CHIPPED CUP, 5. kapitola, VEŠTBA

CHIPPED  CUP

5. kapitola

Veštba...

    Zdalo sa mu, že povetrie okolo ochladlo. Čím bližšie prichádzala k nemu neznáma žena, tým viac cítil, že ho oblieva studený pot. Akoby sa po jej výkriku prebral z poblúznenia. Nedokázal však zachytiť jej pohyby a to ho znepokojovalo.

  Ona stála nad bezvládnym telom Krásky a dlane bezmocne hľadeli do krvavých pramienkov vnárajúcich sa jej do vlasov.

  - Tvoje činy ťa už pripravili o jednu tebe drahú bytosť. Prečo stále opakuješ tie isté chyby, Rumpelstiltskin? – ozvala sa vyčítavo natrčiac na neho svoje dlane, aby uvidela aj jeho osud.

  Roztriasol sa. Až teraz mu došlo, s akou horúcou hlavou konal a čo spôsobil.

  - Kde je Bella ? Čo je s ňou ? – vyriekol ako práve prebudený z hrozného sna.

  - Opäť si ju stratil, Rumpelstiltskin. Koľkokrát ju ešte budeš musieť stratiť, aby si pochopil, že je tvojím osudom ? Jediným svetlom v tvojom temnom živote ? Koľkokrát ju ešte zabiješ ? – znelo duto zdola.

  - Zabijem ?! – zhrozil sa. – Nezabil som ju ! Nie, nechcem jej ublížiť...Bella ! Bella ! Kde si ?!... Milujem ju...- zašepkal zmätený.

  - Si prekliaty, Rumpelstiltskin....- odpovedala mu.

  Nešťastne sa mykal a zapieral o palicu tisnúc pery k sebe ako vinník, ktorý si uvedomil svoje činy, ľutuje ich a najviac sa bojí toho, že už je neskoro.

  - Ona je hrdina. Ona zvíťazí. Ty budeš jej utrpením, bolesťou, prekliatím, temnotou... ale aj jedinou jej láskou. Len ona z teba môže spraviť opäť človeka... Ak bude v tvojich silách ju nezabiť...- precedila pomedzi zuby vyčítavo.

  Už nemal odvahu sa spýtať na svoj osud. Jediné, čo ho v tejto chvíli zaujímalo, bola Bella.

  Pomaly sa posúval dopredu, až jeho špička topánky narazila na jej telo. Sklonil sa k nemu a roztriasol sa ešte viac. Pocítil medzi prstami jej teplú krv.

  - Žije ! Ona žije....nezabil som ju, nie, nezabil...?! – plakal ako malý chlapec.

  - Dnes nie... – povedala tajomne.

  - Odpúšťam jej všetko, nech ma aj podvádzala, nech je aj tehotná s kýmkoľvek, je mi to jedno, len nech je so mnou, nech ma neopúšťa...nedokážem bez nej žiť...- skučal.

  - Si hlupák Rumpelstiltskin...- rozosmiala sa žena teraz stojaca nad ním. – Máš v rukách svoj osud a nevidíš ho tam ?! Nepotrebuješ oči, potrebuješ srdce ! Nájdi svoje srdce a toho sa pýtaj...a potom sa pozri do toho jej !...Nikdy ťa nepodvedie, nikdy. Jediné plody, čo budú kedy rásť v jej lone budú tvoje, iba tvoje !...- vravela trasúcim sa hlasom.

  Veštenie ju očividne vyčerpávalo a oberalo o sily.

  - Ale...- chcel sa spýtať, no predbehla ho.

  - Dohonila ťa tvoja vlastná budúcnosť, Rumpelstiltskin. Nie si veštec a predsa si mal možnosť uvidieť ju,  dotknúť sa jej...svojej vlastnej budúcnosti... Miloval si to, čo ešte len príde... Mysli na to a skús žiť tak, aby sa to aj ozaj naplnilo...Všetko je v tvojich rukách...- šepkala z posledných síl. – Čaká ťa stretnutie so smrťou a po ňom nový život...Ona ti otvorí oči, ale pozerať sa nimi budeš musieť sám. Sám rozhodneš, či zostaneš naveky slepým, alebo...sááám...- strácal sa jej hlas, takmer ju už nebolo ani počuť.

  - Čo mám robiť ?! Povedz mi teda, čo mám teraz robiť ?! ...– vstal a otáčal sa na všetky strany, bezmocný a stále celkom nechápajúci slovám, ktoré práve počul.

  Veštica už tam nebola.

  Odišla ticho. Jej čas ešte nenastal. Ešte chvíľu si bude musieť niesť svoje bremeno na vlastných pleciach, ale nadíde deň, kedy sa ho zbaví a zaťaží ním iné plecia. Jeho plecia. 

  On má teraz starosti,  úlohu...teraz musí byť silný...

  Čaká ho stretnutie so smrťou a nový život...

domiceli