CHIPPED CUP, 0. alias PILOTná kapitola CHOĎ...

CHIPPED  CUP

PILOTná kapitola

Choď...

    Nohám sa bránili odsúvané kamienky z chodníka. Nenašľapoval, posúval sa akýmsi neistým šuchotavým pohybom nechávajúc za sebou ryhy, koľaje s valmi odhrnutého podložia. Šiel pomaly, šiel ťažko, šiel neisto...

  Každý krok bol malým úspechom a pokiaľ cítil drolené kamene pod podrážkami, bol pokojný. Bol stále doma. Tu to poznal.

  Každá piaď záhrady vyrástla pod jeho rukami. Na každú bol hrdý, lebo vzišla z jeho práce a potu, nie z kúziel. Aj dnes zhlboka vdychoval vôňu obľúbených ruží a dával im zbohom...Možno navždy....

  Popred špičky ostro zabodával veľkú palicu, prejdúc ňou vzduchom tam a späť kúsok pred sebou pred každým ďalším vykročením.

  Neobzeral sa, čo opúšťa. Slepci nepotrebujú meniť smer...Aj tak tam nebolo nič, čo by za obzretie stálo...Alebo...

  Pri vzácnej trojruži, pod popínavým brečtanom omotávajúcim vežu, čo vytváral prapodivné ornamenty na jej stenách, stála mlčky a dívala sa na muža, čo skrytý do hrubého, neforemného plášťa, opretý o hrčavú palicu opúšťal pevnosť...ako posledný žobrák odkopnutý od každých dvier.

  Teraz to už vedela definitívne. Bol slepý...

  Keď pred pár hodinami hrdo vkročil do jej cely s čelom pod hodvábnou šatkou prekrývajúcou mu aj oči a tváril sa, že ho bolí hlava po akejsi včerajšej prehnanej oslave...skoro mu uverila...

  Vyhodil ju. Poslal ju preč...A vlastne to nebol zlý skutok...dovolil jej vrátiť sa domov...späť k svojim.

  Už to tak nevnímala.

  Nie po tom bozku.

  Stislo jej srdce.

  Nechápala jeho odmeranosť, strohosť, tvrdé, kruté slová, pýchu s akou ju vlastne odkopol ako prašivého psa, ako použitý matrac...

  Nie, toto nebol typ muža, ktorý, keď dosiahne svoje, zmení revír. Ten bozk jej povedal viac, ako sa odvážila čo i len snívať. Tento muž ju miloval. Miloval! ..tak veľmi, až sa toho sám zľakol. Považoval to za svoju slabosť a ju za hrozbu...ako len mohol ?! Čo nepocítil, že ho tiež miluje...?! Jeho !... Jeho jediného na celom svete...Odjakživa...navždy...

  Bolo jej na zúfanie...

  Poslal ju preč a ona šla...

  „Ako som to mohla urobiť ?“ vyčítala si teraz.

  "Všetko, čo ti zostane, bude len prázdne srdce a vyštrbená šálka... "Všetko, čo ti zostane, bude len prázdne srdce a vyštrbená šálka... "Všetko, čo ti zostane, bude len prázdne srdce a vyštrbená šálka.... zostane ti iba prázdne srdce ...a puknutá šálka !...iba puknutá šálka...puknuté srdce...“- doznievali mu v ušiach jej slová.

  Pravdivé slová...kruté, pravdivé slová...a zatláčali ho k zemi ako obrovský balvan položený medzi lopatky, ktorý si musí odniesť so sebou, či chce, či nie...

  Odišla. Opustila ho....obhajoval sa, liečil podobnými argumentmi...Márne. Nezaberali.

  „Vyhodil si ju ! Odkopol ! Ponížil ! Urazil ! Zlomil si jej srdce !!!“...kričal sudca. Sval v jeho hrudi. Pumpoval horúcu krv a strieľal obvinenia trafiac každým...

  Nemohol tu zostať. Všetko mu ju tu pripomínalo...Tých pár krehkých okamihov spoločného šťastia, čo pominuli skôr, ako sa mohli rozvinúť do čohosi väčšieho, krajšieho, zmysluplnejšieho...Mohli...

  „Ty si to zničil ! Pošliapal ! Spálil na popol ! Ty si vinník a toto je tvoj trest ! Choď ! Choď si teraz svetom, sám, opustený...prázdny...s puknutým srdcom !...“ svedčilo svedomie proti nemu ako priťažujúce okolnosti.

  Na balvan pribudol ďalší...a ďalší...telo sa hrbilo, puklina v srdci rástla...Kolená podlamovali a brána, ktorá sa za ním navždy uzavrie ako súdny spis už bola celkom blízko.

  Spravil ešte pár neistých krokov, kým palica nezachytila z chodníka vytŕčajúci koreň, ktorý ho nešetrne zastavil.

  Zakymácal sa a celou svojou váhou spadol do kamenia. Dlane mu rozryli ostré kamienky, kolená dokrvavil mĺkvy koreň. Zviechaval sa pomaly, trasúc sa na celom tele bezmocnosťou a tápajúc tesne nad zemou oboma rukami, kde mu vypadla palica...jediná pomocníčka, ktorú si zvolil na cestu...

   Jediná ?...

  Jeho ruku s natiahnutými prstami zachytila iná. Druhou mu do nej vložila palicu a tou prvou pomaličky, jemne pritlačila každý prst zvlášť, nechajúc na jeho ruke aj tú svoju...

  Zdvihol hlavu jej smerom.

  Nemohol vidieť, ako sa cez slzy na neho nežne usmieva.

  Vytrhol palicu a cúvol, skrčiac sa do klbka.

   - Čo odo mňa ešte chceš ?! – zvrieskol ako nepríčetný, stále posediačky cúvajúc, zapierajúc sa nohami o piesok. Zastavil ho až kmeň stromu rastúci nad chodníkom...

domiceli