Rumbelle
kapitola 18
Moc
Sedel pred
kolovrátkom a ukazovákom posúval koleso kúsok na jednu stranu, kúsok na
druhú. Bál sa ho roztočiť. Posledné zlaté špulky ešte ležali v košíku pod
ním. Miestnosť osvetľovalo iba svetlo jedinej sviečky. Aj tú musel zapáliť
ručne.
Vedľa v izbe tíško
oddychovala Kráska ponorená do snov. Cez škárku poodchýlených dvier vo svetle
mesiaca videl jej milú tvár a kučierky voľne rozložené po čipkovom
vankúši. S rukou pod hlavou pôsobila spokojne a šťastne.
No on pokojný nebol.
Začínal sa ho zmocňovať strach. To, čo sa mu pred pár dňami zdalo také
jednoduché a bezprostredné, mu teraz pridávalo vrásky jednu po druhej, čím
viac si uvedomoval, že jeho moc, jeho magická moc postupne mizne.
„Čo bude, ak sa
stratí úplne ?! Čo ho čaká, ak sa to všetci dozvedia ? Ak sa to dozvie Regina,
jeho nepriatelia, tí, ktorým kedysi ublížil, tí, s ktorými má nevyrovnané
účty a dohody?!...Čo bude potom...s nimi dvoma...s ňou ?!“ Čosi ho silne stislo
kdesi pri srdci, pri pomyslení, že by jej ublížili, že by ho od nej
oddelili...že by ju stratil...navždy.
Vyskočil ako
popálený nevedomky roztočiac kolovrátok. Klopotavý zvuk ozýval sa do noci
ako ďalšie výčitky a zlé myšlienky.
„Musím ju ochrániť
! Nesmiem dopustiť, aby sa jej skrivil čo i len vlások...“
Ponoril si tvár do
dlaní a pretrel ju obratom zastanúc roztiahnutými prstami na spodnej
sánke. Stále si nezvykol, že jeho pleť je hladká, že necíti chlad a sliz na
bruškách zhrubnutých prstov ako kedysi, keď si na ňu siahol. Stával sa opäť
človekom...Obyčajným človekom.
A to mu
naháňalo strach.
Otočil sa
k masívnej skrini za chrbtom. Otvoril presklené dvierka, vyložil
z police zopár predmetov a šťuknutím odomkol ďalšie, umne skryté
vzadu v stene. Opatrne vytiahol z tmy niečo zabalené v hrubej,
neopracovanej, rozstrapkanej handre. Chvíľu to podržal vo výške očí. Dýchal
nepravidelne, váhal, čo robiť. Pomaly dával ruky nižšie, stále z handier
nespustiac zrak.
Napriek bezvetriu
a úplne pokojnej noci sa mu záhyby bielej košele chveli, akoby sa do nich
zapieral ostrý vietor. Dokonca aj vlasy sa po prameňoch dvíhali a znova
dopadali, ako námorníkom na prove lode, keď cítia, že sa schyľuje k búrke.
Celý sa ocitol v modrastom neprirodzenom svetle, ktoré na neho ako magnet
pôsobilo z predmetu v dlaniach.
Ruka sa mu
triasla, keď odmotával kusy látky. Netušil, čo uvidí...Nebol si celkom istý, čo
vôbec chce v skutočnosti vidieť.
Už stál pred latkovým stolom
s naukladanými fľaškami a bankami či nádobami s neurčitým
obsahom. Na voľné miesto, rovno pod sviečku, položil tú vec a odokryl
posledný kúsok látky. V sliepňajúcom svetle zaleskla sa vlnitá zbraň. Dýka
striebristej farby s pomerne jednoduchou rukoväťou a akýmsi nejasným
nápisom na čepeli.
Zhrozený ustúpil
o krok.
Bolo to tak. Kedysi
jasný, krvou „posledného“ zvýraznený nápis nesúci od toho momentu jeho meno,
bol sotva postrehnuteľný. Mizol a slabol. Tak, ako mizla a slabla
jeho moc.
-
To nesmiem dopustiť... -
zašepkal s očami dokorán.
Hlavou mu
preblesklo tisíc obrazov, vízie minulosti, prítomnosti i budúcnosti,
pomiešané ako hracie karty, až ho z toho rozbolela hlava.
Zasunul si ruky
zúfalo do vlasov a sťažka dosadol na malý stolček pri kolovrátku, márne sa
snažiac zastaviť ich náhly tok. Keď zdvihol hlavu, do zorného uhla sa mu opäť
dostala škára v dverách.
Kráska ležala
pokojne na chrbte. Videl jej dokonalý profil a pery, ktoré mu priniesli
toľko šťastia, sa jemne usmievali. Snáď sa jej snívalo čosi krásne...
-
Ochránim tvoje sny ! ...Naše
šťastie !... - šepkal vzrušený a stále ju majúc pred očami, nahmatal
rukoväť dýky na stole, mocne ju uchopil, zaťal pery a vstal.
„Pochopí ma.
...Prijala moju minulosť, to že mám niekde syna a musím ho nájsť. Pochopí
aj toto !...Pochopí to...“ Vravel si
v duchu sám pre seba, presviedčajúc svoje svedomie o tom tak
intenzívne, že mu snáď aj uverilo.
Postavil sa
o oknu. Do tmy vytrčil ostrie dýky a polohlasom šepkal staré známe
zaklínadlá, na ktoré bol len pred pár dňami ochotný navždy zabudnúť.
Vonku sa zablyslo,
rozfúkalo sa silnejšie. Plameň sviečky sa nahol smerom k prievanu, zhasol
a muž z okna náhle zmizol vo fialovom opare ktovie kam.
Bella sa striasla, ale neprebudila. Iba čo si
prikrývku pritiahla viac na odhalené plece, ktoré jej ovial akýsi náhly studený
vietor.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára