čo doteraz považovala za nemožné a keď zvládne toto, tamto bude hračka... neskôr sa pokúsi dešifrovať dnešné udalosti. Zrejme až po nejakom tom doučovaní...inak z nich rachne.

  Zapla aj vrchný gombík, skúsila pohľadať nejakú padajúcu hviezdu, ale uspokojila sa s mliečnou štolverkou vyšmátranou vo vrecku, možno aj z minulého roka.

  Z obdobia, kedy baliaci papier na otcovom darčeku bol podstatnejší ako vodou nezmývateľná špirála, či pushapka.

  Aj tak by bolo pekné, keby sa rozbehol za ňou...

  „Toto je mestská cesta druhej triedy, nie začarovaný les tvoj denníčka...Zaujímavý život ti nestačil ?!...“  rypol si vnútorný hlas a na plné pecky spustil AFTER FOREVER  Cry With A Smile. Speváčku síce nemusela, aj text bol mierne priblblý, ale sadla, ako by jej otec povedal: ako riť na šerbel. 

  Trochu ňou zas vyderatizuje, aby sa mali kde liahnuť zajtrajšie motýliky...

  A že kukly sú na prasknutie, o tom sa nemusela presviedčať.

2.

  Stál a čakal.

 Všetci stáli a čakali.

  Nikto nemal chuť zhostiť sa úlohy moderátora, sudcu, žalobcu ani obhajcu, dokonca ani zapnúť svetlo.

  Zostala tma.

  Prvý buchol dverami Neal. Asi päť minút po Belle a minútu pred Goldom.

  A taký pekný plán to bol. Zohla sa Emma po rozbitú šálku a snažila sa odlúpený čriepok priložiť na ranu. Chvíľu držal, potom cinkol o stôl.

  Skúsi to znova.

  Aj tak...

3.

 - Neal...- ozvalo sa pred vchodom.

  Buchotal s motorkou a tváril sa, že už nepočuje, ale schválne zdržiaval, zhromažďoval všetko vo vnútri a chystal sa na lávový útok, len ešte nevedel, či hneď tu, alebo v niečom tekutom. Mal sto chutí nebyť, roztopiť sa, splynúť trebárs s trsom trávy vytŕčajúcej z chodníka.

  - Myslel som si, že keď sa konečne pomstím jemu, tak ma to prejde a budem si môcť žiť tak, ako som vždy chcel. ...že nájdem Emmu a poprosím ju o odpustenie... Nie... namiesto toho, ona nájde mňa a núti ma zmieriť sa s tebou ! – skríkol na neho. – Desať rokov som na teba zabúdal, a keď som chvíľu vonku z lochu, prvý,  na koho narazím, si zase ty ! – zatínal pery a zúrivo trmácal motorkou, akoby za to všetko mohla.

  - Nevedel som... Netušil...-

  - Nikto nevie. A tak je to dobre...Len...prečo mi nepovedala, že...všetko mohlo byť inak...všetko...- trpko si vykladal.

  - Pre ňu si zmizol. Bez rozlúčky. Čo mala urobiť? ...Systém jej vnútil riešenie a kým pochopila jeho dôsledky, bolo neskoro, Neal. Za to ty nemôžeš. – upokojoval ho.

  - Môžem ! Nebol som tu ! A sľúbil som jej to!... Nebol by som sa dal zatknúť. Nebol! Boli by sme ušli!...Spolu. Všetko mohlo byť inak... Všetko...- opakoval stále dookola, ale ani sám neveril tomu, čo hovorí.

  - Ale teraz tu si... – chytil ho za rameno.

  Trhol sa.

  - Vráť sa hore, Neal. – povedal Gold dvojzmyselne, ale rozhodne.

  Pozrel na otca a vedel, že hovorí pravdu. Prečo práve on...prečo...práve tento človek...Prečo?!

  Ale šiel.

4.

 - Čo je ? Kto ste ?!...Čo odo mňa chcete ?!...- otriasal sa zmätený po prvom údere.

 Odpoveďou bol druhý úder.

domiceli