Mr. Gold ŠTVRTÁ... 37. kapitola A DO TRETICE...

ŠTVRTÁ

37. kapitola

A do tretice...

1.

   Hudobné otrasy už nebolo počuť. Potvorská  noha šialene bolela. Studený pot zamestnával horúcu kožu. Zvládol by aj rezanie na plátky a nakladanie do cibule.

  Že je sčítaná a tým pádom patrične rozhľadená, si všimol už na výlete. A ak je inteligencia naozaj „schopnosť prispôsobiť sa podmienkam“, tak ju má, lebo sa k nej vtedy zachoval horšie ako macocha k Nastenke a nevrazila mu. Ani poznámku...

  S holými nohami pod bradou strávila noc pri sliepňavom paohníku, čo nielenže poriadne nesvietil, ale vykašľal sa aj na tvorbu tepla. Bez jediného slova odporu. Len napojená svojím odporným čajom. Aspoň, že ten bol teplý. Od neho ani slovo...

  Mal síce nutkanie podložiť jej, keď únavou zaspávala, aspoň rameno, či skôr to bola chuť, ale nechal si ju zájsť. Vtedy ešte mozog vládol a využíval svoje privilégiá v plnej miere.

  Teraz by to mohla urobiť ona pre neho. Teplé rameno by mu dobre padlo. Ale prečo by mala. Vracia mu údery aj s úrokmi.

  To mal vlastne na mysli. Je pohotová, je rýchla. Nie je nudná ani otravná.

  „Kupuješ kobylu, alebo vyhodnocuješ kladné vlastnosti tej úchvatnej bytosti, čo ti kráča po boku?! Zamysli sa trochu...jáááj...počkať. Nie je čím. Prepáč...“ zarypol  vnútorný hlas.

  - Zašli sme priďaleko...- ozvala sa po chvíli ticha.

 „Tak to si nevieš ani predstaviť, kam by som ešte ja zašiel. Hneď, tu a teraz...“

  - O nič som sa predsa nepokúsil....- stiahol ruky za chrbát, ako prichytený pri čine a smutne na ňu pozrel.

  Zasmiala sa. Jeho dvojzmyselné poznámky ju neprestávali fascinovať a hoci inú by možno vykoľajili, jej konečne umožnili prejaviť, čo v nej drieme, čo sa hutnosti slovnej zásoby týka.

  On nevyvaľoval oči, nenechával si vysvetľovať cudzie a viacslabičné slová, ani obrazný význam netradičných spojení, mu nerobil problém, ako väčšine jej spolužiakov. Konečne mala pocit, že komunikuje, nie robí múdru. Toto jej v živote chýbalo...On jej chýbal.

  Teraz sa prebúdzala taká, aká vždy bola, ale nemala sa komu ukázať.

  Lenže nie v tomto momente...

  - Prepáčte, je mi to trápne, ale musím ísť... – zahryzla si do spodnej pery.

  - Chápem, otec sa bude strachovať, prešlo veľa času...-

  - Nie, mňa už dávno netreba prebaľovať...ja ale musím...- bolo jej to nepríjemné a trochu trápne.

  A on stále nechápal. Že by ho bola predsa len precenila v porovnávaní so spolužiakmi...?!

  - Vrátime sa. – otočil sa a potom znova, keď si všimol, že nevykročila za ním.

  Podľa jej jasných pohybov mu konečne doplo.

  - Prepáč....Ak ti to nevadí, ku mne je bližšie ako do kulturáku...- zarazil sa  a spozornel. -  To si tuším chcela počuť!...Si mohla rovno povedať, že máš namierené ku mne domov, nemusíš tu hrať to vylučovacie divadielko...- zadrel bez rozmyslu sarkasticky a hneď to oľutoval.

  Zmeravela.

  - Prepáč, ...ospravedlňujem sa... – vystrúhal pokorný ksicht zastrájajúc sa, že kameň na jaskyni prevalí rovno na mozog. Idiota!

  - Ak neprestanete drístať a okamžite nevylovíte kľúče od domu, ja fakt zacengám tej vašej odpornej susedke a vyhovorím sa, že u vás sa už minul toaleťák! – precedila cez zaťaté zuby.

  - Sú v druhom vrecku saka... A, prosím, ak môžeš, nepouži tú servítku... Svet by prišiel o vskutku nenahraditeľný umelecký skvost. Potrebujem doň ešte dopísať nejaké to venovanie...- volal za ňou otriasajúc sa neveriacky nad svojím správaním sa. "Tak predsa mám aj na tebe oné močopudné vplyvy..."

  Už nepočúvala. Vytrielila chodníkom smerom k jeho domu a vopred štrngala zväzkom kľúčikov.

  Nasledoval ju pomaly. Noha.

  Všetko nechávala pootvárané. Vedela sa zorientovať. Už tu bola s Emmou a Nealom pre papiere o adopcii Henryho.

  Vošiel do obývačky a zažal bočné svetlo. Konečne si mohol sadnúť a uľaviť nohe. Mal chuť sa ohriať aj zvnútra, pohľad ho stále ťahal k baru, ale ovládol sa. Natiahol obe nohy, zaklonil hlavu a prižmúril oči. Chcel to skúsiť s nejakou tou mantrou, ale prvé, čo mu priniesli myšlienky, boli tóny valčíka...Vpustil ich.

  

  Vplávala mu do nich ticho kladúc nohu pred nohu. Aj tak ju zachytil podľa vône a prievanu, čo rozštrngal kryštáliky v lustri.

  - Zase nie ste prezutá, slečna Bella French! Raz vám dám vyskúšať, ako ťažko sa tepuje ten perzský koberec...- podoprel si hlavu o stôl.

  - Raz tu bude aj tak plávajúca podlaha...ale tie prezuvky ma mrzia. Fakt som zabudla... Navyše sa tieto topánky tak ťažko vyzúvajú...- vyhopla na stôl, bezprostredne, ako v triede na lavicu a tiež natiahla nohy, vystaviac mu na obdiv oné skvosty obuvníckeho priemyslu.

  Naoko ležérne siahol na mašľu a potiahol. Poddala. Siahol na druhú...tiež. Topánky sa zošuchli z nôh ako podťaté.

  Zošuchol sa k nim a vzal jej bosé nohy do dlaní. Chveli sa, ako jeho ruky.

  Tíšil ich dotykmi, ale celú situáciu len zhoršoval.

  Zvážnela.

  S hlavou stále sklonenou prešiel  pomaličky po členkoch na lýtka, ku kolenám a desať cestovateľov sa mu začalo strácať v jemnej látke šiat.

  Zosunula sa zo stola, nechajúc na ňom jeho priveľké sako, ako hadiu kožu  a jeho ruky sa zrazu chtiac-nechtiac ocitli o tisícky kilometrov ďalej, na mieste, kam sa neodvážili cestovať zatiaľ ani vo sne. Vo sne hej.

  Luster opäť zacinkal nárazom vetra z nezatvorených dvier, čo sa okolo nich prešmykol a zmizol vo vetračke oproti.

  Vyplašilo ju to a prudko zdvihla hlavu hore zachytávajúc pohľadom obraz zvonenia.

  Vrkoč sa jej posunul na chrbát.

  Jeho ruky v momente vyplávali spod šiat a necitlivo jej nahol hlavu do svetla.

  - Je to to, čo si myslím, že to je ?! – skríkol.

  Prikývla.

  - Kto ?! – odskočil ako popálený.

  - Gaston. – pokojne odpovedala.

  - Ty...ty...- nevedel, čo povedať, pleskol si rukou po čele, druhú založil v bok, pretrel tvár...pohybov bolo veľa a zdali sa nekoordinované.

  Mlčala.

  Zohol sa pre topánky, schytil ich do rúk, ju za rameno a ťahal von.

  Prudko roztvoril dvere a vyhodil ju. Topánky leteli za ňou.

  Pribuchol.

  Zúrivo treskol päsťami do dverí a pocítil bolesť v nohe, na ktorú v zlosti aj zabudol. Čosi ho podlomilo, ale noha to nebola.

  Mozog odtiahol pilník z nechtu a obzeral si svoje dielo. „Čakal si niečo iné?... Stačilo?... alebo mám spustiť druhý diel?!“ prihladil ostrý špic na ukazováku.

  Na dvere ktosi naliehavo klopkal.

 „Takže druhý diel...“ nadýchol sa mozog

  Trhnutím ich otvoril.

  Stála tam už obutá, oči zaslzené, ale neplakala.

  - Toto...toto bolo... tretíkrát, čo ste ma vyhodili pred dvere ako poslednú...ako poslednú...Nenávidím vás! Ste obyčajný arogantný, ješitný sebec ! Zatrpknutý a ubitý sebaľútosťou. Nechcete, alebo neviete si pripustiť možnosť, že by aj vás mohol niekto skutočne milovať!... Žite si svoj prázdny život, v prázdnom dome s prázdnym srdcom...lebo štvrtú šancu, už nedostanete ! – odsotila ho, strhla z vešiaka jeho sveter, čo mu tam visel, obliekla si ho, zabalila sa doň a s hrdo zdvihnutou hlavou odkráčala.

  „Zatvor! Fúka!...Tretia časť nebude a tak sa mi zdá, že ani štvrtá, ak som dobre počul..“ zaškeril sa mu rozum cez oči, čo zostali s hrôzou prilepené o chodbové zrkadlo.

domiceli