Mr.Gold ŠTVRTÁ... 11. kapitola NÁVŠTEVNÉ HODINY

ŠTVRTÁ...

11. kapitola

Návštevné hodiny...

1.

   Predstavovala si bábkové divadlo. Nie, že by niekedy nejaké videla, tápala v čisto teoretickej rovine, ale jej naivné kresbičky v denníku jednoznačne pripomínali skôr bábky – marionetty, než živé bytosti.

  Namiesto vrchného kríža bolo vždy obrovské srdce a viedli k nemu slučky, oblúčiky, čiaročky a ďalšie srdiečka od najčastejšie zobrazovanej bábky k tej, čo predstavovala ju, a do toho srdca a zas späť...hotová pavučina kreslená s citom a v podvedomí aj s primárnou funkciou bábok, tých prestížnych malých tvorov, od narodenia vedených láskavosťou víly, tých, čo dostali od sochárstva formu, z maliarstva farbu pleti, z mechaniky pohyb, navyše poéziu z  reči, choreografiu z hudby, milosť v rozsahu krokov a gest a konečne, to najdôležitejšie - možnosť improvizácie a hlavne  najcennejšie právo: hovoriť to, čo chcete vy...

  A jej bábka vravela, šepkala...a všetko sa dalo znázorniť tým obrovským srdcom na vrchu...

  Ležala na bruchu s päsťou pod bradou a ukazovákom obťahovala to srdce. Písať sa jej nechcelo. Náhodou by to pomohlo a ju by prestalo bolieť v hrudi a to nechce...takáto sebatrýzeň je vlastne krásne krásna...povzdychla a zahľadela sa na nočný stolík.

  V pohári tam dožívala trojruža. Tešila sa, ako si ju čo chvíľa vylisuje a mlčky jej lupeňmi doplní koláže v denníčku.

  Dverami trhlo a do izby vletel napenený otec s uterákom cez krky.

  - Nemôžeš sa zodvihnúť a vybavovať si telefonáty sama ? – šmaril jej mobil na posteľ. – Len nech sa dozviem, že máš nejaký prúser v škole ! Si ma neželaj ! To si pamätaj...- zrazil ešte obočie k sebe a odišiel, dvere nezatvoriac.

  Mobil svietil a displej ukazoval neznáme číslo.

  - Haló ? – spýtala sa a zmraštila obočie presne ako jej rodič.

  - Ty nevieš, ako sa správne telefonuje ? !...Povie sa prosím, potom sa predstavíš celým menom, aj s priezviskom a to všetko prednesieš príjemným tónom...- očividne žartoval hlas na druhej strane.

  Mala čo robiť, aby aparát nevypustila z ruky a nezamdlela. „Nie, nie, to by bolo blbé. To by bolo o čom...? Ježiš, ale čo povedať?! ...ako...čo...som fakt trápna...“

  - Prosím, pán profesor...- nič iné ju nenapadlo.

  - No, je to trochu lepšie, ale mala by si aj tak ísť Marry Margaret na doučovanie. Počúvaj, o desať minút na námestí pred knižnicou. Platí ?! – nebabral sa so slovami.

  - Samozrejme, pán profesor...- zas maximálne inteligentná odpoveď.

  V aparáte zaškrkotalo a hovor bol ukončený.

  A teraz tá búrka v nej. Vyvalila sa cez posteľ, s rukami rozpaženými, oči k stropu...komu to rýchlo zavolať...čo si obliecť...nemá umytú hlavu...namaľuje si aj pery...opätky alebo bez...bla-bla-bla...znova to celé...ešte niekoľkokrát... „Si blbá ! ... vstávaj...“... čas beží...panika...nikde nejdem...ťahá to s Emmou...budem hrať urazenú... „Budeš hrať figu borovú...práš z tej postele a vyfuň na to námestie! ...Schovatý-neschovatý – ideš...“

  Vrátila sa ešte trikrát...dvere na kúpeľni plieskali...na izbe ešte viac...hrmot, buchot...otcovi zostalo len to zrazené obočie a prirýchle :

  - Čau !...

  - Aj tebe, dcérenka...- zamrmlal a pokrútil hlavou.

   Volal jej triedny. Niečo súrne. Hlavne, že to nie je rande...

2.

  To, čo uvidela, jej vnútorné pochody vôbec neutlmilo, práve naopak. V ústach cintorín, kopa skapatých motýľov v bruchu, čo prirýchlo narážali do seba a kamikadze o brušnú dutinu sa im stalo osudným.

  Predsavzatia ísť rovno a netackať sa na opätkoch mali opačný efekt, pot rozmazával make-up a spotené ruky chladili napádané vetrom.

  Stál na jednej nohe opretý o doskami obité dvere bývalej knižnice. Pod jednou pazuchou umieral priškrtený plyšový medveď, pod druhou spola zvädnutá kytica z hypermarketu. Ruky strčené do vreciek nohavíc. Pohľad hodený niekde dohora. Ani ju nezaregistroval.

  Až keď bola dva kroky od neho, odlepil nohu, prehodil maca ku kytici a voľnou rukou ju obranne  pristavil.

  - Len pekne zostaň, kde si. – zdvihol kútik úst.

  Pochopila. Nezabudol. Neodpustil.

  Pozerala na veci zúfalo zdegradované na ničotné artefakty. Všimol si jej pohľad.

  - Vytiahol medvedíka a podal jej ho.

  - Podrž ho. –

  Rovnako vyslobodil dokrčenú kyticu, natriasol ju, strhal papier s cenovkou a strčil jej ju do rúk  tiež..

  - Ďakujem. To je pre mňa? – nahodila jemný rumenec.

  - Si nemala ráno kakavko ? Sa zobuď, dievča... To je pre vášho bývalého triedneho. Ideme za ním do nemocnice. Nemôžem tam naklusať sám... Inak, nie je vám tak trochu trápne, že ste za ním ešte neboli ? To čakáte, až otrčí kopytá?... Ste nevďačná generácia, len čo je pravda. Apropó...Maca aj tú burinu mi preplatíte z triedneho fondu... Žartujem. Berte to ako bonus. Ty sa budeš tváriť ako poslušná zástupkyňa triedy a ja si vybavím svoje vlastné záležitosti. Je ti to jasné?! – strčil ruky zas do vreciek.

  Po tejto studenej sprche v tvare aj intenzite Niagarského vodopádu, jej bolo jasné úplne všetko. A vlastne nič.

  Keďže on už vykročil, nezostávalo jej nič iné, len sa znovu poskladať do prijateľného pohybu schopného tvaru a nasledovať ho ako cigáňova žena...päť krokov za pánom mužom.

domiceli