Rumbelle
kapitola 8
Rozlúčka...
Vo vysokom kresle na čele dlhého
jedálenského stola sa takmer strácal. Netrpezlivo klopkal prstami so
zažltnutými polámanými nechtami po operadlách a občas mu myklo nozdrou.
Jeho myšlienky boli prirýchle a márne sa snažil zosúladiť ich tok, obrazy
sa striedali bezhlavo a nedešifrovateľne. Čím bol rozrušenejší, tým
nejasnejšie, nečitateľnejšie boli jeho vízie budúcnosti.
A teraz rozrušený bol. Čakal, že každú
chvíľu vkročí do dvorany Kráska.
Už tisíckrát oľutoval svoj sľub pustiť ju
domov na svadbu sestry a nech vymýšľal prekážky a snoval výhovorky
nenašiel nič, čím by ju prinútil zostať. Jasné, „prinútiť“ ! Prinútiť by ju
mohol, ale bolo to to najneprijateľnejšie možné riešenie. To vedel veľmi dobre.
A „poprosiť“?! Našepkával mu vnútorný hlas.
-
Nikdy !- pleskol dlaňou po opierke, až
ho zaštípala.
-
Nikdy...čo ?!...- spýtala sa zastanúc na pol ceste vo dverách a prehodila
batoh z jednej ruky do druhej.
Vystrel sa a oči mu zasvietili radosťou,
že ju opäť vidí. Lesklá látka dlhého kabátca, ktorý si špeciálne a dosť
dlho vyberal na dnes a pre ňu,
zašuchotala, len čo spojil obe ruky, akoby si ich mädlil spokojnosťou.
- Nikdy...nepochopím, ako to vám ženám môže
tak dlho trvať, drahá. – vynašiel sa.
Veselo zakývala hlavou a rezko
vykročila priamo k nemu. Batoh odložila do stredu stola, ľahká ako pierko
vyhupla na roh a nahla sa k jeho tvári.
- Ženská krása si vyžaduje čas, – potriasla
tvárou pred jeho nosom až ho ovanula jej sladká vôňa a narovnala mu ovisnutý
límec kabátca pokračujúc rozmarne : - A ako tak pozerám, aj mužská... To
si sa od radosti, že ma nejaký čas neuvidíš, takto vyparádil ? Alebo sa chystáš
na nejaký ples zvádzať princezné zo susedného kráľovstva ? -
Zostal na rozpakoch. Zamračil sa. Ako malý
chlapec prichytený pri vylizovaní lekváru v komore.
- Tak dosť ! – zahrmel a nedokázal
ovládať svoj hnev.
Nebrala ho vážne. Vedela, že sa
v skutočnosti na ňu nehnevá. Hompáľala nohami zapretá o stôl
a nežne sa usmievala.
- Len tri dni ! Nezabúdaj !... Presne tri
dni !... Ani o minútu dlhšie ! – kázal s ukazovákom prísne
narovnaným.
- Tri dni...tri dni...tri dni...Jasnééé... –
pritakala a znudene prevrátila oči.
Díval sa na ňu a mlčal. Ešte ju môže
zadržať. Ešte je čas...
Kráska tiež zvážnela. Ustrnula, pomaly sa
zošuchla zo stola a váhala..
- Chceš, aby som zostala... -
Ach, keby to bola otázka, keby to povedala
ako otázku ! Ale toto bola výčitka ! Tvrdá, krutá výčitka ! Obvinenie, že
nemieni splniť svoj sľub...
- Nie, nechcem...teda...Áno,
chcem...vlastne...A dosť ! -
Otočil sa jej chrbtom, zatvoril oči
a zhlboka dýchal. Márne sa snažil sústrediť.
- Podaj mi ruku ! – povedal tichšie,
neotočiac sa, len natrčil tú svoju dozadu, smerom k nej.
Zaklipkala neveriacky viečkami, pozrela sa
na svoje dlane a opatrne položila pravicu na jeho drapľavú, kŕčom
stiahnutú ruku. Chvela sa, sťažka preglgla a doširoka otvorila oči
v napätí, čo sa bude diať.
Uhol sa, prudko otočil a nešetrne
schmatol ľavú za zápästie.
- Túto som chcel, drahá... Táto je od srdca
!... – s prižmúrenými očami si ju dôkladne pozrel od silného zovretia až
po samé končeky prstov.
Zľakla sa. Silné zovretie ju bolelo.
Nepovolil. Z vrecka svojho parádneho kabátca čosi malé vybral. Prsteň. Jeho
matné bielo-modré guľaté očko obrúbené zlatým pásom s akýmsi gravírovaním
chladilo už napohľad.
Zadíval sa naň z rôznych uhlov,
poťažkal ho na dlani, vyhodil do vzduchu a umne chytil medzi palec
a ukazovák, čudne, neprirodzene sa
uškierajúc. Nastokol jej ho na prstenník, stále nepovoľujúc zovretie, pokochal
sa jeho krásou a až potom ju pustil.
- Darček, drahá !...zašepkal jedovato,
úlisne sa usmievajúc.
- Ďakujem pekne ! – vyprskla podobne,
šúchajúc si dotlačené zápästie, zazerajúc na neho zboku.
Zahľadela sa pozornejšie na šperk. Už nemal
chladné očko, bol ružovkastý, akoby v ňom plávali červené teplé žilky.
-
Privedie mi ťa späť...alebo...- nedopovedal.
- Alebo ? – pozrela na neho zas mierne.
Hľadel kdesi hore, akoby premýšľal, akoby
tam niekde hľadal vhodnú odpoveď. Akoby sa bál odpovedať.
- ...alebo nie ! – dodal napokon nonšalantne
pokrútiac rukou pri líci, - Nejde o nič dôležité. – zaklamal.
- Kedy...kedy vyrazíme ? – zvrtla reč
kráska.
- My ? ...O chvíľu budeš doma, stačí mi
lusknúť prstom...ale to si pamätaj ! Len tri dni ! Tri dni ! – pozrel na ňu
a nedokázal skryť strach. Neistotu, nepokoj, čo ho zmáral.
-
Potom si po mňa prídeš ?
Pokýval záporne hlavou. a pozrel
s nádejou na prsteň.
- Privedie mi ťa späť....alebo...-
nedopovedal, vystrel sa a dal na odchod. Kráčajúc von z dvorany,
neobzerajúc sa ešte cestou dodával.
- A nebuď prekvapená. Niečo som ti
pribalil na cestu...To vieš, nepatrí sa prísť s holými rukami na návštevu,
navyše na svadbu...svadba, svadba...dávno som na žiadnej nebol...
A luskol prstom.
domiceli
JU
OdpovedaťOdstrániť