Rumbelle Zo života na zámku 7. kapitola ODCHOD NA NÁVŠTEVU

  Rumbelle

kapitola  7

Odchod

   Sedela na pelesti postele zadumaná, s rukami zloženými na kôpke vecí, ktoré si chcela vziať so sebou. Počiatočnú radosť jej ako oblaky pred búrkou kazili neposlušné myšlienky, ktoré nevládala odoháňať.

    „Prečo vlastne chcela ísť domov ?“ „Prečo má pocit, že ju tam aj tak nikto nečaká?“ „Prečo...Prečo chce zostať radšej tu?“...

   - Nemáš radosť ? – zašepkal „Hlas“ a ofúkol jej smutnú tvár. – Môžeš konečne odísť. Vrátiť sa domov, za svojím otcom, sestrami, priateľmi... Čakal som, že budeš jasať od radosti, tancovať, smiať sa a...a ty tu sedíš ako kôpka nešťastia. – fúkol do nej ešte raz, aby aspoň podvihla oči.

   Iba povzdychla.

   - Celé dni som o tom snívala, máš pravdu...ale...to bolo vtedy...dávno, - začala pomaly, bezmyšlienkovite uhládzajúc záhyby bledomodrých šiat s pohľadom stále zapretým kdesi dolu, do podlahy.

   - ...tebe sa...tu...páči ? – zajachtal prekvapený hlas.

   - Tu ?! – konečne zdvihla oči a otočila pohľad okolo celej cely vo veži. – Akoby sa mi tu mohlo páčiť ? Čo sa mi tu môže páčiť ?!  Veď je to väzenie ! Smutné, temné, chladné, keď...keď som tu sama...keď tu nie je...- nedokončila.

   - Viem, viem ! ...keď tu nie je tvoj hlas ...  ja ... tvoj priateľ, tvoj rozveseľovateľ, však mám pravdu ? – zašemotil jej takmer veselo, hoci do vnútra mu padali temné slzy úzkosti a nešťastia.

   Opäť povzdychla a hlas si nevšimol, že záporne pokrútila hlavou.

   Iba sa mu zazdalo trochu čudné, že hovorí tak málo.

   V poslednom čase bola mĺkvejšia, odmeranejšia. Už sa toľko netešila, oči jej nežiarili, keď sa ozval. Nie, to nie...ak stratí aj toto posledné vlákienko, ktoré mu svieti v tme...bude to jeho koniec. Nesmie ju stratiť... Nič sa nepýtala, nič nevravela o posledných zážitkoch. Iba vzdychla. Smutne vzdychla.

   Asi ju budem musieť rozptýliť. Vlastne preto som aj prišiel.

   - Ty si taká smutná a ja mám pre teba dobrú správu. Výbornú správu ! Priam fantastickú !...- 

   Zdalo sa mu, že ho vôbec nepočúva, že vôbec nezdieľa jeho nadšenie.

   Až po chvíli sa nezaujato ozvala.

   - Vrav...počúvam.

   - Predstav si, ako som tak lietal po svete, kade-tade a ešte tade dvakrát, vypočul som si jeden rozhovor. Veľmi, veľmi zaujímavý rozhovor! – snažil sa pridávať na tajomnosti aj napätí, ale Kráska akoby stále blúdila mysľou niekde inde.

   - Viem, ako zabiť Monštrum ! – vyjavil jedným dychom.

   - Čo?! Čo... čo to vravíš ?! Zabiť ? Koho zabiť ?! Prečo ? Prečo by ho mal niekto zabíjať ?! Akým právom mu chceš vziať život ?!  – vykríkla zhrozená.

   Neveriacky pohol hlavou dozadu a na čele sa mu objavila kolmá vráska. Zneistel.

   - Je...to ...predsa Monštrum ! Ohava ! Tvoj väzniteľ ! – triasol hlavou zmätený.

   - Nič o ňom nevieš ! Nikto o ňom nič nevie ! ...a nechcem...neprajem si, aby si sa takto o ňom vyjadroval ! Počuješ ma ?... Inak si leť kade ľahšie a nevracaj sa ! Nebudem ťa počúvať ! – zakryla si uši celou silou oboma rukami a odvrátila sa k stene.

   - Aj tak ti to prezradím. Som predsa tvoj priateľ. Chcem ťa chrániť...Možnože sa ti to raz zíde. Raz mi za to poďakuješ...-

   - Máš pravdu. – začala zrazu zmeneným hlasom.

   Nič nechápal. Tak dlho pozná túto ženu a stále je pre neho záhadou. Tajomstvom, ktoré treba odkrývať.

   Nemohol tušiť, že sa rozhodla vypočuť si jeho plán nie preto, aby svojho trýzniteľa zabila, ale práve naopak. „Možnože sa jej to raz zíde.“ Možnože raz bude aj ON potrebovať pomoc a ona bude vedieť ako...

   - Tak počúvam. Vrav, ale rýchlo. Ponáhľam sa... Musím sa ešte pobaliť. Idem predsa domov! ...Na návštevu...  – vstala a začala bez rozmyslu prehadzovať veci na posteli a znova ich ukladať na kôpku.

   Zaváhal.

   „Nie. Nebude váhať. Musí poznať pravdu. Musí zistiť, aká v skutočnosti je.“

   Aj sa bál. On  - mocný temný, najmocnejší na svete sa bál, že sa opäť raz sklame.

   - Vidíš tú trojružu pod tvojím oknom ? – spustil pomaly a počkal si, až podíde k oknu a pozrie sa dolu.

   Stála tak tesne vedľa neho, neviditeľného. Jej vlasy by sa mu dotýkali tváre, keby ju bolo vidno. Bol by cítil ich vôňu. Lícom by sa ich letmo dotýkal a vnímal by každou bunkou ich nežnú krásu. Ako neviditeľný nemohol cítiť nič. Bol iba hlas.

   - Jeho trojruža. – usmiala sa.

   - Je to aj tvoja trojruža...- pokračoval záhadne. – Predstav si, že je to jeho srdce...ty si mi o tom kedysi sama vravela, pamätáš sa ? -

   - Má krásne srdce...-

   Povzdychol a nechápal. Radšej rýchlo pokračoval, hoci si už vôbec nebol istý, prečo to vlastne robí. Toľkokrát mu predsa dala najavo, že už nie je jej nepriateľ. Stále neveril. Stále ju podozrieval. Stále sa zdráhal uveriť, že...Toto bude skúška ! Tá pravá skúška pre ňu. Posledná skúška... Zarazil sa. Uvedomil si, že to aj pre neho bude možno posledná skúška...v živote. V  biednom živote.

   Nedbal na vlastné nebezpečenstvo a pokračoval.

   - Nikdy si sa nezamyslela, prečo...a akým spôsobom si tu vlastne takto pripútaná ? Prečo nemôžeš...bez jeho zvolenia...opustiť bránu zámku ?! A čo by sa stalo...čo sa stane, ak ti to dovolí ? –

   Úsmev jej zmizol z tváre a zamyslela sa. Skôr než stihla niečo povedať, hlas pokračoval.

   - V tej trojruži je začarované jeho srdce. Skutočné srdce....A on sa oň bojí...

   - Ako to môžeš vedieť ? – obrátila sa smerom do izby a oprela o oblok s rukami zapretými o parapetu.

   Opäť sa skoro prezradil. Musí lepšie zvažovať slová.

   - Počul som...v tom rozhovore predsa...Skrátim to, aby...aby náhodou neprišiel. Každý deň, ktorý si tu strávila mu dodával silu... To si netušila, však ? Čím dlhšie si tu, tým je mocnejší, nezraniteľnejší, šťastnejší...- opäť sa pozabudol.

   - ...a každý deň, čo tu nebudeš, bude tú silu opäť strácať. Rozumieš ?... – zmĺkol a čakal, či pochopila správne.

   - Tak preto mi povolil len... tri dni... – otočila sa Kráska opäť do záhrady a zahľadela sa na trojružu.

   - Každý deň bude slabší a slabší...a ak sa nevrátiš...ak náhodou sa niečo stane...ak zabudneš... Zomrie ! -

   Zhrozila sa.

   Pozoroval poryvy jej tváre a márne hádal, na čo myslí. Rád by to vedel, ale stále bola pre neho záhadou. Zo všetkých žien, ktoré spoznal tou najzáhadnejšou, najtajomnejšou...jedinou, pre ktorú by bol ochotný riskovať aj svoj vlastný život.

domiceli