CHIPPED CUP, 6. kapitola, ZLODEJI...

CHIPPED  CUP

6. kapitola

Zlodeji...

    Sedel pri nej už hodnú chvíľu a aj tak si nevedel dať rady. Slepý a na neznámom mieste, odkázaný sám na seba až teraz pocítil, aký je ničotný a zbytočný. Jediné, čo robil, bolo, že ju držal za ruku a modlil sa, aby nezačala chladnúť.

  Rana na čele už nekrvácala, iné nenašiel...hoci hmatom drzo prelozil každú jej časť.

  Neušlo mu však, že jej telo je vskutku útle, vlasy dlhšie a viac zvlnené a medzi bedrovými kosťami priehlbina...v porovnaní s...akoby to bola úplne iná žena. Len vôňa bola rovnaká, dal by ruku do ohňa za to, že sa iste nemýli.

  Teraz mu ležala bezvládna pri nohách, takmer nečujne dýchala a nevnímala svet okolo seba.

  Nedokázal si predstaviť, čo sa stane, ak sa preberie. Mal z toho strach. Oveľa väčší, ako kedykoľvek predtým...

  Potreboval by vodu, tieň a škoda, že tak bezhlavo odhodil jej spodničku, mohol jej aspoň utrieť tvár od prachu a krvi.

  „Krv ! Čo som to len urobil?! Ako som len mohol...“ zúfal si.

  Výčitky sa mu zahrýzali ako pijavice do svedomia.

   Zdola, z miesta, kde sa aj oni predtým skrývali, začul šramot a tiché hlasy. Mužské hlasy.

  Spozornel.

  Vstal a bezradne sa obzeral okolo.

  Započul zvláštne svišťanie. Trvalo len zlomok sekundy, potom pocítil bodavú bolesť v hrudi a ohlo mu chrbát dopredu.

  Zatackal sa a zrútil vedľa Belly.

  Mal zvláštny pocit. Akoby mu hruďou prešlo niečo ostré, prerazilo kosť, sval a zastalo rovno v strede srdca...akoby sa z toho zaostreného konca rozprskli tisíce malých, stále sa rozvetvujúcich bleskov, ako praskliny na škrupine a prešli mu celým telom zanechávajúc akúsi nezmazateľnú stopu...Tento pocit poznal. Už ho raz v živote pocítil...

  Hlasy sa začali približovať, rozhodol sa hrať mŕtveho. Slepý by si s dvoma, možno viacerými, aj tak  neporadil.

  - Zoťal si ho ako prašivého psa ! Jedinou ranou ! ...Nech sa pod zem prepadnem ak som kedy videl lepšiu trefu ! – rehotal sa prvý z mužov a podľa dutého zvuku iste tľapkal strelca po pleci.

  Ktosi sa nad ním skláňal. Jeho tvár mu zatienila slnko. Chytil ho za sánku a prudko odhodil hlavu bokom. Veľké ruky mu prechádzali pozdĺž tela a ohmatávali ho. Nenašli nič. Na hrudi sa ruka pristavila. Začul cinknutie skla... Jeho nádobka. Tajomná nádobka od neznámeho starého muža...Iste sa rozbila...

  - Tak to som magor, kámo...toto som ešte jakživ nevidel... nech scepeniem, ale ty si normálne, že boh strelcov... - jachtal prvý z mužov.

  Netušil, o čom vraví. Snažil sa ani nedýchať.

  - Nemá pri sebe nič. Je to obyčajný žobrák...navyše nás asi niekto predbehol...Pozri na ňu, celá je dobitá...alebo sa na nej vyriadil on... Potom ho nie je škoda, sviniara starého ! – kopol doňho sklamaný muž, že jeho „lov“ bol márny.

  - Pozri, pod hlavou má tá ženská dáku kapsu... Aspoň nejaké žrádlo by bodlo, keď sme vyšli na holo. – zachrapčal druhý z nich.

  Tušil, čo bude nasledovať. V taške mal zlato...na cestu.

  - To ma podrž !... Veď ten ogrgeň špinavý, že by si zaň ani  deravý groš nevysolil, ti má u sebe celý majland. Čumni na to, kamaráde ! Zlato !... To bude čisté, pravé zlato ! Sme boháči !... Ja som to vedel, ja som to tušil...Mne ti bol hneď podozrivý, jak do tej krčmy vošiel, kapsu si držal a zvedavý na vešticu bol...ja som to tušil, že toto nebude s kostolným riadom...Ale, poďme bráško, padajme, kým nás tu niekto nevymákne...- jašil sa muž a bláznivo dupotal pri jeho hlave.

  Akiste tancoval od radosti.

  Ešte raz doňho jeden z nich kopol.

  O chvíľu už bolo na planine ticho.

 

  Teraz mu dochádzalo, čo sa stalo. Zodvihol ruku a siahol si na hruď. Nahmatal šíp. Trčala z neho iba polovička, zvyšok bol stále vnorený do hrude. Okolo šípu bola šnúrka a na jednom jej konci visela presná polovička miniatúrnej fľaštičky rozbitej strelou.

   Medzi prstami pocítil vlhko. Mohla to byť krv, mohla to byť tekutina z nádoby. Netušil. Tušil však, čo sa prihodilo...Ten pocit už zažil...

  Prudko vytiahol šíp z hrude.

  Nemýlil sa.

  Nepocítil žiadnu bolesť, ani diera po ňom v jeho tele nezostala žiadna.

  Rozrehotal sa na plné hrdlo a smial sa ďalej ako pomätený. Náhle si uvedomil, že zlodejíčkovia ešte nemusia byť ďaleko.

   Nepotreboval momentálne svedkov toho, ako sa opäť stal Temným pánom !

   Najmocnejším v celom svete a priľahlých krajinách !

   Jediným Temným pánom !

  O tomto vravela veštica : Stretol sa so smrťou a začne nový život...

  Ten život mu ale  ležal teraz stále bezvládny pri nohách, stále v bezvedomí, stále zranený na tele i na duši...

 Sklonil sa k nej.

domiceli