streda 8. mája 2013

Rumbelle Zo života na zámku ... 20. kapitola KÚPEĽ

Rumbelle
kapitola 20
Kúpeľ

   Prestalo konečne pršať.
   Malej skupinke  v strede neznáma to však nebolo nič moc platné. Všetko do nitky mali dávno premoknuté, zafŕkané, ale chladivý dážď už aspoň trochu vymyl alkohol z ich žíl. Stále ho tam však zostávalo priveľa na to, aby našli cestu alebo čo i len akýsi náznak zmyslu tackania sa práve touto časťou čoraz hustejšieho lesa.
   - ...som si myslela, ...som čítala o tom...kedysi...asi dávno... že trpaslíci by mali mať lampášiky...- zamyslela sa trochu detinsky jediná žena v tlupe a začínalo jej byť trochu čudné, čo tu vlastne s tými trpaslíkmi robí... Navyše bez lampášikov...
   - Máme... – zatiahol najtučnejší z nich a ostatní sa začali obzerať. Márne.
   - ...máme...ich v krčme.... – dokončil Rojko, zaškeril sa a dodal. -  Aby nám nezmokli !  -
   Konečne sa mu podarilo rozviazať si šnúrku na nohaviciach, ale zaváhal, lebo Kráska hľadela rozčúlene práve jeho smerom.
   - ...sa mám...si mám...som si mal spraviť uzlík...alebo čo ?! Som si naň vôbec, ale že vôbec nespomenul.... Lampáš sprostý...a teraz sa otoč, budem to...musím si to...A radšej si spomeň, kde to vlastne bývaš...A prestaň s tým hradom, nijaký tu nie je... ani nikdy nebol... A ráno musíme všetci do roboty, nemáme čas sa tu s tebou motať celú noc...- uzavrel monológ oprúc sa čelom o kmeň stromu. Začal chrápať.
   - Musím sa dostať na hrad. Bývam na hrade...tu neďaleko. – zopakovala Bella snáď už po stýkrát .
   Márne sa však obzerala vôkol seba. Všade iba tma, stromy, kríky a hore tmavomodré nebo. Bez hviezd, bez mesiaca.
-         Musím sa vrátiť... – skoro sa rozplakala.

   Nad hlavami sa im zablyslo a vzápätí zahrmelo.
   - No, ešte toto nám chýbalo ! Zas dážď... – vyhŕkol rámusom hromu prebudený Rojko hľadajúc márne druhú šnúrku z gatí po mokrých stehnách, dúfajúc, že zvlhli od dažďa.
   -  Ne...ne...ne...nesvieť mi rovno do očí ...- zatiahol ktorýsi z trpaslíkov zakryjúc si oči.
   Ostatní spozorneli. Miesto, kde bezradne postávali, bolo zhora naozaj náhle osvetlené a v tej oslepujúcej žiare nič nevideli. Akoby to bol blesk zapichnutý na viacerých miestach do zeme a každá jeho časť žiarila ako tisíc fakieľ.
   Odrazu sa v ich strede zjavila postava v tmavom lesklom vypasovanom odeve s výčnelkami a akousi zvláštnou vysokou pokrývkou hlavy.
   - Ale, ale ! Koho to tu máme ? – začala zaliečavo, prekrížiac si spokojne ruky na prsiach.
   Bella cúvla, stále si zacláňajúc oči pred prudkým svetlom.
   Trpaslíci zmeraveli, vypleštili červené pripité oči a ústa sa im otvorili úžasom.
   - Re...re...re...Regina ! – zakoktal ktorýsi neopatrne.
   V momente bol prilepený asi desať siah nad úrovňou zeme o strom a metal rukami i nohami do prázdna nešťastne chrčiac.
   - Jej výsosť, veličenstvo kráľovná Regina, ty odporný krpatý nevychovanec ! – zrevala. – Nemám čas ťa ale učiť móresom, mám tu inú,  dôležitejšiu záležitosť na práci. – Zabodla čierne oči do Krásky.
   - Jej daj... pokoj ! – postavil sa pred ňu Rojko držiac si nohavice visiace na jednej šnúrke.
   - Zmizni ! – mykla rukou, šnúrka sa predĺžila ako červík a zmotala trpaslíka do klbka, že sa zvalil pod nohy Kráske ako snop. Pohybom prstov ho ešte nešetrne odkotúľala do chraštia.
   Vykročila pred, ale čosi jej nečakane zadržalo dlhú vlečku, až ju prehlo. Otočila hlavu.
   - Nie ste veľmi vhodne oblečená do lesa, drahá... Nemyslíte ? – zaškeril sa muž za jej chrbtom spokojne sediaci na pníku v žiari jej svetla a opätok čižmy stále pevne pritláčal na vlečku kochajúc sa úpornou snahou  kráľovnej, vyslobodiť si šaty.
  - Vedel som, že jedine vy v tom budete mať svoje štíhle prsty ! Drahá !!! – zažmúril jedovato na ňu, stále spokojne sediac s nohami  prekríženými jednu cez druhú.
   - Te...te...te... Temný...!  - zachrčal trpaslík práve dopadnúci prudko na zem,  len čo sa kráľovná otočila, šúchajúc si priškrtený krk.
   - To mi je ale spoločnosť, Bella... – nahol sa muž trochu bokom, nechajúc primrznutú kráľovnú stále sa mordovať s odevom a zahľadel sa vystrašenej Kráske rovno do očí. – Mali ste ma upovedomiť, že vám u mňa chýba rozptýlenie, bol by som zavolal kaukliarov. – vravel ironicky šibrinkujúc rukami a čakal na jej odpoveď.
   Vzdorovito uhla pohľadom a zaťala zuby.
   - Neprosila som sa ťa ...aby si ma strážil ! ...Viem sa o seba postarať aj sama ! – zasyčala pokúšajúc sa postaviť  na rovné nohy a udržať rovnováhu. Nešlo to.
   - To vidím... – povedal sucho, podišiel k nej a podal ruku, aby sa o ňu oprela.
   Kráľovná sa v tom momente skopŕcla a spadla. Druhou rukou ju znehybnil, ani len sa neobzrúc.
   Vyjavení trpaslíci mlčky zízali na toto divadlo a nechápali z neho nič. Zaprisahávali sa však svorne  v duchu, že už nikdy nevezmú do úst nijaký alkohol. Ani kvapku.
   Kráska odignorujúc podávanú dlaň predsa len vstala, odsotila muža a vykročila. Ďaleko nezašla, koreň stromu ju pribrzdil a keby ju nezachytil do náručia, natiahla by sa v celej svojej kráse rovno do mláky plnej smradľavého stuchnutého blata a rozmočených listov.
   - Máš pravdu, treba sa vykúpať... – premeriaval  si ju rozkošnícky ležiacu mu v náručí, - ale nie v takejto mláke, ak dovolíš... – zašepkal ešte do Kráskinej tváre, stále rovnako štipľavo a držiac ju pevne, hoci sa začala metať, zmizol ako vzduch z prasknutej bubliny.
   Modré svetlo, čo držalo kráľovnú v znehybnení, zmizlo s ním a keď sa nahnevaná postavila, zmizlo aj jej žlté svetlo. Spolu s ňou. Akoby vyleteli do neba.
   Trpaslíci ešte hodnú chvíľu dívali sa hore k oblohe. Mlčky. Bezradne. Letargicky, ako očarovaní.... Skladajúc v duchu skúšky na absolútnych abstinentov...


   Celá komnata bola zaplnená parou, v ktorej sa strácal nábytok,  všetky doplnky aj obrovská kaďa vystlaná bielou plachtou, takmer po okraj naplnená horúcou vodou.
   Stojac tesne pri jej boku vytváral znudene v dlani celé kytice rôznorodých hlavičiek kvetov všetkých farieb a z výšky ich spúšťal dolu. Dopadali na hladinu, plávali po nej chvíľu mlčky, kým ich nevyrušil príval malej dlane. So zlosťou ich žmýkala a vyhadzovala natruc von z kúpeľa.
   Nad hladinou sa vznášal opar zanechávajúci na lupienkoch kvetov jemný povlak.  Oťažievali po ňom ako viečka krásnej ženy až po krky namočenej vo vode, márne sa snažiacej zabrániť lúke rozkvitať jej okolo nahého  tela.
   S pokojom, nezúčastnene sledoval jej postupne ochabujúce rozčuľovanie sa.
   - Nechcem sa kúpať !... Nebudem sa kúpať ! – opakovala dookola, plieskala  ako dieťa po hladine, až voda fŕkala vôkol. Vyhadzovala kvety.
   V skutočnosti by nič nezamenila za tento slastný pocit. Horúca voňavá voda, ticho a pokoj domova a muž po jej boku...ktorému však musí dať ešte rázne  najavo, ako veľmi sa na neho hnevá.
   Pred ďalším náletom jej dlane na rozkvitnutú hladinu jej zachytil ruku a vytiahol dovysoka, že sa druhou musela zachytiť okraja kade, aby jej telo zostalo patrične cudne ponorené a pekne v teple.
   Morskou hubou v druhej ruke jej pomaličky pretieral celé rameno vyťahujúc niekoľkokrát príval horúcej vody z kade a ťahajúc ho hore pažou až po  končeky prstov, ktoré držal tesne pri tvári a letmo bozkával.
   Dobrovoľne mu podala i druhú nenechajúc si ujsť letmý pohyb okolo jeho navlhnutých vlasov. Zažmúrila oči a spokojne sa oprela o vyvýšené miesto drevenej vane. Asi hnev ...odloží na inokedy. Dnes nie...dnes je príliš unavená...a šťastná. Je doma.
   Kaďa nemala vyvýšené miesta. To, o čo sa opierala,  bola jeho mokrá hruď.
   Ruky ešte stále držala hore nad hlavou a najkrajšie kvety, čo sa zrazu rozvili na hladine, priamo pred jeho očami, boli jej mladé prsia.
   Sklonil sa nižšie. Vlasy mu v prúdoch spadli na jednu stranu takmer sa už dotýkajúc vody a postupne vtláčal bozky na jej spánky, lícne kosti až po sánku a zasa späť. Pritláčala sa s úsmevom na smädné pery poddávajúc sa im, vnímajúc každou bunkou jeho prítomnosť.
   Len nepatrne sa  pootočiac ruku nedočkavo prilepila  na jeho hruď a rozotierajúc mu po nej stekajúcu vodu proti prúdu až na plece, odsúvala porozopínanú košeľu z tela. Nestihla to.
   Jej ústa už našli  nedočkavé pery a smädno sa vpili sajúc ich sviežosť.
   Hladina sa vzbúrila, rozčerila a stúpla. Nebolo kedy strácať čas vyzliekaním zvrškov.
   Držal jej tvár vo svojich dlaniach, kým jej ruky opäť ponorené pod vodou hľadali priesmyk v zle zapravenej košeli, aby sa mohli dotknúť živého tela. Jeho tela. Toho, čo milovala nadovšetko na svete. Navždy. Nech je, aký chce... Nech robí, čo chce... len nech sú stále spolu...Navždy.

domiceli

...a toto je aj posledná časť "staršej" poviedky o Živote na zámku...

...pekné romantické sny prajem...:-)

2 komentáre:

  1. "staršej"? Takže bude aj novšia? Dúfam že áno ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. skvelý fanfik :) a ako inak romantika v kupeli :) kazda cast mala svoje caro a dostala ma :) pisete skvele :) krása! :)

    OdpovedaťOdstrániť