Mr. Gold ŠTVRTÁ... 23. kapitola PRIZNANIA

ŠTVRTÁ

23. kapitola

Priznania

1.

  Chlad sa jej netýkal, nedotýkal. Sedela v závetrí a nechala sa voziť naprieč celým mestečkom pokojne, dokedy on bude chcieť. 

  Aj tak bola vo svojom svete, vo vlastnej zázračnej krajine jej bábok, ktoré už dostávali ľudskejšie kontúry, pohyby, dotyky...aj niekoľko fráz. Aj celú báseň...K obrovskému symbolu na vrchu strany, už nemuseli ísť imitácie špagátov, presúvali sa tam slová...kúsok po kúsku, jedno za druhým...Vyslovené, napísané, vycítené, tiché aj ticho kričiace...kráčali pochytané za ruky, s jasným cieľom. Stvoriť celok. Z tisícov jedno...Keby túto precukrovanú zlepeninu napíše niekde do slohu, tak jej jazykárka odtrhne hlavu, vyrve ju aj s chrbticou a zabodne do stredu katedry, ako výstrahu pred povodňami...príliš dospelí nikdy nepochopia, že sú také dni.

  Stroj ešte párkrát pridal, potom prudko zastavil.

       - Tu býva Emma. – usmiala sa.

  Iba prikývol, zložil si helmu, aj tú jej prevesil cez riadidlá a ako doma vtiahol do útrob predzáhradky domu prekotiac motorku na stojan.

-  Inštrukcie som dostal iba potiaľto. Povoziť ťa po meste, aby mala čas prísť sama peši domov. Mala by nás už čakať. On príde...možno. Neskôr. Vraj.

  -  On? – zopakovala, hoci meno si vedela doplniť aj sama.

 - Takto. – otočil sa k nej, ale pohľadom blúdil okolo seba. - Aj ja som bol proti. Nemám záujem komunikovať s človekom, ktorý ma podrazil. Je to minulosť. Uzavretý prípad... Emma, ale naliehala. Jeho mám na saláme, ale...ju...druhýkrát sklamať nechcem. – nervózne vysvetľoval, ani nevedel prečo, možno predpokladajúc, že má pred sebou jej kamarátku. 

   Možno najlepšiu kamarátku. Možno to potreboval zo seba len dostať. Možno takmer cudzia žena bola ako bútľavá vŕba prijateľnejšia, ako niekto známy.

  - Takže sa s Emmou predsalen poznáte. – dala si dohromady Bella, že jej predpoklad bol správny. Detaily sa dúfa dozvie...

  - Viac ako desať rokov. – kráčal po schodoch.

  - Takže ako deti. Chodili ste spolu do základky ? Alebo bývali na jednej ulici? – živo sa zaujímala.

  Zasmial sa.

  - Čiastočne. Chodili sme spolu a boli sme spolu na ulici. Ostatné je blbosť. – capol po zábradlí a bál sa, že sa ho opýta, čo bolo ďalej.

  V Belle však zarezonoval iný detail.

  - Chodili pred desiatimi rokmi?!... To je aké krásne romantické. Prvá detská láska...- rozplývala sa zasnene.

  - Detská?! – nechápal.

  Pozrel na Emmu stojacu už vo dverách bytu a nebadane očami naznačil, že sa mu myšlienkové pochody jej kamarátky nejako nepozdávajú.

  - Nechaj to na mňa, Neal. – zašepkala Emma, nechala ho, aby vošiel, vyzliekol kabát a rozvalil sa znudene na kuchynskej stoličke.

  Ako doma...neušlo jej.

  Bol tu iste už včera...

  Bol.

2.

  Sedeli ticho, každý zamyslený a naťahovali nitky svojich osudov. Niekto rozmotával, niekto oprašoval, tretí prekvapene zízal držiac ich v dlani.

  Zaklopkanie  na vchodové dvere prišlo v pravý čas.

  Ale...

  Každý z nich mal iné pohnútky, prečo vidieť, či nevidieť muža za nimi,

  Emma vstala, otvorila.

  Neal vstal, postavil sa chrbtom k vchodu a ruky zaprel o kuchynský dres.

  Bella ponorila nos do šálky s čajom.

  - Dostal som naliehavé...pozvanie. – pozrel nežne na dievča s nosom v čaji, na Emmu s otázkou, čo to zas znamená a na mužov chrbát s nádejou.

  Musel si vybrať poradie.

  - Neal... Som tak rád...Neal... Konečne som ťa našiel...Konečne sme sa stretli. Opäť spolu...ako... – vykročil k nemu.

  - Nezdieľam tvoje nadšenie. Som tu len a len kvôli Emme...a preto, že na tom trvala... – takmer kričal. – Splnil som tvoju prosbu, môžem už vypadnúť?! – otočil sa na blondínku s očami v podlahe.

  Čakala iné zvítanie. 

  Rezné rany z minulosti zrejme ešte nebudú celkom zahojené a zacelené. Asi nie každý dokáže odpúšťať, ako ona a hľadať riešenia a cesty...a vôbec. Nedokázala svoje sklamanie skryť.

  - Hej, vypadni....Už môžeš... – odvetila tvrdo. – Vôbec si sa nezmenil...Dokážeš stále, aj po toľkých rokoch myslieť len sám na seba. Naivne som si myslela, verila som, že čas ťa zmení. Ale tých desať rokov bolo zrejme málo... – otvorila dvere. – Odvez Bellu domov, ...prosím...ja s pánom Goldom máme ešte...niečo, s čím som chcela...čo som chcela, aby...- odmlčala sa.

  - ...Emma...- zamračil sa Gold mykajúc prstom z nej a na Neala. – Snáď mi nechceš tvrdiť, že Neal...že môj syn...že malý Henry...že ja mám vnuka? – vykoktal zmätene, keď z jej pár slov doskladal mozaiku.

  Postavy v tomto dejstve zamrzli. 

  Belle vypadla šálka z rúk. Buchla o zem a odbil sa z nej kúsok. Podlial ho zvyšný, do koberca vpíjaný čaj.

domiceli